Do parlamentu sa opätovne dostáva návrh zákona poslancov za SNS na zriadenie Slovenského historického ústavu (SlHÚ) v Ríme, ktorý do Národnej rady SR vrátil prezident Ivan Gašparovič. Hlava štátu parlamentu navrhla, aby poslanci pri opätovnom prerokovaní zákon neprijali ako celok. Prezident zákonu vyčíta nezrozumiteľnosť a rôzne nedostatky. Oslovili predkladatelia zákona vaše vedecké pracovisko SlHÚ v Ríme pri Trnavskej univerzite, prípadne Katedru histórie Trnavskej univerzity v Trnave, ktoré sa už niekoľko rokov úspešne zaoberá výskumom historických dokumentov z vatikánskych archívov?
Na to je veľmi jednoduchá odpoveď – nie. Tvorcovia zákona neoslovili Trnavskú univerzitu, hoci tá je jediná, ktorá v súčasnosti vykonáva systematický výskum slovacikálnych prameňov vo Vatikánskom tajnom archíve (VAT) a jedinou inštitúciou, ktorá dokázala ten výskum aj finalizovať do podoby nejakých výsledkov. Treba ešte uviesť, že slovaciká sú historické dokumenty, ktoré sa svojím obsahom viažu na slovenské územie a ďalšie historické súvislosti, ktoré súvisia so slovenskými dejinami.
História SlHÚ v Ríme je staršia, poslanecký návrh na jeho zriadenie nie je nič nové. Myšlienka na zriadenie ústavu siaha do začiatku 90-tych rokov a s istými prestávkami inštitúcia podobného zamerania i podobného názvu existovala do roku 1995, keď zanikla pre nedostatok financií i absencie systematického vedeckého programu výskumu. Čo bolo potom?
V roku 2004 bola táto inštitúcia obnovená, a to ako osobitné vedecké pracovisko pri Trnavskej univerzite, pretože v čase, kedy opätovne vznikala myšlienka na obnovenie takéhoto pracoviska, nebola na Slovensku žiadna iná vedecká ustanovizeň, ktorá by mala o to záujem. Trnavská univerzita vzhľadom na to, že aj v minulosti personálne zabezpečovala predchádzajúci starší výskum vo vatikánskom archíve, disponovala dostatočnými kapacitami na to, aby sa ten výskum mohol opäť rozbehnúť.
Pre nás je Vatikánsky tajný archív do veľkej miery nový, nepoznaný kontinent, na ktorý vchádzame.Vladimír Rábik
Kto vás podporoval pri tomto výskume, odkiaľ ste naň brali zdroje?
Spočiatku to bola dotácia Ministerstva školstva SR v rozsahu asi tri milióny slovenských korún (necelých 100-tisíc eur). Tá sa ale pomerne rýchlo vyčerpala, pretože aj počiatočný výskum, po obnovení inštitúcie Slovenského historického ústavu v Ríme pri Trnavskej univerzite, prebiehal dosť extenzívnym spôsobom. To na jednej strane umožnilo širšiemu počtu bádateľov zúčastniť sa na tomto výskume, no na druhej strane pomerne rýchlo viedlo k minutiu počiatočnej dotácie. Súčasne to viedlo aj k tomu, že z takto široko poňatých výskumov neboli napokon žiadne výsledky.
Napriek tomu sa ale pokračovalo v tejto výskumnej oblasti. Ako?
Po týchto skúsenostiach sa zmenila koncepcia výskumu tak, že sa prešlo na štandardný systém výskumu, ako to robia všetky podobné historické ústavy v Ríme, s tým, že je zameraný na systematické bádania archívnych fondov s cieľom vypracovať edíciu slovacikálnych prameňov. To je a musí byť základná myšlienka nielen nášho, ale prakticky všetkých takýchto ústavov, ktoré v Ríme fungujú.
Čo to znamená?
To znamená, že výskum v Ríme a vo Vatikánskom tajnom archíve je zmysluplný len vtedy, keď je zameraný na pramene ku konkrétnym národným dejinám, a nie k špecifickým historickým témam. Pretože tie neposkytujú z hľadiska vynaložených prostriedkov dostatočnú efektivitu a ani nemajú taký význam pre celkový obraz národnej historiografie ako práve systematický výskum prameňov. To musí byť základná úloha takto zameraných výskumov, ako je to zaužívané všade vo svete.
Návrh SNS predpokladá, že SlHÚ v Ríme by fungoval ako inštitúcia s personálom vo vlastnej budove. Riaditeľ ústavu má dokonca dostávať plat na úrovni veľvyslanca, čo v dnešnej dobe znamená, že len základný plat by mal okolo 900 eur. Dá sa ekonomicky porovnať fungovanie vášho vedeckého pracoviska s navrhovanou koncepciou ústavu? Zdá sa predsa, že vaše pracovisko má nižšie náklady ako inštitúcia, ktorú navrhuje SNS.
Problém predloženého poslaneckého návrhu má tri roviny. Prvá je tá, že samotný návrh nedefinuje a bližšie nešpecifikuje výskumné ciele. Naopak, len ich všeobecne formuluje. Po druhé, nie je jasné práve to, aké je finančné zázemie tohto návrhu a aké z neho vyplývajú finančné nároky. Ale z požiadaviek, ktoré tento návrh zákona kladie, sa zdá, že tieto nároky budú nemalé. Tretia rovina je v tom, že nie je jasné personálne a organizačné zázemie takéhoto ústavu.
Výskum vo Vatikánskom tajnom archíve je zmysluplný len vtedy, keď je zameraný na pramene ku konkrétnym národným dejinám, a nie k špecifickým historickým témam.Vladimír Rábik
Ako by ovplyvnilo zriadenie SlHÚ v Ríme, ktoré navrhli poslanci SNS, činnosť vášho vedeckého pracoviska? Hovorili ste o tom ako kolegovia medzi sebou?
Samozrejme. My túto snahu o zriadenie SlHÚ v Ríme, teda ďalšieho takéhoto ústavu, keďže SlHÚ v Ríme už existuje a je to skutočnosť, na ktorú zabúda predkladateľ návrhu, veľmi pozorne sledujeme. Je pre nás trochu nepochopiteľné, že ak na Slovensku existuje inštitúcia, ktorá robí výskum tohto zamerania a charakteru, že je táto inštitúcia úplne opomenutá. My dnes nevieme povedať, ako sa nás dotkne prípadný vznik tohto druhého ústavu, ktorý by bol založený na základe tohto návrhu, pretože s nami neprebehli žiadne rozhovory, nenadviazali sa žiadne kontakty. Vidíme v tom isté odignorovanie doterajšieho výskumu, ktorý Trnavská univerzita urobila. A vidíme v tom aj problém metodologický, aj vecný. Metodologický problém preto, lebo tu existuje nejaká koncepcia, ktorá má svoju charakteristiku a ktorá sa ukazuje, že je úspešná a fungujúca. Navyše v doterajších pokusoch o existenciu takéhoto ústavu je to prvý a jedinýkrát, keď sa výskum takého charakteru podarilo dostať do roviny úspešnej realizácie. V tom je ten výskum nášho Slovenského historického ústavu v Ríme Trnavskej univerzity výnimočný. Opomenutie tohto výskumu vnímame ako problematické z hľadiska fungovania toho ďalšieho, zamýšľaného ústavu. Potom je tu však aj tá ľudská stránka problému. Nie je veľa odborníkov na Slovensku, ktorí takýto archívny výskum dokážu úspešne realizovať. Predsa len, kladie veľmi vysoké odborné nároky na bádateľov. Doterajšie snahy o výskum archívov v Ríme to jednoznačne ukázali. Dá sa povedať, že od 90-tych rokov, keď sa slovenská historiografia pokúšala vo Vatikáne tento výskum robiť, sa ho zúčastnili takmer všetci „vtedy použiteľní historici pre tento výskum.“ Ich skutočné pôsobenie vo Vatikáne a prax ukázali, že takýto výskum vedia robiť naozaj len niektorí ľudia, ktorých je obmedzený počet. Asi nie je náhoda, že títo ľudia sú v súčasnosti sústrední predovšetkým na Trnavskej univerzite. Aj to je jeden z dôvodov úspešnosti nášho vedeckého pracoviska pri výskume.
Prečo to nie je náhoda?
Náhoda to nie je preto, lebo myšlienka zriadenia SlHÚ je úzko spätá s osobou profesora Katedry histórie na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity Richarda Marsinu. Jeho môžeme považovať z hľadiska výskumu starších slovenských dejín nepochybne za najväčšieho slovenského historika nielen 20. storočia, ale domnievam sa, že aj vôbec z hľadiska celej slovenskej historiografie. Práve jeho tvorba koncepcie výskumu a školiteľská činnosť na Trnavskej univerzite umožnila vznik kapacít, ktoré boli sústredené na takýto výskum. V tomto tiež vidíme nedostatok poslaneckého návrhu zákona. Pretože to mali predkladatelia minimálne konzultovať s profesorom Marsinom. To, že tak neurobili, považujeme za veľké vedecké faux-pas.
Hrozilo by, že tento novovzniknutý vedecký ústav, by sa mohol stať zaopatrovacím ústavom pre neúspešných slovenských historikov alebo historikov, ktorí si chcú prilepšiť pred dôchodkom?
Ťažko povedať. Ale súvisí to s tou navrhovanou personálnou štruktúrou, v ktorej je riaditeľ, vedecká rada, predstavenstvo a kontrolný orgán. Nikto dnes nevie povedať, kto za tým stojí a aké sú skutočné ciele. Nevieme ani, kto bude v rámci výskumnej skupiny, lebo ľudia, ktorí by v nej mohli byť z odborného hľadiska, neboli oslovení. Takže to neviem posúdiť.
Hovorilo sa medzi historikmi, kto by mohol byť riaditeľom navrhovaného ústavu? Bol by to človek blízky SNS?
Neoficiálne informácie sa v kuloároch určite objavili, ale nerád by som to konkretizoval.
Koľko bádateľov je na vašej katedre, ktorí sa venujú výskumu vatikánskych archívov?
Výskum realizuje Slovenský historický ústav v Ríme pri Trnavskej univerzite ako osobitné a samostatné vedecké pracovisko Trnavskej univerzity. Katedra histórie ho zabezpečuje z hľadiska personálneho, teda z hľadiska bádateľských kapacít. Čiže odborníci z katedry histórie sa zúčastňujú výskumu pod hlavičkou tejto inštitúcie v Ríme. V súčasnosti výskum robia štyria vedci. Personálne kapacity samozrejme určujú finančné možnosti, ktoré pracovisko na tento výskum má, ale aj celkové zameranie výskumu. Ten totiž prebieha tromi smermi. Je zameraný na stredovek, novoveké a najnovšie dejiny. A podľa toho sa formujú aj jednotlivé výskumné skupiny.
Čo je vlastne Vatikánsky tajný archív?
Existuje taká romantická predstava, že Vatikánsky tajný archív je nejaká tajuplná inštitúcia pod kuratelou katolíckej cirkvi. Faktom však je to, že slovné spojenie „tajný archív“ označuje súkromný archív. V minulosti sa totiž archívy delili na verejné a súkromné. A práve tie súkromné dostali názov tajné. Takže celá tajnosť vatikánskeho archívu je len v tom synonymickom označení, že išlo o súkromný archív. De iure ide o súkromný archív pápeža do súčasnosti. Až v 80-tych rokoch 19. storočia bolo umožnené nahliadnuť do tohto súkromného pápežského archívu aj ľuďom z externého prostredia, dokonca laickým bádateľom a využiť jeho bohatstvo aj pre jednotlivé národné historiografie. To je zároveň obdobie, kedy začínajú vznikať prvé historické ústavy v Ríme. Z tohto pohľadu mešká slovenská historiografia viac ako 100 rokov za historiografiami okolitých krajín. Potreba výskumu vo Vatikánskom tajnom archíve je teda na Slovensku viac než akútna..
Vatikánsky tajný archív je asi najstarší kontinuálne fungujúci archív v Európe.Vladimír Rábik
Čo očakávate, že prinesie výskum v tomto archíve?
Vatikánsky tajný archív je asi najstarší kontinuálne fungujúci archív v Európe. A v rámci kultúrnych a historických skúseností, v ktorých sa Slovensko vyvíjalo, je fakticky posledným z tých veľkých a dôležitých archívov, ktoré slovenská historiografia ešte nemá systematicky preskúmané. Dá sa preto očakávať pomerne veľa nových a zásadných informácií k jednotlivým historickým epochám v našich dejinách, či nových súvislostí. Pre nás je to do veľkej miery nový, nepoznaný kontinent, na ktorý vchádzame. V tom je obrovská výzva i obrovský význam, a potreba slovenskej historiografie, ktorú je nevyhnutné naplniť. Dôležitosť tohto archívu je aj v tom, že do 16. storočia išlo o centrálny archív Rímskej cirkvi, a potom o archív katolíckej cirkvi. Postavenie pápeža aj ako politickej autority vo vtedajšom usporiadaní západného kresťanského sveta, do ktorého patrilo aj naše územie, viedlo k tomu, že jeho autorita mala dočinenia aj s rozličnými svetskými záležitosťami, ktoré sa dotýkali aj našich dejín. Takže nejde len o informácie a pramene cirkevného charakteru, ale častokrát o pramene, ktoré majú vyslovene sekulárny, svetský charakter.
Aké sú teda doterajšie konkrétne výsledky z vašich výskumov ?
Doteraz, za pomerne krátky čas fungovania nášho ústavu, sme dokázali už vypublikovať dva zväzky pôvodných vatikánskych prameňov k slovenským dejinám pod názvom Monumenta Vaticana Slovaciae (autormi sú Vincent Sedlák a Vladimír Rábik – pozn.), vôbec po prvýkrát zverejnených v slovenskej historiografii. Ide celkom o takmer 2000 záznamov so vzťahom k slovenským dejinám. A do tlače sa momentálne pripravujú ďalšie dva zväzky takýchto prameňov. Možno nie je nezaujímavé i to, že takéto edície sa zvyknú vydávať v latinskom jazyku, čo je nielen jazyk historických prameňov, ale aj úradný jazyk Katolíckej cirkvi. A stále, od stredoveku platí, že je to aj spoločný jazyk vzdelancov. Tým sa slovenské edície zaradili do štandardnej kategórie podobných pramenných edícií iných ústavov fungujúcich v Ríme a sú nimi aj využívané. Slovenská historiografia sa tak aj prostredníctvom tohto výskumu dostáva do európskeho povedomia, o čom svedčia mnohé pozitívne reakcie kolegov zo zahraničia.
Zhováral sa Rastislav Čépe