BRATISLAVA 8. mája (WEBNOVINY) – Sobotňajšia prosba malého Tomáša pri hre s Mikkom Koivom ostala vypočutá. Fínsky kapitán Slovensku gól nedal. Katom slovenských nádejí sa stal jeho spoluhráč z útoku Tuomo Ruutu. Bolo veľmi smutné sledovať tváre slovenských hráčov po zápase. Aj keď emócie nimi lomcujú, musia hneď po skončení duelu prejsť mixzónou. Najskôr absolvujú rozhovory s televíznymi štábmi, potom na nich čakajú rozhlasové reportéri a napokon aj píšucí novinári. A vždy odpovedajú na tie isté otázky. Spomínam si na rok 2002 a slzy Róberta Petrovického v Salt Lake City. Po neúspechu v kvalifikačnej fáze turnaja sa v mixzóne rozplakal a nevedel nájsť slová na hodnotenie. O tri mesiace neskôr prišiel do mixzóny opäť, tentoraz po finále v Göteborgu. „Petras“ opäť plakal, tentoraz od šťastia.
V tejto chvíli sa vynára otázka, zatracovať či nezatracovať tento tím a vlastne túto generáciu hráčov? Áno, tento turnaj im nevyšiel. Nehrali tak, ako si želali. Zlyhávali v koncovke, robili chyby v obrane, kondične za súpermi nestačili. Šampionát mal byť pre túto generáciou hráčov jednou veľkou rozlúčkou. Netreba však zabúdať na to, čo títo hráči dosiahli. Fanúšikom pripravili nádherné chvíle v Petrohrade, Göteborgu, Helsinkách i vo Vancouveri. Ešte pred rokom všetci týchto hráčov vynášali do nebies. Osobne si myslím, že si zaslúžia jedno veľké ĎAKUJEME. Táto generácia hráčov, ktorá končí, zviditeľnila Slovensko vo svete ako málokto. To poďakovanie si zaslúžia za všetky tie radosti, ktoré fanúšikom v minulosti priniesli.
Problém slovenského hokeja však nie je v týchto hráčoch. Miroslav Šatan a mnohí ďalší už po göteborskom zlate upozorňovali, že Slovensku hrozí zostup z vybojovaných pozícií. Nezakrývajme si oči, na Slovensku veľa lepších momentálne niet. Pod Tatrami sa nepracuje s mládežou, juniori i dorastenci sa na svetových šampionátoch zachraňujú medzi elitou, osemnástka to naposledy ani nezvládla. Zimné štadióny chátrajú, v šatniach často netečie teplá voda. Pre rodičov je hokej finančne náročný šport a mnohé deti sa mu práve z tohto dôvodu nemôžu venovať. Talentov a nástupcov Šatana, Demitru, Stümpela, Bondru, Pálffyho nevidno a slovenský hokej sa neustále prepadá. Chcelo by to systematické riešenia, nie iba malé, ktoré nič v konečnom dôsledku neriešia. Začať treba od najmladších, seniorské A-mužstvo je iba špičkou ľadovca.