U vás asi neplatí známe pravidlo, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. Vrátili ste sa po pôsobení v politike k moderovaniu a teraz znovu návrat do veľkej politiky.
Stále som tendoval k politike. Stále ma to ťahá do politiky a stále je to ľavicová. Nedávno bola na nejakom webe poznámka, že Ondruš pôjde do hocijakej strany, len aby sa dostal do parlamentu. To neplatí. Keď sa to tak vezme, ja som stále v tej istej strane. Veď Smer prevzal právne nástupníctvo po Strane demokratickej ľavice (SDĽ). A SDĽ zas po porevolučnej KSS. Takže dá sa povedať, že som stále v jednej strane. V médiách, ako autor, som sa vždy prezentoval ako ľavicovo orientovaný človek.
Prečo ste sa teda znovu rozhodli ísť do politiky?
Moment, ktorý ma znovu prinútil vstúpiť do tejto rieky, bola moja nespokojnosť ako vyzerá dnes situácia v médiách. Mal som čoraz väčší problém stotožniť sa s tým, kam sa žurnalistika na Slovensku posunula. Dnes veľká časť novinárov je politicky aktívna. Len nie sú na kandidátkach, alebo v štruktúrach strán. Ak sa teda mám vyfarbiť, ak mám nadŕžať nejakému straníckemu názoru, alebo sa k nemu prihlásiť, tak to nemôžem robiť tak, ako to robia tí, ktorých kritizujem. Teda nemôžem to robiť ako novinár. To bol dôvod pre môj odchod z mediálnej oblasti.
Pripomeniem vám váš výrok „nie som aktívny politik a dúfam, že už nebudem“.
To som povedal asi krátko po tom, čo som odišiel z SDĽ. Na jeseň 2001 som sa rozhodol odísť z politickej funkcie. Bolo to racionálne rozhodnutie, pretože jednoznačne som dospel k názoru, že veci, ktoré som chcel presadzovať a politika, ktorú považujem za ľavicovú, sa jednoducho nepresadila. SDĽ ju v tom čase nerobila. Pre mňa politika nebola riešením existenčnej otázky. Vedel som, že sa dokážem uživiť aj inak. Vo chvíli, keď som zistil, že politika by sa mala pre mňa stať len otázkou pracovného zaradenia, tak som si povedal, že odchádzam. Vtedy som odchádzal z politiky sklamaný.
Ďalší výrok „Odišiel som z politiky síce dobrovoľne, ale po totálnej prehre. Išiel som tam s ideálmi, konkrétnymi cieľmi a z tohto hľadiska som totálne prehral“.
Rozumná, ale razantná ľavicová politika, ktorá sa v prvom rade nehrá na nejakú filozofiu, ale prináša konkrétne riešenia a pomoc pre ľudí, toto sa SDĽ v prvej Dzurindovej vláde nepodarilo. To je moja predstava, aká by mala byť politika. Tú dnes absolútne spĺňa to, čo v uplynulých štyroch rokoch dosiahol Smer. Jednoducho politika, ktorá sa nezakrýva ľavicovou rétorikou, ale politika, ktorá prináša ľuďom úplne konkrétne riešenia konkrétnych problémov. Nemyslím si, že sa ľavica posudzuje podľa toho, ako sa hrá na zásady, ale podľa toho, ako naozaj v praktickom živote pomáha ľuďom. Z tohto hľadiska Smer spĺňa moje očakávania od toho, ako má fungovať ľavicová strana. Prichádzal s konkrétnymi riešeniami, krokmi s konkrétnou pomocou ľuďom najmä v sociálnej oblasti.
V čom vidíte tú konkrétnu pomoc ľuďom? Opozícia oceňuje len euro, Schengen a nerušenie reforiem.
Najviac to vidieť v sociálnej oblasti. Presadili sa konkrétne opatrenia, ktoré pomáhajú mladým rodinám, dôchodcom, nezamestnaným, ale aj pri oživovaní a chode hospodárstva. Sú to napríklad zmeny v prideľovaní investičných stimulov tak, aby viac dotácií od štátu dostávali tí, ktorí idú do oblastí, kde je väčšia nezamestnanosť. V Prešovskom kraji sa za predošlej vlády neschválili žiadne investičné stimuly. Táto vláda schválila v tomto kraji osem projektov. A ostatné veci? Zvýšenie príspevku pri narodení prvého, druhého, tretieho dieťaťa. Zvýšenie rodičovského príspevku. Bonifikácia hypotekárnych úverov pre mladých, alebo vyšší počet postavených bytov so štátnou dotáciou v tomto volebnom období v porovnaní s tým predošlým. Toto je to, čo má podľa mňa zavážiť pri hodnotení, či je politika ľavicová, alebo nie. Konkrétne výsledky a konkrétny dopad na ľudí.
Ľavicovosť Smeru je špecifická. Líši sa od západných ľavicových strán. Niektoré agendy ľavice na západe nie sú pre Smer témy. Napríklad cirkev, sexuálne menšiny.
Tu vznikla predstava, že existuje nejaký špecifický zoznam konkrétnych hodnôt, alebo kritérií, ktoré musí strana od A po Z spĺňať, aby sa mohla nazvať ľavicová. Ale v tom prípade nemáme v Európe ľavicovú stranu. Nie je možné nájsť v praktickej politike stranu, zvlášť, keď je vo vláde, ktorá by robila len všetky kroky, ktoré sa nám páčia a povieme o nich, že sú ľavicové. Ľavicoví kritici Smeru mu vyčítajú oblasti, ktoré ste spomenuli. Teda, že Smer prejavuje veľký príklon ku katolíckej cirkvi, že sa vôbec nestará o postmodernistické témy ako sú práva homosexuálov. Podľa takýchto kritérií síce Labouristická strana by mohla byť posudzovaná ako ľavicovejšia, ale bola to pri tom práve táto strana, ktorá popri USA bola hlavným hnacím motorom invázie a vojny v Iraku. Vojny proti ktorej tí istí ľavicoví kritici kričia. My sa na jednej strane prikláňame k väčšej spolupráci s cirkvou ako britskí labouristi, ale na druhej strane sme striktne a jasne povedali, že slovenská armáda z Iraku odíde a odišla. Na rozdiel od Labouristickej strany. Tak oni sú viac ľavicoví a my menej? To je úplný nezmysel. Európska ľavica posledných 30 rokov, a to platí predovšetkým o sociálnej demokracii, tápa a hľadá, ako by vlastne mala vyzerať. To čo sa deje v Smere nielen teraz, ale od jeho vzniku je kópia toho, čo sa deje v ľavicových sociálnodemokratických, socialistických stranách v Európe. Hľadanie, formovanie sa a hodnotové ukotvenie, aby zodpovedalo novodobej realite. Nemecká sociálna demokracia, či britskí labouristi boli predsa zástavníci tretej cesty. Kritici Smeru vyčítajú, že pred časom hovoril o tretej ceste. Ale veď tretia cesta bol pred časom vysnívaný smer sociálnej demokracie. Ak o tretej ceste uvažovali sociálnodemokratické strany na západe, prečo im to nevyčítame a vyčítame to Smeru? Nedá sa jednoznačne povedať, že ak strana má bližšie k cirkvi, alebo strana ktorá neotvára postmodernistické témy, že nespĺňa kvalifikačné predpoklady pre ľavicovú stranu. Naopak. Ľavicové strany sa musia v tomto období vrátiť ku svojim koreňom a to k sociálnym otázkam.
Tie máte spoločné s cirkvou.
Tie môžu byť spoločné aj s cirkvou. Samozrejme. Nemôžeme predsa ignorovať nielen históriu, ale aj korene slovenského národa. V rámci toho aj fakt, že katolícka cirkev, alebo vôbec kresťanské cirkvi, tu hrajú významnú úlohu v spoločnosti. Ak nemáme ignorovať odbory, ak nemáme ignorovať zamestnávateľov, alebo ak nemáme ignorovať športové zväzy a podobne a ak s nimi všetkými máme spolupracovať, tak ako môžeme nespolupracovať a ignorovať takú rozsiahlu a vplyvnú inštitúciu ako je cirkev. Táto vláda ukázala, že cirkev považuje za rovnocenného partnera pri riešení spoločenských a ekonomických otázok. Predseda vlády sa stretáva s predstaviteľmi Konferencie biskupov Slovenska pravidelne a rokoval s nimi v rovnakej miere ako o cirkevných otázkach, tak aj o vážnych celospoločenských záležitostiach. Predsa sme sa s cirkvou rozprávali o zavádzaní eura a príprave ľudí na prijatie eura. Rozprávali sme sa s cirkvou o európskych otázkach v súvislosti s prijímaním Lisabonskej zmluvy. Žiadali sme cirkev o pomoc v súvislosti s hospodárskou krízou. Keď sa premiér stretával s odborármi, zamestnávateľmi, so živnostníkmi, stretol sa aj s predstaviteľmi cirkví, aby aj s nimi rozprával o tom, čo vlastne znamená hospodárska kríza, aké sú jej príčiny a ako si s ňou Slovensku bude musieť poradiť. Cirkev je významný kanál prostredníctvom ktorého vláda môže komunikovať s občanmi.
Len nejde o to, či ignorovať, ale či podporovať cirkev.
Spolupracovať. To je riešenie.
Štát predsa cirkev podporuje cez štátny rozpočet.
To je systém, ktorý táto vláda zdedila a ktorý tu nikto nikdy nespochybňoval. Toto je otázka, ktorú absolútne nemá zmysel otvárať. Komu a prečo by mal tento systém prekážať? To je presne to, čo ma odpudzovalo od politiky a čo sa mi páči v postojoch, ktoré prezentuje premiér. Rozdiel je robiť politiku a politikárčiť. Otvárať takéto veci v situácii, keď bojujeme s dopadmi hospodárskej krízy, keď prvoradým problémom všetkých ľudí dnes je naštartovanie ekonomiky, aby pribúdali pracovné miesta a ľudia zarábali čo najviac, otvárať takúto otázku, je absolútny nezmysel a je to fakt len politikárčenie. Ľavicová strana i politika musí mať jasné priority. Toto je to, prečo si myslím, že Smer spĺňa kritériá ľavicovej strany. Podľa priorít, ktoré si stanovil.
Cirkev je významný kanál prostredníctvom ktorého vláda môže komunikovať s občanmi.Braňo Ondruš
Opäť pripomeniem jeden váš názor z minulosti. „V politike som skončil preto, lebo si myslím, že v dnes v nej nie je miesto pre nezávislé názory. Nieže by ste tam nemohli byť a nemať nejaké svoje názory, ale nemáte perspektívu ako urobiť politickú kariéru a svoje názory aj realizovať. To bol dôvod prečo som v politike skrachoval. Nemienil som sa vzdať nezávislého pohľadu na veci, ktoré sa okolo mňa diali a dokonca som sa nemienil vzdať ani názoru.“ Niečo sa na tom od vtedy zmenilo?
Toto bol dôvod, pre ktorý som odišiel z médií a prišiel na úrad vlády a dnes vstupujem do politiky. Pocit, že nemôžem slobodne, bez toho, aby som bol škandalizovaný, bez toho, aby som sa cítil ako „utláčaná menšina“, nemohol prezentovať svoje názory.
Ale toto ste hovorili o politike.
Viem, Ale to som presne potom zažil v mediálnej oblasti. Presne toto bol dôvod, pre ktorý som chcel prísť sem. Dnes naozaj cítim oveľa väčšiu slobodu, aby som prezentoval svoje názory a pohľady na politiku, spoločnosť a na dianie v nej.
Aký máte vzťah s Robertom Ficom?
On nie je typ, ktorý by sa obklopoval nejakými celebritami. Keď som dostal ponuku ísť robiť na úrad vlády, tak to nebolo preto, že som známa tvár z televízie. Máme veľmi dobrý vzťah. On mal požiadavku, aby k nemu prišiel človek, ktorý má racionálny, zdravý a vlastný pohľad na veci a dokáže sa s ním aj pohádať, diskutovať s ním, protirečiť a dávať protiargumenty. Neraz tá naša diskusia aj tak vyzerá. Nie napriek tomu, ale práve preto máme dobrý vzťah. To, že som na úrade vlády celé dva roky je dôkazom toho, že ani Fico nepotreboval, aby som odišiel a ja som zas odísť nechcel. Na druhej strane je to stále vzťah šéfa a podriadeného. Ja ho nesmierne rešpektujem. Ak ma niečím predsa len prekvapil, pretože sa poznáme mnoho rokov, tak najmä svojou neúnavnosťou a neuveriteľnou výkonnosťou. Občas mám problém s ním držať tempo.
Často sa zvykne Fico radiť?
Často. Kým prídeme k nejakému záveru ako reagovať, alebo či vôbec reagovať, alebo ako sa postaviť k nejakej veci, ako medializovať nejaké riešenie, či prísť k nemu, vždy je to diskusia. Vždy je to debata, v ktorej sa presviedčame. On mi nešéfuje takým spôsobom, že mi dá pokyn, ale keď prídem s iným pohľadom, snažíme sa jeden druhého presvedčiť. Touto metódou on rád pracuje, pretože pri presviedčaní musíte vyťahovať argumenty. Vtedy máte priestor zvážiť aj argumenty toho druhého. O to máte väčšiu šancu, že prijmete dobré riešenie.
Ako vnímate slovenskú politickú scénu? Smer si udržiava tesne pred voľbami masovú popularitu. Preferencie partnerov Smeru sú stláčané k hranici zvoliteľnosti. Opozíciu vníma premiér ako slabú.
Slovenská politická scéna nie je ničím mimoriadna v porovnaní s ostatnou Európou. Nepáči sa mi, ak sa vystupovanie extrémistov u nás zvýrazňuje, ako by v iných štátoch extrémistické politické strany neexistovali. Nemyslím si, že máme extrémne viditeľnejších a už vôbec nie vplyvnejších extrémistov na politickej scéne, ako je to inde v Európe. Na druhej strane u nás existuje špecifikum. Proti tejto vláde stojí opozícia, ktorá pred štyrmi rokmi prehrala voľby. To, čo sa deje v posledných týždňoch ukazuje, že za tie štyri roky nebola schopná vymyslieť nič iné. Prichádza s tým istým programom, s ktorým v podstate pred štyrmi rokmi prehrala. Mám vážne obavy, že akýkoľvek úspech pravicových strán bude znamenať, že sa vráti presne tá istá politika, ktorá tu bola medzi rokmi 2002 až 2006. Utvrdzuje ma v tom aj to, že je to do konca aj s tými istými ľuďmi. Mám až zimomriavky, keď si uvedomím, že SDKÚ-DS nám na relatívne popredných miestach ponúka zostavu s Ľudovítom Kaníkom, Miroslavom Beblavým a ich poradkyňou a potom ministerkou Ivetou Radičovou. Veď to sú presne tí istí ľudia, ktorí nesú plnú zodpovednosť za všetky „zverstvá“, ktoré sa stvárali v rezorte práce a sociálnych vecí v rokoch 2002 až 2006. Títo ľudia dnes prichádzajú a ponúkajú alternatívu. Ponúkajú alternatívu, ktorá pred štyrmi rokmi na plnej čiare prehrala. Na druhej strane najmä slovenská tlač sa postavila do úlohy politickej opozície. Z novinárov sa stali politickí, priam stranícki aktivisti. Toto asi našu politickú scénu najvýraznejšie odlišuje od politickej scény na západe. Až tak brutálne stranícke politické angažovanie novinárov je niečo, čo ma úplne prekvapuje a šokuje. To, čo by mala robiť politická parlamentná opozícia, ktorá to nerobí, celú jej úlohu na seba preberá istá časť médií.
Vyčítate SDKÚ-DS koho vracia kandidátkou do politiky, ale Smer v roku 2006 vrátil do hry Vladimíra Mečiara a Jána Slotu.
Smer bol po voľbách v roku 2006 po dlhom čase stranou, ktorá vyhrala voľby a zostavovala vládu. Smer viedol rokovania o zostavení vlády so všetkými parlamentnými stranami a so všetkými ich viedol rovnakým spôsobom. Predstavitelia Smeru kládli svojim partnerom otázky, ktoré sa týkali budúceho programu vlády. Ako sa staviate k ďalšej privatizácii? Napríklad letisko, Cargo. Ako sa staviate k stiahnutiu vojakov z Iraku? To boli konkrétne programové priority, ktoré vychádzali z predvolebného programu Smeru. Smer nemôže niesť zodpovednosť za to, že iné politické strany okrem HZDS a SNS, neboli ochotné v ničom akceptovať priority, s ktorými Smer vyhral voľby. Priority, ktoré vychádzali z predvolebných sľubov. Vždy keď ide strana do vlády, musí byť pripravená na istú mieru kompromisu. Vždy musí mať priority. SDKÚ, KDH, SMK mali svoje priority, z ktorých neboli ochotné ustúpiť a tie boli v príkrom rozpore s prioritami Smeru. Nikto nemôže viniť Smer za to, že vytvoril takú koaličnú vládu, aby mohol plniť podľa možností, čo najväčšiu časť zo svojho programu. Práve SDĽ sa dopustila tejto chyby a prehrešku, že vstúpila do vlády a pôsobila vo vláde, v ktorej nebola schopná presadiť ani priority zo svojho programu. Čiže to nebol Smer kto vytiahol HZDS a SNS do vlády. V tej vláde mohli byť aj iné strany.
Smer neuzatváral pred štyrmi rokmi koalíciu s nepopísanými stranami. Štvorročné volebné obdobie prakticky dokázalo, že tieto strany pokračovali v štýle, ktorý praktizovali do roku 1998.
To určite nie.
Premiér ich ministrov odvolával za obdobné škandály.
Presne o to ide. Smer nemôže brať zodpovednosť za to, ako pôsobili tieto strany vo vláde v minulosti . Keď ešte Smer ani neexistoval a Robert Fico bol opozičným poslancom. Fico a Smer nemôžu niesť zodpovednosť za to, čo robili SNS a HZDS ako vládne strany pred dvomi, alebo tromi volebnými obdobiami. Za čo Smer nesie zodpovednosť, to je pôsobenie vlády, v ktorej Smer sedí a do konca ako dominantná strana. Z tohto hľadiska môžeme povedať, že veci, ktoré sa diali a ktoré Fico kritizoval ako opozičný politik koncom 90-tych rokov, tak tie si jednoducho tieto strany nedovolili. A ak sa niečo také stalo, ak konkrétni nominanti týchto strán zlyhali, tak Fico presne tak, ako to sľúbil v čase, keď nastupoval na post predsedu vlády, okamžite konal. Dzurinda a ani Mečiar ako predsedovia vlády nikdy neurobili toľko zmien pre prehrešky jednotlivých ministrov ako Fico. Ak niekto tvrdí, že Fico a Smer vytiahli tieto strany naspäť k moci, tak musím povedať, že to, čo urobil Smer je to, že zamedzil, aby sa opakovalo to, čo sa dialo v predošlom období, ale aj vo volebnom období v 90-tych rokoch. Nič z toho sa tu neopakovalo. Neopakovala sa divoká, ani žiadna privatizácia. Neopakovali sa tu žiadne zneužívania tajnej služby. Neopakovali sa tu politické procesy, ako kedysi proti Demokratickej únii. Nemali sme žiadne problémy s členstvom v EÚ, alebo NATO, teda, že by sme sa na medzinárodnej úrovni vracali k politike, ktorá nás diskvalifikovala v polovičke 90-tych rokov. Vláda nikdy neurobila nič, čo by mohlo naznačovať nebezbečný vzrast nacionalizmu, alebo šovinizmu. Naopak, práve táto vláda podporila významné kroky a dávala najavo svoj vzťah k Slovenskému štátu a tomuto obdobiu tým, ako sa premiér pravidelne zúčastňuje na podujatiach venovaných holocaustu. Argument, že Smer vytiahol niekoho naspäť je úplne lživý. Smer dokázal, že aj vo vláde s týmito stranami môže robiť štandardnú sociálnodemokratickú politiku.
Novinári sa jednoducho správajú ako politickí aktivisti.Braňo Ondruš
Viete si predstaviť spoluprácu s týmito stranami aj v ďalšom volebnom období?
Keď Smer bude po voľbách v pozícii, ktorá mu umožní opäť zostavovať vládu, bude znovu postupovať tak, aby tu vznikla vláda, ktorá bude robiť sociálnodemokratickú politiku. S kým ju zostaví, to by dnes bolo úplné veštenie zo sklenenej gule.
Viackrát ste spomínali v tomto rozhovore médiá, že robia politickú opozíciu tejto vláde.
Predovšetkým tlač.
Ale to bolo predsa aj za predchádzajúcich vlád, že tlač, alebo médiá kritizovali Dzurindu a aj Mečiara. Stavali sa proti nim. Veď Dzurinda bol pod paľbou médií za údajné kupovanie poslancov, či kauzu skupinka. O Mečiarovi ani netreba hovoriť. Vtedy boli médiá celkom na opačnej strane.
Nie je problém v tom, že by sa médiá stavali kriticky k vláde. To je úloha médií. To je v poriadku. A bolo by to v poriadku, aj keby to robili teraz. Médiá sa postavili do pozície politickej opozície a nahrádzali politickú opozíciu. Krásnym príkladom bolo to, že úplne pravidelne sa opozičné strany, najmä SDKÚ, zmohli na ich vlastné politické kroky, do konca až na návrhy odvolať členov vlády, alebo aspoň na kritiku na straníckych tlačovkách, až potom, čo vyčerpali informácie, ktoré priniesli médiá.
To skôr svedčí o slabosti opozície, ako probléme médií.
To svedčí o tom, že médiá sa stali náhradou za politickú opozíciu, že ich nahradili, že sa dostali do ich úlohy. Ale tu nejde len o vecnú kritiku. Excelentným príkladom toho, prečo považujeme médiá za naozaj opozičného politického hráča je to, akým spôsobom poskytujú priestor pre takzvané inštitúty, ktoré sú celkom prepojené na pravicovú opozíciu. Za štyri roky obrovský mediálny priestor pravidelne dostával Miroslav Beblavý, pričom bol neustále prezentovaný ako nezávislý odborník a výkonný riaditeľ nezávislého inštitútu. Nikde som sa nikdy nedočítal, že Beblavý je človek z SDKÚ, že je to bývalý vysokopostavený politik v SDKÚ a ako dnes je už jasné, bol z viditeľne politickej funkcie uložený na štyri roky na neviditeľnú politickú funkciu, aby sa po štyroch rokoch do viditeľnej politickej funkcie vrátil. Napriek tomu, že to tí novinári vedeli, že poznali jeho minulosť, poznali pozadie, napriek tomu vytvárali neustále obraz, že sú tu nejakí nezávislí objektívni kritici vlády. Médiá, predovšetkým tlač, nepôsobí ako objektívny nadstranícky kritik vlády, ale ako účastník politického boja.
V prospech koho? SDKÚ?
Iste. Môžem k tomu dodať x konkrétnych príkladov, kedy novinári klamú, podvádzajú, zavádzajú, prekrúcajú. Vždy to robia tak, že je to v neprospech tejto vlády, najmä premiéra. Jeden denník v poslednom čase pravidelne zverejňuje opravy. Oni niečo napíšu, my vidíme, že je to lož. Napíšeme žiadosť o opravu a oni ju bez reptania uverejnia. To znamená, že vopred vedia, že si vymýšľajú, vopred vedia, že klamú, ale pustia to, pretože vedia, že tejto vláde to poškodí a potom uverejnia, v maličkom stĺpčeku vo vnútri niekde zahrabanú v novinách, opravu. To obrovské množstvo žiadostí o opravy nepravdivých informácií, ktoré noviny prinášajú, to je niečo, čo ma skutočne šokuje. Šokujú ma aj konkrétne skúsenosti s novinármi, pri ktorých sa ukazuje, že novinári sa jednoducho správajú ako politickí aktivisti. Rešpektujem to, že novinár je rovnako občan, ktorý má právo na svoj politický názor. Ale jediné, čo chcem, aby to ten novinár otvorene povedal. Teda, že nevystupuje z pozície nezávislého človeka, ale politicky angažovaného občana, ktorý robí politicky angažovanú aktivitu.
To asi nepôjde, aby novinár za meno pod článkom spravil čiarku a napísal, že je priaznivec niektorej strany.
To asi nepôjde. Hovorí sa, že vedieme vojnu s médiami. Toto odmietam. Jediné, o čo sa usilujeme je, aby verejnosť mala právo na informácie o pozadí médií a novinárov. Dnes novinári ovplyvňujú občanov a snažia sa ovplyvniť ich volebné správanie a politické postoje, tak mali by byť rovnako transparentní ako politici. Mali by sme v budúcnosti uvažovať, či by novinári nemali byť pod väčšou kontrolou verejnosti, rovnako ako politici.
Zhováral sa Radovan Pavlík