Očami reportérov: Siedmy deň

BRATISLAVA 6. mája (WEBNOVINY) – Výborná káva v press centre, výnimočná atmosféra na štadióne a frenetické ťukanie do klávesnice. Tieto tri obrazy sa mi vynoria pred očami v rámci odpovede na otázku o mojich dojmoch z prebiehajúcich majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji. Šampionát, ktorý prežívam v Bratislave, je pre mňa špecifický hlavne z toho pohľadu, že ide o moje vôbec prvé MS v krátkej žurnalistickej kariére. Hokej síce nepatrí do portfólia mojej profesionálnej špecializácie, no od ranných liet to je pre mňa šport s nálepkou „top“. Možnosť sledovať duely priamo z hľadiska je pre mňa vítanou výsadou. Ako malý chlapec som sa vždy chcel stretnúť s najlepšími hráčmi, tak povediac, pekne po slovensky, face to face. Nikdy som pritom skutočne neveril, že sa mi to podarí, no ľaľa, stalo sa. Povráva sa, že na počiatku funkčnej a organizovanej ľudskej spoločnosti bola deľba práce. Nevylučujem to, ide naozaj o bohumilý vynález. Z toho titulu sa mi na šampionáte poväčšine ujde účasť v tzv. „mixzóne“, mieste kde sa doslova dá dotknúť hokejových hrdinov. Bratislavský priestor je umne organizovaný tak, že hokejisti ním musia „voľky nevoľky“ prejsť, teda ak sa chcú dostať do kabín. Kedysi som počul veselé odporúčanie pre cestujúcich: „Táto cesta je síce dlhšia, ale horšia“. Okamžite som si naň spomenul počas prvého dňa turnaja. Hráči by sa teoreticky mohli dostať z ľadu do šatní priamou cestou, ale s ohľadom na potreby médií sa ich štreka neúmerne predĺži kovovými zvodidlami. Prioritu majú samozrejme televízie a ostatná mediálna obec sa dostáva k slovu až následne. O to viac obdivujem trpezlivosť samotných hráčov, ktorí po náročných meraniach síl často absolvujú aj päť či viac „krížových“ zastavení a ochotne odpovedajú na často sa opakujúce otázky novinárov. Výstižne to vystihol po stretnutí so Slovinskom obranca Peter Podhradský, ktorý po x-tej vete zakončenej otáznikom z druhej strany bariéry s úsmevom povedal: „Ja už ani neviem ako to bolo, som unavený a veľmi sa teším do šatne.“ Post scriptum je nutné ba až nevyhnutné, Podhradský bol v predmetný večer jedným z najvyťaženejších Slovákov a cestou z klziska si ho zastavilo hneď niekoľko samostatných skupiniek ľudí charakterizovaných mikrofónom, nahrávačom či blokom v rukách. Hráč sa neodmietol pristaviť ani pri jednej z nich. Ide iba o jeden príklad za všetky a aj prostredníctvom tohto blogu sa chcem hokejistom poďakovať za ochotu, vytrvalosť a zhovievavosť.