V Černobyle už niekoľko rokov skúmate, ako vplýva rádioaktivita na poľnohospodárske plodiny. Aké výsledky zatiaľ výskum priniesol?
Výskum sa začal v roku 2007. Odvtedy sledujeme v spolupráci s ukrajinskými kolegami rastlinky sóje a ľanu, ako rastú v rádioaktívnej černobyľskej oblasti. Máme dve políčka – jedno sa nachádza priamo v rádioaktívnej zóne len päť kilometrov od jadrovej elektrárne, druhé je kontrolné políčko v dekontaminovanej zóne. Porovnávame rastlinky z týchto dvoch políčok, sledujeme ich reprodukciu a ako sa zmenili proteíny u rastlín v rádioaktívnej oblasti.
Aké sú teda rastliny v blízkosti jadrovej elektrárne v porovnaní s dekontaminovanou zónou?
V kontaminovanej zóne, kde je rádioaktivita asi 20-krát vyššia, sú menšie, majú menej semiačok, rozdiel je aj v proteínoch. Zaujímavé je, že postupne sa vedia rádioaktívnej pôde prispôsobiť, každou generáciou viac a viac. Napríklad v prvých rokoch bývajú aj menej odolné voči plesniam. Rastlinka má obrovskú snahu uchrániť si svoje budúce potomstvo. Keď idete do Černobyľu teraz dvadsať rokov po havárii, tak by ste nezbadali, že ste na území, ktoré bolo dejiskom veľkej jadrovej katastrofy. Rastliny majú schopnosť adaptovať sa na rádioaktivitu. My zisťujeme ako.
Prečo ste si pre svoj výskum vybrali práve sóju a ľan? Chystáte sa výskum rozšíriť aj o ďalšie plodiny?
Sója je veľmi dôležitá ako potravina, krmivo a tiež sa používa na výrobu oleja, má obrovský ekonomický význam. Ľan sa využíva v potravinárstve a tiež ako technická plodina, dajú sa z nej vyrábať textílie. Teraz sme získali financie na druhý projekt zo slovenskej Agentúry na podporu výskumu a vývoja, čo nám umožní pokračovať v našom experimente a rozšíriť ho aj o ďalšie plodiny. Projekt je na štyri roky, očakávame od neho zaujímavé výsledky. Túto jar sme políčka rozšírili aj o pšenicu a repku olejnú.
Aké je možné využitie plodín pestovaných v rádioaktívnej oblasti? Predpokladám, že na konzumáciu sa asi neodporúčajú…
Samozrejme, nemôžu sa použiť na výrobu potravín, pretože aj keď je v nich len malá rádioaktivita, predsa len tam nejaká je. Ale napríklad z ľanu a repky olejnej sa dá získať olej. Ten sám o sebe nie je rádioaktívny, dá sa použiť na výrobu bionafty. Teraz chceme ešte bližšie preskúmať, či je takýto olej naozaj vhodný a či nepredstavuje žiadne nebezpečenstvo. Takýto výskum zatiaľ nikto nerobil.
Niečo vyše roka uplynulo od nukleárnej katastrofy v japonskej Fukušime, čo dáva vášmu výskumu novú aktuálnosť…
Áno, práve táto katastrofa podnietila, aby sme problematiku hlbšiu skúmali a aby sme sa zaoberali otázkou, či je možné rádioaktívne plochy využívať na pestovanie plodín na technické účely. Japonsko je husto obývaná krajina a majú tam skutočne veľmi málo poľnohospodárskej plochy, preto sa jej takéto využitie určite zíde.
Vedia Japonci o vašom výskume? Chceli by ste robiť výskumné experimenty aj v oblasti Fukušimy?
V Japonsku som bol teraz nedávno na konferencii, kde som hovoril o našom výskume. Je tu možnosť, že budeme robiť výskum aj vo Fukušime, čo by som privítal. Už na tom trošku spolupracujeme s jednou japonskou kolegyňou, ale nechcem predbiehať, pretože takýto výskum musí najprv schváliť japonská vláda. Na všetko treba povolenia, rovnako to bolo aj v prípade Černobyľu, tam povolenia vybavovali naši ukrajinskí kolegovia. Oslovili ma japonskí novinári aj farmári, dokonca nedávno sa mi ohlásili aj zo slovenskej ambasády v Tokiu s tým, že Japoncov tento výskum veľmi zaujíma a či by som im neposlal nejaké články.
Černobyľská atómová elektráreň na Ukrajine vybuchla v roku 1986, havária vo Fukušime bola v roku 2011. Aké sú rozdiely medzi oblasťou, ktoré je krátko po výbuchu a tou, kde už od uvoľnenia rádioaktivity uplynuli roky?
Ten rozdiel je veľmi veľký, pretože krátko po výbuchu je vyššia rádioaktivita z rádioizotopov, ktoré majú krátku životnosť. Potom sa rádioaktivita viac-menej zníži, ustáli a pretrvávajú tam dlhožijúce rádioizotopy ako sú napríklad stroncium alebo cézium. Tak je tomu v Černobyle. V Japonsku mali po nehode veľmi veľa práce s odstránením následkov tejto katastrofy a tiež tsunami. Teraz ešte len mapujú tie oblasti a starajú o to, aby sa rádioaktivita nedostala do potravinového reťazca, čo robia podľa mňa veľmi dobre. Až potom príde na rad nejaký výskum.
Pýtali sa vás japonskí novinári a farmári na to, či sa budú dať tieto zamorené oblasti v budúcnosti využiť na pestovanie plodín?
Áno, samozrejme, že sa na to pýtali, ale ono sa to nedá. Respektíve dá sa to, ale potom budete mať rádioaktívne potraviny. Japonských farmárov táto katastrofa veľmi zasiahla, pretože celý život žili na jednom mieste a teraz sa museli odtiaľ vysťahovať. Odporučil som im, aby sa tam vrátili až keď im to vláda odporučí. Zdôraznil som im, že je nebezpečné pestovať plodiny na rádioaktívnych plochách.
Čiže v praxi to znamená, že keď už je raz nejaký priestor kontaminovaný rádioaktivitou, nebudú sa tam môcť už nikdy pestovať plodiny vhodné na konzumáciu?
Záleží od toho, ako je tá plocha kontaminovaná, niektoré sa dajú dekontaminovať. Aj o tomto je časť nášho výskumu – ako rastlinky rastú v takejto dekontaminovanej oblasti v Černobyle. Ale všeobecne platí, že pokiaľ sa rádionuklidy nerozložia, vždy je tam nebezpečenstvo kontaminácie potravinového reťazca. Cesty a budovy sa napríklad dajú umyť dekontaminačným roztokom, ale z ornej pôdy rádioaktivitu dostanete veľmi ťažko. Ľudia sú veľmi citliví na rádioaktivitu, napríklad dôsledky černobyľskej havárie môžeme vidieť ešte aj dnes v Bielorusku, stále sa tam rodia deti s deformáciou a aj veľa tínedžerov má zdravotné problémy. Keď niečo vyskúmame na rastlinách, možno budeme vedieť v budúcnosti aj ľuďom pomôcť znížiť dôsledky takýchto katastrof, ale to je zatiaľ science fiction.
Ďalším možným priestorom pre využitie vášho výskumu v praxi, ktorý je zatiaľ v rovine sci-fi, je vesmír…
Áno, v kozme sú rastliny vystavené vesmírnej rádioaktivite. Napríklad pri dlhých kozmických letoch si kozmonauti nebudú môcť zobrať so sebou toľko potravín, ktoré by im vydržali taký dlhý čas, napríklad počas desať rokov trvajúcej misie. Budú si teda musieť niečo aj dopestovať priamo na lodi, kde je vesmírna rádioaktivita.
Využitie môže byť aj pri možnej kolonizácii Marsu niekedy v ďalekej budúcnosti. Je to, samozrejme, zatiaľ sci-fi, ale áno, výskum môže mať aj takýto aplikačný význam. Práve o tomto aspekte nášho výskumu písal astrobiologický časopis, ktorý vydáva NASA. Tento časopis sa zaoberá tým, ako dokážu živé organizmy prežiť vo vesmíre alebo na cudzích planétach. Náš výskum môže tiež prispieť k zmierneniu následkov teroristických činov súvisiacich s jadrom.
O vašom výskume informovali už mnohé významné zahraničné médiá, okrem iných BBC, New York Times či prestížne vedecké časopisy Science a New Scientist. Čím si tento veľký záujem zahraničia vysvetľujete?
Je to určite pozitívna vizitka pre náš Ústav genetiky a biotechnológií rastlín SAV v Nitre a aj pre Slovensko, že robíme vedu, ktorá celosvetovú verejnosť zaujíma. Tento výskum je do istej miery jedinečný, pretože sa zaoberáme tým, ako sa rastliny prispôsobia rádioaktívnemu prostrediu. Nový je tým, že ho robíme v Černobyle, skúmame proteíny a používame pri tom sofistikovanú metodiku, ktorá sa volá proteomika. Môže poskytnúť veľa nových výsledkov, no je aj dosť finančne náročná. Novinkou je aj systém výskumu, teda dve políčka, ktoré vzájomne porovnávame.
Nebojíte sa rádioaktivity? Ako sa pred ňou v Černobyle chránite?
Samozrejme, že sa bojím. Ten, kto a nebojí, nevie, čo je rádioaktivita. Základom ochrany sú gumené čižmy, aby sa k nám nedostala rádioaktivita zo zeme. Mal som na sebe len staré oblečenie, ktoré som v rádioaktívnej oblasti nechal, pretože stadiaľ sa nesmie nič vynášať. Vďaka grantu z Agentúry na podporu výskumu a vývoja sme teraz mohli pre nový projekt nakúpiť jednorazové ochranné odevy. Zároveň treba podotknúť, že rádioaktivita je všade okolo nás, je to prirodzená súčasť hmoty. Všetko má nejakú rádioaktivitu, napríklad aj mlieko. Nebezpečná je len vtedy, ak jej je veľa.
Zhovárala sa Mária Pietová