Aká bola vaša cesta z ihriska bratislavského chlapčenského klubu HC Ružinov až na XXI. zimnú olympiádu do Vancouveru?
Ja som sa od malička venovala športom. Rodičia ma k tomu viedli. Hrala som rôzne športy a nakoniec som si vybrala hokej. A som veľmi rada, že práve s hokejom som sa dostala na olympiádu, čo bol môj detský sen. Preto som teraz nesmierne šťastná.
Prečo práve hokej z tej bohatej plejády športov, ktoré ste mali k dispozícii?
Môj starší brat hrával hokej. Aj tatino, keď bol malý, tiež hrával hokej. V podstate našim rodičom bolo jedno, aký šport budeme robiť, len aby sme športovali, lebo oni sú tiež športovo založení. Podporovali nás v tom, čo sa nám páčilo. My s bratom sme večne boli na školskom dvore aj s jeho kamarátmi. Hrávali sme hokejbal. Keď sa mi to zapáčilo, prišla som raz za tatinom s tým, že chcem hrať hokej. Zareagoval výborne, lebo povedal, že pokojne, nebude s tým žiadny problém.
Už od strednej školy pôsobite v zahraničí. V zámorí ste dokonca brankárkou univerzitného tímu. Čo musí človek urobiť, aby bol platným a kľúčovým hráčom v americkom tíme, kde je hokej pomaly náboženstvom?
Hrať v zámorskom družstve je pre mňa veľká česť. Na univerzite mám skvelý tím, mám skvelé vedenie. Takže ja som šťastná, že som tam.. Robím si vysokú školu a navyše hrám tam hokej. Takže mne v Amerike nič nechýba. V Amerike som veľmi spokojná. Na univerzite, na ktorej študujem masmediálnu komunikáciu, som už druhý rok
Je to pre nás jeden veľký sen, ktorý sa nám splnil. Budeme chcieť zahrať čo najlepšie.Zuzana Tomčíková
S akými ambíciami ste cestovali do Vanvouveru. Veď do zámoria idete v podstate pred vlastné publikum?
My sa tam všetky dievčatá veľmi tešíme. Je to pre nás jeden veľký sen, ktorý sa nám splnil. Budeme chcieť zahrať čo najlepšie. A uvidíme , čo sa z toho nakoniec stane. Nechcem povedať, aké miesto obsadíme, na ktorej priečke skončíme. To si vôbec netrúfam. Pôjdeme od zápasu k zápasu. Uvidíme ako budeme na olympiáde hrať. Aké súperky tam budú. Dúfam, že sa tam pekne predvedieme, že budeme dobre reprezentovať Slovensko
S čím budete spokojná po návrate zo zimnej olympiády?
Ja som spokojná už teraz. Som veľmi rada, že tam ideme. Postúpili sme medzi osem najlepších ženských družstiev sveta, čo je obrovský úspech. Takže aj keď všetko na olympiáde prehráme, obsadíme veľmi pekné 8. miesto. Byť ôsme na zimnej olympiáde je super výsledok. A ak vo Vancouveri porazíme nejakého súpera, môžeme v tabuľke skončiť ešte vyššie. To by bolo krásne, keby to vyšlo, keby sme skončili ešte pred niektorým tímom vyššie.
Nemáte strach z toho, že v prvom zápase ženského olympijského turnaja vás poriadne preverí úradujúci olympijský víťaz Kanada. Navyše v domácom prostredí – a v športovej hale s kapacitou 16 tisíc divákov?
Vieme o tom, že tam bude veľa divákov. Je príjemné hrať pred ľuďmi, ktorí sa na vás pozerajú a sú zvedaví na to, aký ste športovec – a čo viete predviesť. My do tohto zápasu môžeme ísť pokojne, bez stresu. V súboji s Kanadou nemáme čo stratiť. My nie sme pod tlakom, Kanaďanky budú pod tlakom. Ony musia dokázať, že ženský hokej je ich doménou. Ony sú domáce, nie my.
Ako sa cítite ako čerstvá slovenská olympionička?
Skvele. Naozaj skvele. Pre každého športovca je veľkou cťou reprezentovať Slovensko. Na olympiáde si to človek uvedomuje ešte viac, lebo olympiáda je najväčšie športové podujatie na svete. Takže je to pre mňa veľká česť patriť do veľkej rodiny slovenských olympionikov.
Ako sa vám darí vo vašom univerzitnom klube, v ktorom strážite svätyňu ženského tímu?
Musím zaklopať na drevo. Táto sezóna je pre nás veľmi úspešná. Teraz sme tretie a ešte s jedným tímom máme rovnaký počet bodov. Tak dúfam, že to tak vydrží aj keď sa vrátim späť z olympiády. Nám totiž liga pokračuje a ja pre olympiádu vynechám osem zápasov, takže dúfam, že naše baby to bezo mňa zvládnu. Pevne verím, že do play off pôjdeme z pozície, na ktorej sme figurovali pred mojim odchodom na predolympijský zraz a na samotnú olympiádu.
Chceli vás z klubu na olympiádu vôbec pustiť?
Tak určite to nebolo ľahké. Ale ako som už povedala, na univerzite mám skvelé vedenie. Oni ma podporovali už od začiatku. Všetky baby z nášho družstva boli pyšné na mňa, keď sme postúpili na olympiádu. Na druhej strane všetky si jasne tiež uvedomujú, že im budem v zostave viac ako tri týždne chýbať. Ale mám od nich skvelé ohlasy na náš postup – a tiež aj na to, že som olympionička.
Aký najťažší zápas ste vo svojej športovej kariére odohrali?
Najťažšie zápasy boli asi dva. Oba som zažila na olympijskej kvalifikácii v Bad Tözli, z ktorej sme postúpili do Vancouveru. Prvé meranie síl s domácim Nemeckom bolo veľmi náročné po fyzickej stránke. Lebo v ňom sme sa v podstate iba bránili a bránili. Mali sme dva úniky a dali sme gól, ktorý bol víťazný. Tento duel bol najťažší po fyzickej stránke. Ďalší zápas s Kazachstanom, keď sme už vedeli, že ak ho vyhráme, tak ideme na olympiádu, bol ťažký najmä po psychickej stránke. V ňom sme sa museli totálne koncentrovať na hru. Aby sme to zvládli, aby sme to v úplnom závere turnaja nevzdali.
A ktorý zápas bol naopak pre vás najľahší ?
Asi ešte keď som chytala za žiakov HC Ružinov. Vtedy to však bolo o niečom úplne inom. Tam ešte nebol stres, neboli sme pod žiadnym tlakom, lebo tam nešlo o výsledok. Tam išlo iba o tú nefalšovanú radosť z hokeja a z toho, že športujeme.
Rodáčkou ste zo Zvolena a už za žiakov ste hrali v bratislavskom HC Ružinov. Ako to ide dokopy? To ste sa vo Zvolene iba narodili?
Áno. Ja som sa vo Zvolene iba narodila. Môj dedko a babka bývajú v Hriňovej pri Detve a mamina, keď bola tehotná, bola u nich, kým bol tatino na vojenčine. A keďže najbližšia pôrodnica pri Hriňovej bola vo Zvolene, tak som sa tam narodila. Ale iba narodila, lebo od malička som bývala v Bratislave. Preto som hokejbal a hokej hrávala za HC Ružinov.
Zhováral sa Štefan Žilka