BRATISLAVA 6. decembra (WEBNOVINY) – Slávny ruský armádny súbor Alexandrovcov, ktorý tento rok oslávil 85. výročie svojho založenia, opäť zavítal na Slovensko. V rámci vianočného turné Tichá noc si pre slovenských divákov pripravili tri koncerty – v Trenčíne, Košiciach a v Bratislave, kde Alexandrovci predvedú svoje umenie spolu s maďarským Národným cigánskym orchestrom.
Na návštevu Slovenska sa tešil aj sólista súboru Vadim Ananev, ktorý tu so súborom vystúpi zrejme posledný raz. Pri tejto príležitosti porozprával o cestách, ktoré so súborom zažil, priblížil prípravy na koncerty a pohovoril aj o svojom splnenom sne.
Tento rok ste oslávili 85. výročie vášho vzniku. Ako ste si užili koncerty v Moskve?
Pri príležitosti 85. výročia sme mali viacero koncertov, odohrali sme aj koncert v Kremli, ale ešte dôležitejší bol koncert v koncertnej sieni P.I. Čajkovského. To je naše základné miesto, kde účinkujeme najviac.
Dopadlo to výborne, sólisti mali obrovský úspech, nie je dôležité, aká pieseň to bola, repertoár vybrali tak, že sa každý sólista ukázal z tej najlepšej strany, priam majstrovsky a vyslúžili sme si úžasný potlesk.
Vždy chcem publiku ukázať, že ho svojím talentom dokážem uchvátiť. Ak sa budem triasť, znamená to, že nie som umelec.Vadim Ananev
Počas osláv ste vystupovali aj s Karlom Gottom..
Áno, vystupoval s nami v Kremli. S Karlom Gottom máme priateľské vzťahy, navštívili sme s ním aj niektoré historické miesta a potom nahrával v televízii za sprievodu ruskej tanečnej skupiny pieseň Lady karneval. Bude sa to vysielať asi na Silvestra. Na Moskovskej štátnej univerzite potom dostal krásnu keramickú vázu z gžeľu a odišiel domov.
Spolupracovali ste s viacerými českými interpretmi.
Áno, s Helenou Vondráčkovou a Evou Pilarovou, Lucii Bílou a Bárou Basikovou. Onedlho budeme mať koncert s opernou speváčkou Evou Urbanovou.
Zaujala vás spolupráca s nejakými slovenskými spevákmi či hudobníkmi?
Ťažko sa mi rozlišuje, kto je Slovák a kto Čech, ale zo Slovenska sme najviac spolupracovali s folklórnymi skupinami.
Na aký repertoár sa môžu tešiť slovenskí diváci počas vianočného turné Tichá noc? Bude aj nejaký špeciálny hosť?
Pokiaľ viem, máme nový tanec, ktorý mal nedávno premiéru, takže predvedieme ten a na vianočnom koncerte v Bratislave s nami vystúpi aj cigánsky symfonický orchester, diváci môžu čakať obrovskú scénu a na nej dva veľké kolektívy. Momentálne pracujeme na tom, aby naše a cigánske nástroje spolu ladili, robí sa špeciálne aranžmá.
Zahráme všetky piesne, podľa ktorých súbor Alexandrovcov poznajú. Odznie napríklad Kalinka, Svätá vojna, veľa známych piesní. a špecialitou bude aj číslo s Petrom Kollárom.
Na Slovensko chodievate pravidelne, ako sa vám tu páči?
Prichádzam sem vždy s radosťou, že stretnem svojich priateľov. Za ten čas, čo tu vystupujeme, tu máme veľa priateľov, s ktorými sa navzájom vždy obdarúvame. My prinášame moskovské darčeky a oni nám dávajú slovenské. Doma mám také svoje osobné múzeum, do ktorého si všetky tieto dary odkladám. A diváci nás vždy čakajú s otvorenou náručou.
Aké je slovenské publikum?
Slovenskí diváci poznajú naše piesne. Vidíme, že im svietia oči, vidíme ich podporu, ich potlesk, vidíme, že s nami spievajú, poznajú náš repertoár… Aj my poznáme vaše piesne, spája nás to a robí to takú priateľskú atmosféru.
Veľmi rád chodím na Slovensko aj do Česka. Máme piesne, ktoré nás spájajú, ktoré spájajú naše národy, je tam podobná melodika, rozumieme slovám. Keď spievam Macejka, viem, o čom to je. Spieval som už po čínsky aj po kórejsky, vtedy len tuším, o čom spievam.
Ako na vás reaguje publikum v ostatných kútoch sveta?
Vždy sa stretneme s nejakou národnou zvláštnosťou, s nejakou osobitosťou. Číňania sú napríklad celkom iní. Už tých divákov poznáme, reagujú veľmi temperamentne a v Číne sa napríklad nesmie dlho klaňať ako tu na Slovensku alebo v Európe. Tam vždy len zaspievam, pokloním sa a idem preč, oni zatlieskajú. Aj počas vystúpenia tlieskajú len trošku.
V každej krajine spievate nejakú pesničku aj v ich jazyku?
Áno, vždy. Raz s nami dokonca spievala aj manželka čínskeho prezidenta, tamojšia prvá dáma. Je speváčka a spievala pieseň Kvitne kalina – polovicu piesne po čínsky, polovicu v ruštine.
Vychutnáte si v krajinách, ktoré navštívite, aj tradičné jedlá a nápoje? Ste labužník?
Pravdaže. Poviem Vám, že tak veľa v Moskve nejedávam (smiech). Vždy, keď sa vrátim, musím chodiť od rána do večera do fitka, aby som nabral formu. Strava tu je dobrá, ale veľa mäsa. V Moskve si dám na raňajky kašu, na obed tvaroh, nejem veľa, ale tu na Slovensku a v zahraničí sú všade veľké porcie. Napríklad také koleno v Česku, to je tak obrovské! Slovenská kuchyňa sa podobá na ruskú, len inak vyzerá.
Ochutnám všeličo, ale nemám rád McDonald. Myslím si, že je to škodlivé. Ja už som v takom veku, že už si musím vyberať. Musím mať to svoje a jedávam, na čo som zvyknutý. Hlavne, aby to nebolo príliš ťažké jedlo. Poviem vám, že keď sa dobre najem, zle sa spieva, človek nestačí s dychom (smiech).
Ktorú kuchyňu máte najradšej?
Moja manželka dobre varí (smiech). Manželka je z Ukrajiny a ukrajinská kuchyňa je veľmi známa, je to veľmi kvalitná, dobrá kuchyňa.
Súbor vystupuje od 30-tych rokov. Koľko skladieb máte v repertoári?
Existujú ruské piesne, ktoré sa spievali ešte pred nami a spievajú sa doteraz. Sú to ruské národné piesne a každá koncertná šnúra prinesie aj niečo nové, vždy niečo pripravíme. Rusko už nemá toľko skladateľov, ako v minulosti. Tí súčasní sa snažia skladať hudbu pre estrádnych umelcov a zostalo už len pár takých, ktorí tvoria pre náš formát.
Jeho špecifikom je veľký orchester, sú tam symfonické nástroje aj národné hudobné nástroje, zbor má akademický zvuk, nemôžeme spievať ako na estráde, musí to byť silné, pekné, monumentálne. To je náš formát, preto spievame aj klasickú aj národnú muziku, je tam totiž dynamický zvuk.
Naše koncerty bývajú veľmi univerzálne, pianissimo dokážu zahrať veľmi tichučko dokonca aj trombóny a rozsah tónov a ich intenzita je veľmi široká.
V repertoári máme asi 3000 skladieb, s ktorými môžeme pracovať. Samozrejme, nie všetky hráme naraz, záleží od toho, kam sa piesne hodia. Povedzme, že keď sú sviatky, tak si nachystáme aj nové piesne, ale vždy zahráme aj niečo zo starých. Keď sa ide na šnúru do Nemecka, do Česka, či na Slovensko, sústredíme sa viac na nové veci.
Ktoré skladby odznejú na každom vašom vystúpení?
Záleží od toho, do ktorej krajiny sa ide. V Poľsku napríklad vždy musí zaznieť Svätá vojna. Keď sme ju raz na jednom koncerte v Poľsku nezahrali, všetci začali odrazu skandovať, kým ju nedostali. Potom vytiahli mobily a počúvali.
A v každej krajine je to tak, niektoré piesne sa jednoducho nedajú z repertoáru vylúčiť, ľudia ich chcú počuť a je im jedno, či desiaty alebo dvadsiaty raz. A vizitka na koncerte musí zostať.
Okrem ruských národných piesní a cirkevných piesní hrávate aj moderné..
Áno, ale vtedy pozývame známych spevákov. Spolupracujeme s Toto Kutuňom, Alexandrom Safinom, Karlom Gottom, Thomasom Andersom, Demisom Roussosom a ďalšími.
Podľa čoho si tieto piesne vyberáte?
Niekedy to môže byť kvôli nejakému výročiu, ešte zo sovietskych čias máme napríklad 8. marca medzinárodný deň žien. Vtedy si vyberáme repertoár a pozývame si známych svetových umelcov a gratulujeme ženám, tematikou je láska a jar. Inak zväčša spievame vojenské piesne.
Aké piesne obľubujete vy sami?
Ja mám najradšej národné piesne, nemusia byť ani ruské, môžu byť aj slovenské. V nich je totiž priestor si zaspievať, zahrať sa. Trvajú veľmi krátky časový úsek, spevák musí za tri minúty ukázať zmenu nálady, mení sa aj tempo. v Kalinke sa napríklad stále mení tempo a postupne sa pieseň stále zrýchľuje a zrýchľuje a potom sa to znova všetko spomalí a sú tam veľmi dlhé frázy, človek sa musí dobre nadýchnuť. V národnej piesni môžem ukázať celé majstrovstvo svojho hlasu, nie je to klasická ária, človek k nej musí mať úplne iný prístup, pretože ide o celkom inú techniku spievania.
Páčia sa mi talianske piesne, neapolské piesne, v repertoári mám veľa piesní po nemecky, po španielsky, pretože si to vyžaduje moja práca ako sólistu súboru. Každá pieseň, ktorú ako súbor hráme, je odskúšaná časom a vieme, že bude úspešná.
Koľko vás spolu je?
Keď sa odchádza na koncertnú šnúru, tak v počte 120 ľudí. Máme aj Alexandrovský park, to je 20-členná estrádna skupina, ktorá robí služby pre armádu, chodia k jednotlivým vojenským jednotkám po celom Rusku a vystupujú zvlášť. Vojenských jednotiek v Rusku je strašne veľa, Rusko je obrovská krajina a súbor je len jeden a nemôže byť všade, máme teda na to svojich ľudí. Teraz pôjdu na súostrovie Nová Zem, tam sú vraj biele medvede.
Ako často bývajú konkurzy do súboru?
Tie sú veľmi náročné, nie každý spevák totiž dokáže splniť požiadavky, ktoré máme. Spevák musí mať širšie spektrum hlasu, musí vytiahnuť dve oktávy. Ak nemá dve oktávy, neodspieva náš repertoár, nikto totiž nebude znižovať základný tón. Ak predo mnou spievali Kalinku v nejakej tónine, ja ju musím zaspievať v tej istej. Nemôžem povedať, že sa mi to nehodí, že to treba hrať trošku nižšie. Všetko sa hrá v tej tónine, v akej to autor napísal a nemení sa to.
Je to ťažký oriešok sa tak dokonale zohrať? Ako dlho sa pripravujete na vystúpenie?
Na toto máme skúšky, pracujeme, aby všetko pekne znelo, každá práca si vyžaduje čas aj snahu, je to všetko veľmi náročné. Máme aj svoju správu, ľudí, ktorí zabezpečujú koncertné šnúry, aby sa reťaz neprerušila a aby všetko fungovalo, ako má.
Potom sa umelci začínajú pripravovať. Orchester, zbor, balet, sólisti, všetci si pripravujú spoločný repertoár najprv zvlášť, orchester si hrá, my sa učíme svoje a potom sa všetci zídeme v jednej sále a začína sa to dávať dohromady.
Koľko vás bolo maximálne naraz na pódiu?
Som v súbore od roku 1987 a na šnúre som bol prvý raz v roku 1989. Vtedy sme boli na turné tri mesiace, vystupovali sme v Turecku, Luxembursku, Belgicku, Francúzsku, 40 dní sme boli v Paríži, z toho štyri dni sme tam účinkovali. Vtedy nás bolo dokopy 205 a leteli sme dvoma vojenskými dopravnými lietadlami, v jednom sme boli my, v druhom kostýmy.
Ako si chránite hlas, čo všetko robíte, aby ste sa udržiavali v kondícii?
Musím dodržiavať režim, mať svoj pokoj a dostatok spánku. Potrebujem spať aspoň osem hodín. A musím sa samozrejme vždy pred koncertom rozospievať, je to ako keď človek v zime naštartuje auto, nedá sa len tak sadnúť a ísť.
A samozrejme, hlasivky treba neustále trénovať, bez tréningu sa to nedá. To isté platí aj pre tanečníkov.
Mávate trému?
Keď som chorý, vtedy mám trošku diskomfort, inak sa nejdem pred mikrofónom triasť, práve naopak, vždy chcem publiku ukázať, že ho svojím talentom dokážem uchvátiť. Ak sa budem triasť, znamená to, že nie som umelec.
Tiekli vám už počas vystúpenia slzy dojatia?
Nie, lebo keď začnem plakať, nemôžem spievať, chytím kŕč na hlasivky a už to nejde. Človek nesmie tak silno prežívať to, o čom spieva. Ozajstný profesionál má svoj spôsob prejavu, a keď niekto aj povedzme vzlyká, neznamená to, že plače, len to jednoducho hrá. My sme umelci, sme herci a musíme hrať. Ak všetko budeme prežívať cez srdce, dlho neprežijeme.
Ako sa riešia kostýmy?
Kostýmy má na starosti administrácia. Keď však sedíme počas koncertných šnúr niekoľko dní v autobuse a človek priberá, darmo sa snaží, na konci turné sa už do uniformy nezmestí. Na Slovensku zvyknem behávať okolo Dunaja, no ako tak pozerám, tento rok bude treba asi veľmi dlho behať, aby som zhodil (smiech).
Zvyknete úspešné turné aj osláviť a zapiť nejakým panákom?
Áno, pravdaže oslavujeme, ja však nikdy nie som celkom spokojný sám so sebou, zdá sa mi, že sa to vždy dá urobiť ešte lepšie a nikdy nezaspávam na vavrínoch. Keď zožneme úspech, hovorím si: ´Dobre, všetko si zaspieval, ale čaká ťa ešte toľko koncertov..´ Treba sa pripravovať vždy na ďalšie, aby človek nestál na mieste.
Bolo vždy vaším snom vystupovať v Alexandrovcoch?
Súbor Alexandrovcov bol v časoch, keď som vyrastal, najvýznamnejším kolektívom. Bol všade, v rádiu, v televízii… Ja nie som z Moskvy, môj otec je veterinár, mama kuchárka, chodil som do hudobnej školy na dedine, ale Boh mi dal hlas a veľmi mi pomohli aj moji rodičia. Pochopili totiž, že práve v tomto smere dokážem dosiahnuť svoj životný úspech a som im za ich podporu veľmi vďačný.
Od malička som pravidelne počúval vystúpenia súboru Alexandrovcov, stáli pre mňa veľmi vysoko, pozeral som sa na nich zospodu a poznal som už ako dieťa naspamäť mnohé ich piesne.
Otec mal remeň, ktorým ma raz za čas vychovával a ja som ho vždy zobral, dal som si ho na rameno, postavil som sa na taburetku a spieval som ´Saldaty v puť, v puť, v puť´. To bola kedysi veľmi populárna pesnička, aj dnes je veľmi známa.
Bol som na súbore Alexandrovcov vychovávaný a roky som sníval, že sa raz stanem jedným z nich. Vždy som mal rád uniformy, robil som si výložky, prišíval som si ich a chodil som tak po našej dedine. Mal som z dreva aj pušku a samopal, hrali sme sa na vojnu a sníval som o tom, že sa raz stanem vojakom.
A napokon sa podarilo, skončil som civilnú hudobnú školu, urobil som konkurz a prijali ma do súboru. Najskôr som bol iba spevák v zbore, ale veľmi rýchlo si ma všimli a navrhli mi, aby som sa stal sólistom. Stále som však spieval aj v zbore, celých 12 rokov som účinkoval aj v rámci zboru aj ako sólista, až po 12 rokoch som sa dostal iba medzi sólistov a k zboru už nepatrím.
Poviem vám, že byť sólistom zboru Alexandrovcov je pre mňa veľká česť. Keď niekde vystupujem sám a ľudia sa dozvedia, že som sólistom zboru Alexandrovcov, často hovoria: ´Vy tam máte perfektných sólistov, majú také úžasné hlasy.´ Súbor Alexandrovcov bol vždy preslávený svojimi hlasmi.
Vystupujete aj mimo súboru?
Áno, mám divákov, ktorí chodia aj na moje samostatné koncerty, tie sú ale omnoho náročnejšie. Povedzme, že ako sólista na koncerte súboru odspievam tri pesničky, no keď mám koncert sám, spievam v kuse jeden a pol hodiny.
Spievam romance, klasiku aj sovietske piesne. Mám svojho osobného skladateľa.
Máte čas aj na súkromný život, dovolenky, rodiny?
Áno, tento rok som bol s rodinou pri mori, ale musel som si naplánovať dovolenku trochu skôr, lebo sme so súborom cestovali na koncertnú šnúru do Kanady.
Mám tri deti a malé deti si vyžadujú veľa pozornosti. Snažím sa s nimi čo najviac prechádzať a tráviť s nimi čas, oni zas chcú tráviť čas so mnou a vždy, keď odchádzam, je mi bez rodiny smutno. Ale sme v spojení cez Skype.
Aké sú vaše pracovné a možno aj súkromné ciele do budúcna?
Idem na budúci rok do vojenského dôchodku. S Alexandrovcami som „na ľade“ už 26 rokov a okrem toho robím aj vlastné koncerty. Spevák sólista ako ja by mal neustále podporovať svoj tvorivý potenciál a rozširovať si repertoár, bez toho sa to nedá.