VANCOUVER 13. marca (WEBNOVINY) – Slávnostný otvárací ceremoniál jubilejnej X. zimnej paralmypiády vo Vancouveri priniesol podľa očakávania obrovské množstvo emócií. V tamojšej hale BC Place vyše šesťdesiattisíc divákov (neverte tomu, že o súťaže zdravotne postihnutých športovcov nie je záujem) sledovalo vyše dvojhodinový program, pri ktorom bolo neraz naozaj ťažké udržať slzy.
Mne osobne prvýkrát telo zasypali zimomriavky už pri úvodnej kanadskej hymne, ktorú v modernej úprave odspieval nevidiaci bývalý paralympionik Terry Kelly. Vedľa neho na pódiu stála nepočujúca účastníčka deaflympiád Mari Klassenová, ktorá „prekladala“ slová hymny do posunkovej reči.
Nástup jednotlivých výprav na plochu sprevádzali ovácie, aké si azda nevychutnali ani olympionici. To najväčšie nadšenie prišlo na záver. Účastnícke krajiny vchádzali „do kotla“ podľa abecedy a zhoda náhod zariadila, že poslední v tomto poradí boli reprezentanti susedných USA. Ich búrlivé privítanie však bolo len rozcvičkou pred vrcholom, pretože podľa protokolu defilé na takýchto podujatiach uzatvárajú domáci borci.
Je ťažké slovami opísať, čo všetko dokázali organizátori vtesnať do ďalších minút. Strhujúce tanečné hip hopové variácie Marka Braffauda na barlách, exhibíciu vozíčkarov na skejtbordovej U-rampe, ktorej vrcholom boli dva žiaľ nie celkom stopercentné pokusy na invalidnom vozíčku o salto vzad v podaní 17-ročného Aarona Fotheringhama, ale aj lyrické spevácke vystúpenia telesne postihnutého Martina Deschampsa so sprievodnou svetelnou šou ďalších desiatich vozíčkarov, huslistu Adriana Anantawana, ktorý sa narodil bez pravej ruky, či vychádzajúcej speváckej hviezdičky 16-ročnej Nikky Yanofskej, ktorú sprevádzal 2010-členný chór.
Zlatou bodkou za všetkým však bol na veľkoplošnej obrazovke premietnutý odkaz legendárneho Terryho Foxa. Jeho životný príbeh pozná azda celý svet. V roku 1976 mu ako 18-ročnému diagnostikovali rakovinu kostí, o rok neskôr mu amputovali pravú nohu. Rozhodol sa získať peniaze na výskum tejto zhubnej choroby tým, že pobeží naprieč Kanadou, jeho beh dostal meno Maratón nádeje. Od 12. apríla 1980 denne odbehol 42 km, cestu z východného pobrežia na západné však nedokončil. Po 143 dňoch musel svoj beh prerušiť, pretože rakovina u neho zasiahla pľúca. Koncom júna 1981 umrel. Po celom svete, aj na Slovensku, sa konajú na jeho počesť Behy Terryho Foxa. „Nikdy sa nevzdať, bojovať až do konca!“ – odkázal 507 paralympionikom, ktorí budú od soboty nasledujúcich deväť dní v piatich športoch prekonávať nielen nepriaznivý osud, ale najmä seba samých.
Zdeno Suchý