Používate zastaralý prehliadač, stránka sa nemusí zobraziť správne, môže sa zobrazovať pomaly, alebo môžu nastať iné problémy pri prehliadaní stránky. Odporúčame Vám stiahnuť si nový prehliadač tu.
Nevzdavaj sa přebal
1
Otvoriť Foto TU
Otvoriť galériu
Foto: www.bux.sk
17. mája 2018 Knihy od Webnoviny.skSITA Diskusia()

Veľké tajomstvá a drobné lži zničia všetko

BRATISLAVA 17. mája 2018 (WBN/PR) – Harlan Coben je špička medzi autormi detektívok. Svetová trieda, čo dokazujú nielen ocenenia, predaje, ale najmä ohlasy jeho fanúšikov. Novinka Nevzdávaj sa dokazuje, prečo patrí medzi najobľúbenejších autorov. Budete ju hltať od prvých strán a užívať si pátranie po tajomstvách, ktoré dokážu ničiť životy!

Život detektíva Napoleona Dumasa, zvaného Nap, z predmestia v New Jersey sa navždy zmenil v poslednom ročníku strednej školy. Jeho brata, dvojča Lea, a priateľku Dianu vtedy našli mŕtvych na železničnej trati a Maura, ktorú pokladal za svoju životnú lásku, bez akéhokoľvek vysvetlenia zmizla. Celých pätnásť rokov Nap pátral po Maure a nepodarilo sa mu ani vysvetliť Leovu smrť. Teraz sa zdá, že by napokon predsa len mohol dosiahnuť, po čom tak veľmi túži.
V aute podozrivého z vraždy sa nájdu Maurine odtlačky a Nap sa vydáva na tŕnistú cestu za odpoveďami. Tie však vedú len k ďalším otázkam – o milovanej žene, o priateľoch z detstva, o ktorých si myslel, že ich pozná, o opustenej vojenskej základni v meste, kde vyrastal, a najmä o Leovi a Diane, ktorých smrť je možno ešte oveľa temnejšia a desivejšia ako v najhorších predstavách.

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Valdo Kobielsky:

Harlan Coben sa preslávil aj sériou kníh o Myronovi Bolitarovi a ďalšou sériou pre mladších čitateľov, ktorá opisuje dobrodružstvá Myronovho bratanca Mickeyho Bolitara.
Cobenove knihy vychádzajú v 43 jazykoch po celom svete a vo vyše desiatke krajín patria medzi najväčšie bestsellery. Je držiteľom významných literárnych cien.

Začítajte sa do detektívky Nevzdávaj sa:

Bejzbalku som si držal tesne pri nohe, aby ju Trey – aspoň som predpokladal, že je to Trey – nevidel.
Ten, ktorého som mal za Treya, sa ku mne blížil s umelo opálenou pleťou, emo ofinou a nezmyselnými kmeňovými tetovaniami okolo nafúknutých bicepsov. Ellie ho opísala ako „čistokrvného odroňa“. Tento chlap presne tak aj vyzeral.
Aj tak som sa však musel uistiť, že mám toho pravého.
„Trey?“
Prestal sa knísavo prechádzať, zvraštil obočie ako nefalšovaný kromaňonec a spýtal sa: „Kto to chce vedieť?“
„To ti mám akože povedať, že ja?“
„Ha?“
Vzdychol som si. Vidíš, s čím tu mám do činenia, Leo?
„Spýtal si sa, kto to chce vedieť,“ pokračoval som. „Akoby si bol podráždený. Keby som na teba zavolal ,Mike?‘, asi by si neodvetil len, že si ťa s niekým mýlim. Tým, ako si sa naježil, si mi vlastne prezradil, že naozaj si Trey.“
Mali ste vidieť, ako zmätene sa ten chmuľo tváril.
Spravil som krok k nemu. Palicu som stále držal mimo jeho zorného uhla.
Trey sa hral na veľkého gangstra, no cítil som, ako z neho vyžaruje strach. Sálal z neho ako teplo z rúry. Neprekvapilo ma to. Som celkom slušne urastený – rozhodne nepripomínam drobnú ženu, ktorú môže otĺkať, aby sa cítil mocnejší.
„Čo chceš?“ spýtal sa ma.
Ďalší krok k nemu.
„Porozprávať sa.“
„O čom?“
Švihol som jednou rukou, lebo tak je to rýchlejšie. Koniec palice mu švihol do kolena. Trey zavyl, no nespadol. Chytil som ju obomi rukami. Pamätáš sa, ako nás to v detskej lige učil tréner Jauss, Leo? Palicu dozadu, lakeť dohora. Opakoval to v jednom kuse. Koľko sme vtedy mali, Leo? Deväť? Desať? To je už vlastne jedno. Aj tentoraz som to spravil presne tak, ako nás učil tréner. Palicou som sa zahnal celkom dozadu, lakeť som vysunul dohora a pri údere som spravil krok vpred.
Ťažké drevo naplno dopadlo na to isté koleno ako predtým.
Trey šiel k zemi ako podťatý. „Prosím…“
Tentoraz som zdvihol palicu nad hlavu ako keď sa rúbe drevo a vložil som do úderu všetku silu a rozbeh. Znova som mieril na to isté koleno. Pri dopade som cítil, ako v ňom čosi povolilo. Trey zavýjal. Opäť som zdvihol palicu. To si už Trey držal koleno oboma rukami, aby si ho ochránil. Kašlať na to. Skúsime to inde, nech máme istotu, no nie?
Namieril som ju na členok. Keď naň dopadla, normálne sa pod ňou rozpučil ako huspenina. Vydalo to zvuk, ako keď šliapneš čižmou do suchých konárikov.
„Nikdy si mi nevidel do tváre,“ povedal som mu. „Ak povieš jediné slovo, vrátim sa a zabijem ťa.“
Na odpoveď som nečakal.
Pamätáš sa, ako nás otec prvý raz zobral na zápas veľkej bejzbalovej ligy, Leo? Bolo to na štadióne Yankees. Sedeli sme v boxe pri tretej báze. Obaja sme mali celý čas na ruke bejzbalovú rukavicu v nádeji, že k nám priletí zatúlaná loptička. Samozrejme, nepriletela. Pamätám sa, ako otec vyvracal tvár k slnku. Spomínam si na ten jeho úsmev a staromódne slnečné okuliare na očiach. Bol super, no nie? Ako Francúz vôbec nepoznal pravidlá – aj preňho to bol prvý veľký zápas v živote –, ale vôbec mu na tom nezáležalo, nemám pravdu? Preňho bolo dôležité len to, že je vonku so svojimi dvojičkami.
To mu vždy dokonale stačilo.
O tri ulice ďalej som zahodil palicu do kontajnera pri samoobsluhe 7-Eleven. Na rukách som mal rukavice, takže som na nej nenechal odtlačky. Kúpil som si ju pred rokmi na blšom trhu neďaleko Atlantic City. Neexistuje, aby ju niekto vystopoval až ku mne. Niežeby som sa toho bál, to nie. Policajti sa nepôjdu potrhať, aby medzi lepkavými odpadkami hľadali dôkazy o útoku na totálneho chruňa ako Trey. Možno v televízii, ale nie v skutočnosti. V reálnom živote to jednoducho pripíšu miestnym rozbrojom, nevydarenému kšeftu s drogami, dlhu u úžerníka alebo niečomu podobnému, za čo si to ten debil vlastne aj celkom zaslúžil.
Prešiel som krížom cez parkovisko a širokým oblúkom som sa vrátil k miestu, kde som nechal auto. Na hlave som mal šiltovku Brooklyn Nets – veľmi obyčajnú – a hlavu som držal stále sklonenú. Zase: Nemyslím si, že by ten prípad niekto bral vážne, ale človek môže naraziť na priveľmi nadšeného zelenáča, ktorý si dá skopírovať záznamy z kamier, alebo také niečo.
Opatrnosť ma nič nestojí.
Nastúpil som do auta a vyrazil som po Interstate 280 rovno naspäť do Westbridgea. Zazvonil mi mobil. Volala Ellie, akoby nejakým zázrakom vedela, čo robím. Svedomie v ľudskej podobe. Nateraz som ju ignoroval.
Westbridge je predmestie ako z amerického sna. V médiách by ho mohli nazvať „rodinne orientované“, možno aj „zámožné“ či dokonca „elegantné“, ale celkom isto by u nich nedosiahlo úroveň „snobského“. Konajú sa tam opekačky rotariánov, oslavy 4. júna, karnevaly klubu Kiwanis, sobotňajšie ranné trhy biofarmárov. Deti sa tam stále vozia do školy na bicykli. Stredoškolské futbalové zápasy majú slušnú návštevnosť, najmä keď hráme s hlavnými rivalmi z Livingstonu. Tréner Jauss pred pár rokmi zomrel, ale pomenovali po ňom jedno z ihrísk.
Práve pri ňom som teraz zastal v policajnom aute. Veru tak, som presne taký typ policajta. Myslel som na teba, Leo, ako trčíš v pravom poli. Nechcel si hrať – teraz si to už uvedomujem –, ale chápal si, že bez teba by som asi nehral ani ja. Niektorí pamätníci ešte vždy rozprávajú o tom slávnom fiasku v štátnom semifinále, keď sa mi za celý zápas nepodarilo ani raz odpáliť loptičku. Ty si nemal na to, aby ťa nechali hrať, a tak sa vedenie detskej ligy rozhodlo, že budeš viesť klubové štatistiky. Zrejme to urobili, aby som zbytočne nereptal. Myslím, že vtedy som to ešte nechápal.
Ty si bol vždy múdrejší, Leo. Bol si vyspelejší, a tak ti to zrejme došlo oveľa skôr ako mne.
Odviezol som sa domov a zaparkoval som na príjazdovej ceste. Tammy a Ned Walshovci od vedľa – Ned je pre mňa stále Ned Flanders zo Simpsonovcov, lebo má fúzy ako pornoherec a príliš žoviálne vystupovanie – čistili ríny. Obaja mi zamávali.
„Ahoj, Nap,“ pozdravil ma Ned.
„Ahoj, Ned,“ odzdravil som mu. „Ahoj, Tammy.“
Vždy som taký priateľský. Správam sa ako stelesnenie dobrého suseda. Vieš, som najzriedkavejšie zo všetkých stvorení na predmestí – slobodný bezdetný heterosexuál je tu asi taký bežný ako cigareta vo fitnescentre –, a tak sa veľmi snažím vyzerať normálne, spoľahlivo a nudne.
Aby ma nik nevnímal ako hrozbu.
Pred piatimi rokmi mi zomrel otec, takže ma zrejme vnímajú ako typického čudáka, čo stále žije v rodičovskom dome a utieka sa pred svetom ako Boo Radley. Preto sa snažím mať dom v dokonalom stave. Preto si dávam pozor, aby som si vhodné nápadníčky vodil domov za denného svetla, aj keď viem, že mi to s nimi nevydrží.
Bývali časy, keď by muž ako ja pôsobil dojmom očarujúcej výstrednosti. Obyčajný starý mládenec. Dnes si susedia možno robia obavy, či nie som pedofil alebo niečo podobné. Snažím sa ich čo najkvalitnejšie rozptýliť ešte skôr, ako by mohli vzniknúť.
Väčšina z nich pozná aj príbeh nás dvoch, takže im dáva zmysel, že som ostal bývať práve tu.
Ešte stále som mával Nedovi a Tammy.
„Ako sa drží Brodyho mančaft?“ spýtal som sa.
Bolo mi to jedno, ale imidž je imidž.
„Osem jedna,“ prezradila mi Tammy.
„To je super!“
„Mal by si v stredu prísť na zápas.“
„To by som rád,“ odvetil som.
Rovnako rád by som si nechal vyoperovať obličku príborovým nožom.
Ešte som sa chvíľu usmieval ako taký debil a vošiel som do domu. Z našej spoločnej izby som sa už odsťahoval, Leo. Po tej noci – vždy o nej hovorím ako o „tej noci“, lebo nie som schopný akceptovať termíny ako „dvojitá samovražda“, „nešťastná náhoda“ či dokonca, aj keď tomu nikto neverí, „vražda“ – som už nezniesol predstavu, že mám spať na dolnej z našich dvoch postelí. Miesto toho som trávil noci na prízemí v izbe, ktorej sme hovorili „malá obývačka“. Jeden z nás to asi mal urobiť už dávno, Leo. Naša detská bola v pohode pre dvoch chlapcov, ale pre dvojicu dospievajúcich mužov už bola skrátka pritesná.
Nikdy mi to však neprekážalo. Myslím, že ani tebe.
Po otcovej smrti som sa presťahoval hore do rodičovskej spálne. Ellie mi pomohla prestavať našu detskú na pracovňu s bielymi vstavanými skriňami v štýle, ktorému hovorila „Moderný mestský statok“. Fakt neviem, ako to myslela.
Vyrazil som rovno do spálne a začal som si rozopínať košeľu, keď ktosi zazvonil. Vravel som si, že to bude UPS alebo FedEx a nenamáhal som sa ísť otvoriť. Keď zazvonili znova, napadlo mi, či som si neobjednal niečo, čo sa doručuje len na podpis. Na nič také som si nespomínal. Pozrel som sa z okna spálne.
Policajti.
Mali na sebe civilné šaty, ale ja ich vždy viem rozoznať. Netuším, či je to držaním tela, oblečením alebo niečím nehmotným, ale asi to nebude len tým, že aj ja som poliš a preto vždy rozoznám kolegu. Stál tam muž so ženou. Na sekundu mi blyslo hlavou, že idú kvôli Treyovi – logická dedukcia, nie? –, ale letmý pohľad na ich neoznačené služobné auto (z ktorého tak bije, komu patrí, že by pokojne mohlo mať na oboch stranách veľký nápis „neoznačené policajné vozidlo“) ukázal, že sú z Pennsylvánie.
Bleskovo som si natiahol sivé tepláky a skontroloval v zrkadle, ako vyzerám. Dalo sa to opísať iba slovom „oslnivo“. Teda, možno aj inak, ale toto sa mi páčilo najväčšmi. Zbehol som dolu schodmi a siahol som po kľučke.
Netušil som, čo ma za tými dverami čaká.
Netušil som, Leo, že ma to privedie naspäť k tebe.

Milan Buno, literárny publicista

Odporúčané články

Zdieľania, klikania a online pasce

Témy

Bezplatný email raz týždenne s novinkami z Webnoviny.sk:
podmienkami používania a potvrdzujem, že som sa oboznámil s ochranou osobných údajov

Z kategórie Knihy

Aktuálne témy

Odporúčame

Copyright © SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. Všetky práva vyhradené. Vyhradzujeme si právo udeľovať súhlas na rozmnožovanie, šírenie a na verejný prenos obsahu.

OK

Web obsahuje cookies. Prevádzkovateľ webu nezbiera žiadne osobné údaje, ak nie ste registrovaný. Web obsahuje prvky tretích strán. Viac k: Ochrana osobných údajov a cookies