Koncom júna sme vás z Bratislavy vyprevádzali so želaním úspešne naplniť tohoročnú výsledkovú postupku: päť víťazných etáp na pretekoch Okolo Kalifornie, štyri etapové prvenstvá na Okolo Švajčiarska a tri etapové úspechy na slávnej Tour de France? Čakali ste, že to dokážete tak rýchlo zrealizovať? Že už pri svojom debute na Tour vyhráte práve spomínané tri etapy?
Aby som bol úprimný, musím priznať, že vôbec som nečakal taký veľký úspech! Predsa len, Tour de France sú najvýznamnejšie preteky na svete – a ja som na nich debutoval! Na nich chce vyhrať etapu veľmi veľa jazdcov. A oveľa skúsenejších a ostrieľanejších ako som ja. Keď sa mi podarilo vyhrať prvú etapu, bol som nesmierne šťastný, lebo o niečo takom som dávno sníval. Už ako mladý jazdec som túžil urobiť nejaký veľký výsledok práve na Tour de France. Bol som trochu v šoku, že mi to podarilo už pri prvom pokuse! Obrovskú zásluhu na tom majú kolegovia z nášho tímu, ktorý počas etapy zlikvidovali niekoľko pokusov o únik a mňa potiahli až do záverečného špurtu. Tam som si už veril. Vedel som, že dojazd etapy je trochu do kopca, čo mne vyhovuje.
Peter, vaše cyklisticko-herecké etudy, ktorými ste v cieli spontánne oslavovali tri triumfy na 99. ročníku Tour de France, sa stali hitom svetoznámeho portálu. Ako ich prijali vaši súperi v pelotóne? Je pravda, že niektorí z nich ich považovali za zosmiešnenie a zneváženie súperov?
Aj ja som sa s týmto názorom stretol. Ale ja tvrdím, že všetko okolo nás má plus i mínus. Klady a zápory. Vždy sa nájde aj nejaký kritik, ktorý to berie negatívne. Pre mňa je však rozhodujúce ako to beriem ja. Ja to všetko robím pre ľudí. Nie pre tých cyklistov, ktorí prídu do cieľa za mnou (dlhá odmlka). Tak isto podľa mňa cyklistike takéto niečo chýba. Keď ju pozerám v televízii, je to pre mňa nudný šport. Nevydržím pri televízore sedieť štyri – päť hodín! Pozerám si posledných päť kilometrov a dojazdy do cieľa.. Navyše, mne sa páči, keď víťaz v cieli niečo spraví aj pre divákov. Podľa mňa ľudia mi fandia aj preto, že si hovoria: ´Nech vyhrá Sagan, aspoň uvidíme, čo zasa spraví.´ Je to pre ľudí okolo cieľa. Teší ma, keď sa ľudia okolo mňa radujú. Ja nad tým rozmýšľam takto… V žiadnom prípade nemám ambície, že by som chcel niekoho zosmiešniť, znevážiť jeho prácu, vyvyšovať sa – alebo nebodaj, že by som mojimi gestami sledoval niečo zlé. V žiadnom prípade. Verte mi. Ja to robím pre ľudí (smiech).
Ako mladý jazdec – a navyše debutant na Tour de France – ste si veľa dovolili, keď ste po páde tesne pred cieľom 5. etapy otvorene povedali, že niektorí jazdci, ktorí na špurty na Tour vôbec nemajú, iba zbytočne vytvárajú kolízne situácie a špurtérom spôsobujú ťažké pády. Ako túto tvrdú kritiku do vlastných radov od vás – totálneho zelenáča v pelotóne Tour de France – prijali oveľa skúsenejší a starší cyklisti?
To je Tour de France! Nedá sa na tieto moje slová nič povedať, pretože nedá sa to ani zmeniť. Všetci sme pretekári. Všetci máme svoj charakter. Všetci chceme vyhrať. Čo sa už tam dá robiť? Nič. Sú to preteky! Buď si v nich vpredu, alebo nie si. V tom závere sa to už ide na doraz. Už sa nedá s tým nič robiť! Ako som to myslel, tak som to povedal. Ja už iný nebudem (smiech).
Na tohoročnej Tour ste ako špurtér predvádzali obdivuhodné výkony. Čomu tieto vaše úspechy v závere etáp pripisujete? Svojej jazdeckej drzosti? Talentu od pána Boha alebo iba zhode šťastných náhod, ktorú ste vy mnohokrát znamenite dokázali využiť?
V takých situáciách sa v cestnej cyklistike podľa mňa stretne všetko dokopy! Samozrejme, ak človek chce vyhrať špurt na Tour de France, musí mať v sebe aj jazdeckú drzosť, aj talent od pána Boha, aj skvelú športovú formu – a aj kúsok športového šťastia. A tiež ponúknutú šancu. Ja som toto všetko mal, keď som vyhral prvú etapu. To bol risk, ktorý sa, našťastie, premenil na zisk. Potom mi postupne pribudli aj skúsenosti s dojazdom – a ja som typ pretekára, ktorý sa napriek svojmu mladému veku usiluje využiť každú ponúknutú možnosť. Možno iná už tak skoro nebude… Takže, keď sa mi naskytla šanca špurtovať nezadržateľne až do cieľa, tak som do toho išiel na plné obrátky. Podľa niekoho názoru niekedy veľmi razantne, odvážne a drzo, ale inak sa takéto veľké preteky vyhrávať nedajú.
Počas Tour de France ste sa viackrát ocitli v kolíznych situáciách a vždy ste z nich úspešne vybalansovali. Pred pádom v závere 5. etapy ste dokonca nohou pohotovo stihli odkopnúť bicykel, ktorý letel tesne popred vás. Takto obdivuhodne udržať sa na bicykli aj v takýchto naozaj krkolomných situáciách ste sa naučili pri horskej cyklistike a na tréningu cyklokrosu, ktorým ste sa v mladosti veľmi úspešne venovali?
Od malička som robil horskú cyklistiku. Skúšal som aj zjazd na bicykli. Len tak pre seba… Rekreačne. A potom aj cyklokros. Pri všetkých týchto športoch som sa učil aj techniku jazdy. Vtedy sa chlapec najlepšie naučí jazdiť na bicykli. Cyklista, keď už má 25 rokov, sa techniku nenaučí. Musím priznať, že vďaka horskému bicyklu a cyklokrosu dokážem ustáť aj také veci, pri ktorých by iní cyklisti určite spadli. Zatiaľ sa mi to darí (dlhá odmlka). Ale musím si aj zaklopať na drevo, lebo aj šťastie mi zatiaľ praje. Najmä pri tých tvrdých špurtoch (smiech).
Kedy vám počas tých troch týždňoch na Tour de France bolo najťažšie a prečo?
Počas troch týždňov na Tour de France na každého pretekára príde výkonnostná kríza. Tri týždne ako stroj sa odtiahnuť nedajú. Každý potrebuje trochu vypnúť… Aj ja som takú veľkú krízu prežil. Veľmi zle mi bolo po jednej horskej etape, kedy som pomáhal nášmu kapitánovi Nibalimu dotiahnuť sa do balíka. Trochu som vtedy precenil svoje sily a dosť som sa v tých kopcoch vytrápil. Priznám sa, bolo to veľmi zlé. Napokon som bol šťastný, že druhý deň som bol schopný opäť jazdiť. Síce už nie v takom vysokom tempe, ale postupne sa mi vracali sily a najmä chuť (dlhá odmlka). Ale deň predtým som toho všetkého mal plné zuby.
Zelený dres pre najaktívnejšieho pretekára 99. ročníka Tour de France ste si prvýkrát obliekli už po 1. etape a udržali ste si ho až do cieľa v Paríži! Čakali ste, že budete počas tohoročnej edície Tour de France takým úspešným jazdcom a debutantom?
Nie, nečakal. Takéto plány si pred pretekami nerobím. Veľmi som po ňom túžil. Veď to je po žltom drese vedúceho jazdca pretekov najcennejšia trofej, ktorú môže jednotlivec na Tour získať. Bolo veľmi ťažké tento dres takmer 21 dní strážiť a bojovať oň, ale ten pocit, keď vás do neho obliekajú v Paríži pri slávnostnom vyhodnotení celej Tour, stál za tú námahu a drinu. Obrovskú zásluhu na ňom však majú moji kolegovia z tímu, ktorí dokázali zlikvidovať všetky úniky a dokázali vytvoriť pre mňa pozície, aby som v závere etáp mohol špurtovať. Bez pomoci celého tímu by sa to nedalo. Preto som im po každej etape za pomoc veľmi ďakoval.
Vaše vyjadrenie na adresu organizátorov londýnskej olympiády neboli práve dvakrát lichotivé. Veľmi vás sklamala londýnska olympiáda z hľadiska organizácie vášho pobytu? V čom najviac?
Nečakal som taký chaos. Bol som tam necelé tri dni aj s cestou, ale stačilo! Dve a pol hodiny sme išli autom z letiska do olympijskej dediny. Potom som musel prejsť piatimi kontrolami, aby som sa vôbec dostal do budovy, v ktorej som mal bývať. Stále som musel vybaľovať kufre, batožinu, bezpečnostné kontroly boli na každom kroku. V olympijskej dedine veľmi veľká koncentrácia ľudí. Jedáleň pre päť tisíc ľudí. Všade zmätok, chaos, doprava kolabovala. My cyklisti z profi tímov, ktorí chodíme na preteky po celom svete, sme pred samotnou súťažou zvyknutí na väčšie súkromie, starostlivosť i komfort. Mám pocit, že olympiáda v Londýne nebola po profesionálnej stránke najlepšie zvládnutá.
Tvrdenia o veľkej hlučnosti, chaose v doprave a horúčave na izbe svedčia o tom, že počas pôsobenia v profesionálnej cyklistike ste si zvykli na určitý komfort, súkromie a pohodu. Veľmi vám chýbali tieto podmienky v Londýne počas olympiády?
Najviac zo všetkého! Totálne tam absentoval pokoj a kľud. Čiže základné podmienky, aby ste sa mohli dobre koncentrovať na svoju súťaž, ktorá vás o dva dni čaká. V noci chcete spať, zobudí vás rachot. Organizátori robia generálku na slávnostné otvorenie! Druhú noc zasa ohňostroj. Stále sa tam niečo dialo, čo ste vôbec nečakali. Najmä z toho negatívneho hľadiska. Ale boli aj pozitíva, aby som sa stále iba nesťažoval (smiech). Ráno cestou do jedálne po prebdenej noci sa chcelo so mnou niekoľko ľudí odfotiť (smiech). Aj zahraniční športovci. To ma samozrejme potešilo. Povedal som si: ´Poznajú ma. Vidieť, že asi pozerali v televízii Tour de France (smiech).
V Londýne ste boli iba tri dni. Na čo z neho budete najradšej spomínať? Čo vám z londýnskej olympiády utkvelo v pamäti?
Neviem, ako sa mám k tejto vašej otázke vyjadriť (dlhá odmlka). V pretekoch som čakal oveľa viac. Nevyšli mi podľa predstáv. Tam som cítil sklamanie, teraz to už neriešim. Ale čo už…. Zamýšľať sa nad všetkými negatívnymi vecami… To by som už tu nebol. Nemôžem sa predsa trápiť nad vecami, ktoré nedokážem sám zmeniť. A čo mi príde na um pri spomienke na olympiádu? Bol som tam – a zažil som to na vlastnej koži. Takže taká spomienka. Nič viac. Robím to, čo musím. Nad tým, že čo by bolo, keby bolo – ani nerozmýšľam. To by som sa asi zbláznil.
Ako ste vnímali pozíciu osamelého vojaka v poli počas olympijských pretekoch v Londýne?
Samozrejme bol som v tom pelotóne zo Slovenska sám. Niektoré krajiny mali po piatich alebo štyroch jazdcoch. Preto som sa rozhodol, že pôjdem podľa tempa Angličanov a Nemcov. Na nich som sa zameral. Myslel som si, že Briti budú chcieť doma vyhrať. Lenže potom tam ušlo veľmi veľa ľudí. A už sme ich nestihli dobehnúť. Preto sme všetci skončili, tak ako sme skončili…. Ďaleko vzadu. Sú to tiež také zvláštne preteky. Hlavne to, že, tam nebola pomoc tímu. Aspoň pre mňa to bolo veľmi potrebné. Neviem, nedá sa byť všade… Takže tie olympijské preteky boli z môjho hľadiska také všeliake. Neboli dobré….
Peter, urobili by ste dnes – s odstupom času – niečo inak ako ste urobili počas tejto súťaže na olympiáde v Londýne?
Určite nie. Opäť by som išiel na preteky s takým zámerom a taktikou, s akou som išiel. Neviem predpovedať budúcnosť. Nikto z nás nevie povedať, čo sa stane v budúcnosti. Lebo ak by to ľudia vedeli, svet okolo nás by určite vyzeral inak. Takže také otázky, či by som niečo urobil inak, neberiem. Po boji je každý generálom. Každý vie, čo bolo treba urobiť. Urobil som to, čo som považoval za vhodné a dobré. Nevyšlo to. Tak dobre, ideme ďalej. Nemám čas trápiť sa iba s negatívnymi vecami. Život beží ďalej. Ak by som si takéto negatívne veci pripúšťal veľmi k telu, určite by som zle skončil. Už by som tu ani nebol.
Bolo nevyhnutnosťou štartovať na tých dvoch exhibičných jednorázových pretekoch v Holandsku a Belgicku? Nebolo by rozumnejšie po náročnej Tour de France dôkladne regenerovať a chystať sa na londýnske preteky jednotlivcov s hromadných štartom?
Sám som chcel na tie jednorázové preteky ísť. Myslím si, že tieto preteky mi neodčerpali veľa síl. Nohy boli predsa na Tour de France zvyknuté tri týždne v jednom kuse jazdiť päť – šesť hodín denne. Tam sa nedalo zo dňa na deň vypnúť. Musel som sa udržiavať v tempe, nemohol som predsa prestať jazdiť a pred olympiádou oddychovať. To by sa mohlo negatívne prejaviť na mojej forme. Opakujem ešte raz: na olympiádu som prišiel veľmi dobre pripravený! Veril som si, len som sa rozhodol pre zlú taktiku. Rozhodol som sa držať Britov a Nemcov, lebo som predpokladal, že Briti budú chcieť doma vyhrať. Nepodarilo sa to. Bolo to sklamanie, ale už je to za nami. Zajtra predsa bude ďalší deň – a mňa čakajú ďalšie preteky, ktoré chcem vyhrať (smiech).
Hneď po Tour ste teda štartovali na jednorázových pretekoch v Belgicku a Holandsku. Ako vás diváci v týchto dvoch krajinách vnímali, ako sa k vám správali? Predsa len ste cudzí jazdec – a k tomu ešte veľký súper ich najlepších cyklistov…
Práve Belgičania sa stavajú aj mojimi fanúšikmi. A už pomaly ma tam viac ospevujú ako Toma Boonena, čo je ich pretekár. Je to zvláštne (smiech). Beriem to veľmi pozitívne. Mám aj tam celkom dobré ohlasy. Páči sa mi to (smiech).
Vincenzo Nibali, ktorému ste ako tím pomohli ku konečnému 3. miestu na Tour de France, bude od januára 2013 jazdcom kazašského klubu Astana. Spolu s ním z tímu odídu ďalší traja – štyria Taliani. Ako vnímate ich odchod ku konkurencii?
Už som sa o tomto rozprával aj s chlapcami z tímu. Keby však chceli urobiť tím na mňa, tak by som veľmi rád chcel vedieť, kto v ňom vlastne bude. Ako bude nová zostava vyzerať. Mám pocit, že vedenie tímu odstupuje od filozofie zameriavať sa na celkové úspechy na tých najvýznamnejších pretekoch sezóny – a úsilie zamerajú na čiastkové úspechy. Potrebujú viac reklamy. A podľa toho asi po tejto sezóne postavia aj tím. Ale to sú iba moje úvahy..Uvidíme, čo bude..
Bude ich avizovaný odchod pre vás z hľadiska pozície lídra tímu prospešný? Ako sa zmení vaša pozícia? Budú teraz vaši spolujazdci viac robiť na vás ako kapitána pre čiastkové úspechy? Ako vnímate práve vzniknutú situáciu vo vašom tíme?
Vincenzo Nibali bol doteraz v tíme kapitánom pre celkový úspech vo viacetapových veľkých a známych pretekoch. Ja som bol kapitánom pre čiastkové výsledky. Ako sa to zmení v budúcnosti, ešte neviem. To však teraz nie je otázka pre mňa, ale pre vedenie nášho klubu. Ja sa týmito vecami nezaoberám. Ale samozrejme, že som zvedavý, aký bude ďalší priebeh obmeny nášho tímu.
Peter, doteraz ste v sezóne vyhrali 19 etáp, čo je najviac zo všetkých svetových profesionálnych cyklistov. Pred vami sú ešte majstrovstvá sveta na ceste, nejaké jednorázové i etapové preteky a najmä Vuelta – Espaňa. Koľko etapových triumfov si ešte do konca roka trúfate pridať – a k akému číslu víťazných etáp by ste sa chceli dopracovať?
Z toho, že som tento rok vyhral devätnásť etáp som príjemne šokovaný. Nečakal som také dobré výsledky ani na pretekoch v Kalifornii, ani na Okolo Švajčiarska. To sú podujatia, ktoré mi ešte pred Tour mi vyšli nadmieru dobre. A o víťazných etapách na Tour de France to už ani nehovorím! Vyhrať tri etapy ako 22-ročný pri debute na Tour je jednoducho senzácia. Som rád, že som sa o ňu zaslúžil (smiech). Plánovať etapové víťazstvá do budúcnosti – to sa nedá. Možno vyhrám ešte ďalších päť jednorázových pretekov a možno už do konca sezóny nevyhrám nič. A to hovorím aj s tým, že ja som víťazný typ, ktorý veľmi túži vyhrávať. V pelotóne je veľmi veľa jazdcov, ktorí tak ako ja túžia vyhrávať a byť lídrami hodnotenia aspoň na jednorázových pretekoch, keď sa im to už nedarí vo viacetapových podujatiach.
Zatiaľ ste vo svetovom rebríčku Medzinárodnej únie cyklistiky (UCI) na výbornom 5. mieste. Túto pozíciu ste si udržali aj po OH v Londýne a po Tour de France. Čakali ste, že takto vysoko budete aj po najprestížnejších podujatiach sezóny 2012?
Uvidíme, čo bude do konca sezóny. Ešte je na programe veľa jednorázových pretekov po celej Európe. Ešte budú majstrovstvá sveta v Holandsku a najmä Vuelta v Španielsku. Fakt, neviem, či sa tam udržím, lebo aj druhí cyklisti sa stále zlepšujú. Napríklad víťaz Tour de France a olympijskej časovky Bradley Viggins sa dostal na popredné pozície, hoci doteraz tam nebol. On v tomto rebríčku zatiaľ chýbal. Takže opakujem ešte raz, do konca sezóny je ešte veľa pretekov a rebríček UCI môže byť po nich riadne poprehadzovaný.
Keď teraz, po mesačnom odstupe, počujete slovné spojenie Tour de France, čo vám prvé príde na um, na čo si hneď spomeniete?
Že sú to najväčšie a najslávnejšie cyklistické preteky na svete a ja som hneď pri mojom debute vyhral prvú etapu! A potom ešte ďalšie dve. To som vždy chcel. O tom som voľakedy ako malý chlapec sníval. Takže, pre mňa to bol jednoznačne super zážitok! Som veľmi šťastný z výsledkov, ktoré som na Tour de France urobil. Nečakal som taký krásny vývoj pretekov. Nečakal som, že pri prvom štarte budem jazdiť v drese najaktívnejšieho pretekára!
Z čoho všetkého sa skladá váš tréning? Koľko hodín denne strávite na bicykli? Koľko kilometrov týždenne alebo mesačne v rámci prípravy na preteky najazdíte na bicykli?
To je rôzne. Začnem od konca. Po sezóne tri týždne mám úplne voľno. Idem na dovolenku. Oddýchnem si od cyklistiky. Potom sa začína všeobecná príprava. Korčuľovanie, posilňovanie. Taká všeobecná príprava. Keď sa od decembra chystám na novú sezónu začínam na bicykli jazdiť najskôr tri hodiny denne. Neskôr aj štyri, či päť hodín. Potom príde príprava na jednotlivé preteky, vtedy už na bicykli jazdím aj šesť – sedem hodín denne. Po pretekoch zasa trochu regenerujem. Snažím sa pripraviť po každej stránke čo najlepšie. Ale to je téma na oveľa dlhšiu debatu. Nedá sa to všetko povedať v jednej krátkej odpovedi. Niekde som čítal, že doteraz som na pretekoch, na ktorých som strávil 99 súťažných dní, najazdil okolo 16 tisíc kilometrov.
V septembri budú v Holandsku majstrovstvá sveta v cestnej cyklistike, na ktorých by ste nemali chýbať. Ako poznáte okruh, na ktorom sa bude jazdiť. Je to terén, ktorý vám vyhovuje?
Časť tohto okruhu poznám. Jazdil som na ňom preteky Amstel Gold Race, na ktorých som skončil tretí. A mohol som byť vo výsledkoch ešte vyššie (smiech). Ak budem zdravý a v dobrej športovej forme, tak si myslím, že tento okruh by mi mohol vyhovovať. Na preteky MS sa teším, lebo sa na nich predstavíme aj ako tím, čo je novinka na MS. Chystám sa však aj na súťaž jednotlivcov, kde by podľa bodov v rebríčku UCI malo štartovať päť – šesť Slovákov. Okruh v Holandsku je náročnejší a technickejší ako bol okruh v Kodani, na ktorom sa išli preteky minuloročných majstrovstiev sveta. Ak všetko dobre pôjde, mohli by to byť veľmi zaujímavé preteky. Uvidíme, ako na ne prídeme pripravení, akú budeme mať formu.
Cyklistickí štatistici vypočítali, že vy ste tento rok stihli na rôznych pretekoch odjazdiť 99 súťažných dní, počas ktorých ste absolvovali 16 tisíc kilometrov. Nie je to pre vás veľká záťaž? Kde beriete silu a energiu ísť z jedných ťažkých pretekov do druhých?
Dá sa to zvládnuť. Len si treba veľmi starostlivo rozložiť sily. Netreba nimi zbytočne plytvať. Aj keď máte veľmi nabitý program, dá sa to prežiť. Hneď po pretekoch treba veľmi dobre zregenerovať. Môj masér Maroš Hlad so mnou v takom nabitom súťažnom období pracuje aj tri hodiny. Treba vypnúť telefón, odpustiť si dlhé ponocovanie, lebo spánok je veľmi dôležitý. Nepozerať filmy dlho do noci. Odrieknuť si rôzne radovánky – a dá sa to. My sme počas troch týždňov na Tour de France žili ako mnísi. Takí sme boli askéti. Aj to sa dá. Vyžaduje si to veľkú disciplínu, ale keď človek vie, prečo to všetko robí, tak si vie aj rozkázať, aj pomôcť a poradiť. Všetko je to o disciplíne a poriadku. Aj v živote, aj v športe.
Aký bude váš program do tohoročných majstrovstiev sveta v Holandsku a poznáte povinnosti, ktoré vás čakajú po spomínanom šampionáte?
V druhej polovici augusta ma ešte čakajú jednodňové preteky v Holandsku, Nemecku a Francúzsku. To sú veci, ktoré viem, že ich pôjdem. Potom by sme sa mali predstaviť na pretekoch v Číne – a možno koncom roka – na záver sezóny – pôjdeme aj do Japonska. Sú takéto úvahy, lebo niektoré detaily musia funkcionári nášho klubu ešte dotiahnuť do konca. Súťažný program nášho tímu sa s výnimkou najväčších pretekov sezóny dosť mení. Hľadáme možnosti ako osloviť partnerov a sponzorov, lebo aj v tejto oblasti chystáme nejaké novinky.
Ako to bolo s tou stávkou, že ak na tohoročnej Tour de France vyhráte zelený dres a dokážete triumfovať aj v dvoch etapách, dostanete za odmenu ako prémiu auto Porsche?
Náš športový riaditeľ, sponzor tímu a zástupca jednej firmy leteli spolu v lietadle a rozprávali sa o Tour, ktoré sa blížili. Riaditeľ sa spýtal kamaráta, ktorý nám pomáha, že ´čo dáš Petrovi, keď vyhrá etapu na Tour de France.´ Že nič, lebo on je to schopný vyhrať aj bez nejakej extra veľkej motivácie. A z tejto otázky sa rozprúdila debata, na konci ktorej bol sľub dotyčného pána, že ak Peter Sagan vyhrá dve etapy a súťaž o najaktívnejšieho pretekára na Tour, dostane za odmenu jeho Porsche, ktoré má veľmi rád. Ja som pri tom nebol, hovorím iba to, čo som počul. Mohlo to byť aj úplne inak. Výsledok však už všetci poznáte. Pre mňa dopadol veľmi dobre. Budem mať šéfovo auto (smiech).
Takže to nebola klasická stávka, to bol v podstate iba sľub?
To ja neriešim. Ja som pri tom nebol. Oni sa medzi sebou dohodli, ja som zelený dres úspešne doniesol až do Paríža, pridal som k tomu tri etapy, hoci podmienkou boli iba dve, a mám za to celkom nové Porsche od šéfa nášho tímu. Mne je jedno, či to bola stávka, alebo sľub. To ja neriešim… Úlohu som splnil, teraz čakám, kedy sa stávkárom podarí splniť aj hlavný bod stávky. Nie, že by mi to auto nechceli dať, ale nie je kedy… Stále som na cestách a na pretekoch. Alebo lietam po Európe lietadlom alebo jazdím autom. Ale na to, aby som si niekedy v Taliansku prebral auto, ktoré som na Tour vyhral, si určite čas nájdem.
Ako je to so stávkami, ktoré s kamarátmi, kolegami a známymi uzatvárate vy? Ste v nich úspešný?
Práveže nie. Ja sa staviť nemôžem, lebo všetky doterajšie stávky som prehral. Tvrdím, že ak by som bol pri tejto stávke v lietadle, tiež by som ju prehral. Mne stávky nosia v živote smolu.
Svojim vystupovaním , svojim jazdeckým umením a výsledkami, ste na Slovensku a v okolitých krajinách vyvolali hotovú Saganomániu… Ste vnútorne pripravený jej úspešne čeliť? Ako sa pozeráte na ošiaľ, ktorý ste v podstate v celej Európe vyvolali?
Zmenilo mi to život. Neviem však, čo sa počas Tour dialo na Slovensku. Na Slovensku som ešte od Tour nebol. Uvidím ako mi to bude vyhovovať… Všetky plusy majú svoje mínusy. Ale ja to beriem pozitívne. Uvedomujem si, že keby neboli výsledky, nebol by ani záujem a taká veľká popularita. Takže sa na to pozerám z tej lepšej stránky. Treba sa naučiť s tým všetkým okolo žiť. Ale niekedy je toho fakt veľa aj na mňa. Potom niekedy, keď už ten tlak nezvládam, lebo aj ja môžem byť otrávený z nejakých vecí, a niekomu niečo poviem, potom budem ja ten zlý. Ale čo si už pomôžem (dlhá odmlka). Nedá sa rozdeliť na tisíc kusov a stíhať všetko, čo treba. Fakt nie. Takže dúfam, že to aj ľudia okolo mňa pochopia. Verím, že mi časom doprajú taký normálnejší život.
Ako toto dianie okolo seba vnímate? Nie je vám tento záujem proti srsti? Nevyrušuje vás to?
Ako kedy. Niekedy je to už naozaj veľa. Ako mi každú chvíľu volajú novinári, moji fanúšikovia, Belgičania. Spoznávajú ma ľudia na ulici. Je toho dosť veľa. Sú to také stresové situácie… Človek si často nemôže v pokoji odskočiť ani na záchod… Dúfam, že to všetko, čo sa teraz deje okolo mňa, zvládnem. Ak nie, tak sa niekam odsťahujem (smiech).
Kde zvyknete tráviť dovolenku po sezóne? Kde si od cyklistiky najlepšie oddýchnete?
Nebudem veľmi zverejňovať miesta, kde budem po sezóne oddychovať, aby som si naozaj oddýchol. Aj od bicykla, aj od ľudí. Od všetkého, čo sa teraz v lete okolo mňa deje. Záver sezóny máme ako tím stráviť v Japonsku a v Číne. Len ešte nevieme nomináciu, kto na tie preteky pôjde. Ja tento rok v zime budem oddychovať v Austrálii a na Novom Zélande. Je tam človek, ktorý mi sľúbil, že mi urobí sprievodcu – a že mi všetko zaujímavé v tomto kúte sveta poukazuje. Veľmi sa na to teším. Uvidím kút sveta, v ktorom som ešte nebol. Ale aby som pravdu povedal, ja si dokážem oddýchnuť na dovolenke vždy. Lebo sa riadim zásadou, že nie je dôležité, kde dovolenkujete, ale s kým ste na tej dovolenke (smiech).
Stihli ste v klube osláviť historické úspechy, ktoré ste ako tím na Tour de France dosiahli? Ako sa rozlúčite s kapitánom pre celkový úspech na Tour de France Vincenzom Nibalim?
Áno, hneď po pretekoch sme išli všetci spolu na diskotéku a hýrili sme tam až do rána. Samozrejme, že nie! To bol iba taký žart (smiech). My nie sme na oslavy. Nemáme ich kedy robiť. Na Tour sme boli v akcii tri týždne prakticky každý deň. Preto sme aj moje etapové víťazstvá zapili pohárikom šampanského, nejaké fľaše šampusu sme pri našom tímovom autobuse porozbíjali – a išli sme každý po svojom. Lebo aj druhý deň ráno bol štart ďalšej etapy. A po Tour sú v programe ďalšie preteky. A po nich opäť ďalšie… Takže na veľké bujaré oslavy nie je jednoducho čas. My sa po pretekoch stretneme na večeri. Porozprávame sa, potešíme sa z cien, ktoré sme vyhrali a z výsledkov, ktoré sme dosiahli – a ideme ďalej. Profesionálna cyklistika je tvrdý šport. To je rehoľa, ktorú nezvládne každý. A s Nibalim sa nelúčime, lebo on by mal od nás odísť až začiatkom budúceho roka. Dúfam, že dovtedy si nájdeme v tíme čas aspoň na krátke posedenie. A možno sa rozídeme aj bez toho. Neviem…
Mnohokrát sme zaregistrovali to, že ste kolegom z tímu ďakovali za pomoc v etape, no mnohokrát bolo v televízii vidieť, že ste v úplnom závere boli vpredu úplne sám… Takže ako je to s tou tímovou pomocou?
Cyklistika je tímový šport. Nibali bol kapitán na celkový úspech na Tour, ja zasa na čiastkové úspechy. Keď sme si v tíme povedali, že dnes ideme vyhrať etapu, tak sme ju aj vyhrali. Kolegovia sa disciplinovane ´dali´ sa do vláčika a ťahali, koľko mohli. Robili všetko, aby ´dotiahli´ nejakú skupinu, alebo tých prvých utečencov. Takže najmä na základe ich pomoci som ja mohol vyhrať záverečný špurt. Moje pozície na čele pelotónu pri dojazdoch do cieľa, sú zásluha celého tímu. Ďakujem, že to dokážu takto perfektne robiť, že sa vedia obetovať pre jedného človeka, ktorý si potom môže pripísať vytúžený úspech. Takže je zákonité, že sa potom v cieli dlho objímame. Že si očami ďakujeme… Tam netreba veľa slov. Cyklisti si rozumejú aj bez nich. Oni najlepšie vedia, čo v tej – ktorej etape pre kolegu urobili. Preto aj vtedy, keď som v závere sám, robím všetko preto, aby som vyhral. To je môj hlavný cieľ.
Vládne medzi jazdcami v pelotóne veľká rivalita a ako sa vlastne prejavuje? Ako sa dá na ňu pripraviť ešte pred pretekami?
Samozrejme, rivalita v pelotóne je. Ale iba 50 – 100 kilometrov pred cieľom. Podľa toho, ako sa etapa vyvíja. V závere potom chce byť každý vpredu. V ´balíku´po sebe kričíme. Jeden nepustí toho dopredu. Ďalší zasa blokuje iného jazdca z konkurenčného tímu. Tam sa to už potom melie. Každý sa derie dopredu všetkými možnými spôsobmi. Ale po pretekoch sme opäť kamaráti. Pozdravíme sa, porozprávame. Nikto na nikoho nezazerá. Keď sa mi podarilo vyhrať prvú etapu na Tour, povedal som si, že nebudem už stresovať a trochu sa stiahnem. Budem šetriť sily. Začal som so zvončekom chodiť na štart. Malo to tiež pozitívne ohlasy. Jazdcom sa táto ´šaškáreň´ páčila. Takže na Tour sme boli super partia. Ale iba dovtedy, kým sme nezačali súperiť o poradie v etape. Kým sme nešli do úniku, alebo záverečného špurtu.
Z čoho pozostáva vaša strava pred pretekami a čo vlastne jete počas pretekov, ktoré trvajú aj päť alebo šesť hodín? Ste spokojný s poživňou, ktorú vám maséri tesne pred pretekami pripravia?
Skúste viac ako 120 dní v roku jesť cestoviny, špagety a pizzu na rôzne spôsoby. Určite vám to po nejakom čase pôjde totálne hore krkom. A to sa stáva aj mne (smiech). Pizzu mám najradšej doma v Žiline. Taliansku pizzu už nemôžem ani vidieť! Ale nepomôžem si. Robím to, čo mi určia ľudia z tímu. Jem ich cestoviny, rôzne ovocné a zeleninové šaláty, žemličky s džemom, šunkou, syrom a maslom. Práve tie nám robia maséri pred etapami. Sem – tam dostaneme nejaké menšie bagety. Potom rôzne výživové proteinové tyčinky, sladkosti, gely, jontové nápoje, vodu a na tomto existujeme v podstate pol až trištvrte roka. Takže poriadne sa človek naje až vtedy, keď má dovolenku… Ale my cyklisti aj vtedy jeme s mierou. Strážime si hmotnosť, celkovú výkonnosť, športovú formu. Cyklistika je predsa to, čo nás živí. Preto sa k nej musíme aj veľmi zodpovedne stavať. Ale aj to sa dá naučiť. Všetko sa dá naučiť. Len človek musí chcieť sa to naučiť. A zasa sme pri disciplíne, poriadku a životných hodnotách.
Peter, čo ste urobili s tou bohatou kolekciou zelených dresov, ktoré ste na Tour de France po každej etape, v ktorej ste v nich odjazdili, od organizátorov dostávali?
Rozdal som ich (smiech). Ale vážne… Dal som ich do tímu. Nejaké mi ešte zostali. Ešte tri – štyri kusy mám. Ale v tých pôjdem na preteky. Veľa dresov som rozdal spolujazdcom, lebo oni majú najväčšiu zásluhu na tom, že som si zelený dres udržal až do konca Tour de France. Preto si tie dresy určite zaslúžili. Viem však, že vedenie nášho tímu dalo ešte nejaké moje zelené dresy urobiť. Urobia to pre sponzorov a našich partnerov. Ja som však veľa dresov podaroval chlapcom. A verím, že z tých, čo budem mať, ešte niečo rozdám a darujem.
Ste vnútorne prichystaný na to, že by ste tieto slávne cyklistické preteky raz vyhrali?
Na to sa ma pýtalo už veľa novinárov. Úprimne hovorím, že nie. Nie sú to preteky šité na mňa. Som ešte mladý jazdec, ktorý má kariéru pred sebou. Musel by som v živote veľa vecí zmeniť, aby som bol pripravený vyhrať Tour de France. Fakt nemám ambície pracovať v príprave tak, aby som raz vyhral Tour de France. Ja som teraz špurtér a neviem, či niekedy pri mojej postave bude zo mňa dobrý vrchár a časovkár. Ten, kto chce vyhrať Tour, musí byť komplexný cyklista bez nejakých väčších slabín. To je však veľmi ťažké dosiahnuť. Na to treba mať vlohy a gény. A tiež treba na to inak trénovať. Zvoliť úplne iný model prípravy. A to ja nechcem, lebo nemám záruku, že vďaka tým zmenám budem dobrý. Preto radšej budem lídrom pre čiastkové úspechy. Táto pozícia mi sedí zo všetkého najviac (smiech).
Zhováral sa Štefan Žilka
Peter Sagan sa narodil 26. januára 1990 v Žiline.
Cyklistike sa začal venovať ako osemročný pod vedením trénerov klubu CyS Žilina Milana Novosada a Petra Zanického.
Na začiatku kariéry sa okrem cestnej cyklistiky venoval aj cyklokrosu a horským bicyklom a v roku 2007 bol juniorským majstrom Slovenska vo všetkých troch športoch!
V roku 2008 sa stal juniorským majstrom sveta v horskej cyklistike (cross country) vo Val di Sole (Tal.) i juniorským majstrom Európy v tomto športe vo Sankt. Wendel (Nem.). V tom istom roku sa stal juniorským vicemajstrom sveta v cyklokrose v talianskom Trevise a bol druhý medzi juniormi na cestných pretekoch Paríž – Roubaix. Vďaka týmto výsledkom ho v roku 2008 vyhlásili za najlepšieho cyklistu Slovenskej republiky.
O rok neskôr prestúpil z klubu CyS Žilina do Dukly Trenčín, kam nasledoval svojho staršieho brata Juraja. Juraj, ktorý bol pre neho vzorom, je v súčasnosti tiež jazdcom tímu Liquigas-Cannondale.
Peter ako jazdec Dukly vyhral dve etapy na pretekoch „Dookola Mazowska“, vďaka čomu vybojoval zelený dres pre najlepšieho jazdca v juniorskom veku a celkovú 7. priečku.
V tom istom roku vyhral aj už neexistujúce preteky Grand Prix Kooperativa v Dubnici nad Váhom. Na MS v cestnej cyklistike v Stuttgarte obsadil 11. miesto vo vekovej kategórii U23.
Ako profesionál začal jazdiť v januári 2010. Už v marci 2010 vyhral dve etapy na medzinárodných pretekoch Pariž – Nice. Okrem toho si v premiérovej sezóne pripísal etapové víťazstvá na pretekoch Okolo Romandie a Okolo Kalifornie.
O rok neskôr vyhral viacetapové preteky Okolo Sardínie a Okolo Poľska, okrem toho si v roku 2011 pripísal jedenásť etapových triumfov. Na podujatí veľkej trojky svetovej cyklistiky Grand Tours – na Vuelte 2011 už pri svojom debute vyhral tri etapy!
Tieto výborné výsledky mu pomohli k víťazstvu v ankete Slovenského cyklistického zväzu (SCZ) Cyklista roka a k 3. miestu v tradičnej celoštátnej ankete Klubu športových redaktorov SSN o najúspešnejšieho športovca a športový kolektív SR. Za sedem mesiacov roka 2012 vyhral doteraz 19 etáp a zatiaľ je najúspešnejším profesionálnym cyklistom v súčasnom svetovom pelotóne.
Na pretekoch Okolo Kalifornie vyhral päť etáp a bodovaciu súťaž jednotlivcov. Okrem toho vybojoval zelený dres pre najlepšieho špurtéra a biely dres pre najlepšieho pretekára do 25 rokov.
Dres pre najaktívnejšieho pretekára mu patril aj po pretekoch Okolo Švajčiarska, na ktorých vyhral štyri etapy a v 99. ročníku Tour de France vyhral tri etapy.
Navyše na Tour vybojoval aj zelený dres pre najaktívnejšieho pretekára podujatia! Ďalšie tohoročné etapové triumfy pridal na pretekoch Okolo Ománu, vo Francúzsku, Holandsku a Belgicku. Je dvojnásobným majstrom Slovenska v pretekoch jednotlivcov s hromadným štartom (2011, 2012).
Ako jediný slovenský cyklista štartoval na OH 2012 v Londýne, na ktorých v pretekoch jednotlivcov s hromadným štartom obsadil 34. miesto.