Nežná revolúcia prišla do Popradu oproti Prahe v podobe generálneho štrajku s desaťdňovým oneskorením. Bol naplánovaný na 27. novembra 1989 v priestoroch popradského zimného štadióna.
Podľa Ingy Janigovej z popradskej pobočky Štátneho archívu v Prešove však organizátori, ktorí videli blížiaci sa dav, zhromaždenie narýchlo presmerovali na väčší futbalový štadión.
Odhadom tam vtedy prišlo 12-tisíc ľudí. Podľa jedného z predstaviteľov popradskej iniciatívy Verejnosť proti násiliu (VPN) a novinára Igora Ľudmu išlo aj o veľké šťastie. Ako sa totiž neskôr dozvedeli, zimný štadión mohol byť pascou na ľudí.
Manifestanti s transparentmi
Podľa Janigovej mal generálny štrajk, na ktorom sa zúčastnila v tom čase ako 14-ročná študentka gymnázia, hladký priebeh. „Odzneli prejavy, pamätám si to, pretože aj my zo školy sme tam išli. Bolo zaujímavé, že hoci tam bolo také množstvo ľudí, žiadny incident sa tam nestal,“ poznamenala pre agentúru SITA.
Detailnejší popis atmosféry je zachytený v popradskej mestskej kronike. „Presne na poludnie sa rozozvučali sirény v podnikoch, roztrúbili sa klaksóny áut, a rozsvietili sa reflektory účastníkov cestnej premávky, zvonili zvony.“
Manifestanti s transparentmi pochodovali smerom k zimnému štadiónu, kde sa zhromaždenie malo konať. Na transparentoch boli nápisy: „Chceme slobodu!, Žiadne násilie!, Sme za socializmus, ale s ľudskou tvárou!,“ píše sa v záznamoch.
Prichádzali aj ľudia z Bratislavy
Táto, iba mierne koordinovaná a viac menej spontánna akcia na štadióne, však dodnes vyvoláva u Ľudmu zimomriavky. „Spomínam si na prejavy ľudí, ktorí tam vystúpili. Išli s kožou na trh, pretože nevedeli, či ich o dva či tri dni či týždeň niekto nezatvorí, a nebudú mať z toho následky na celý život,“ povedal pre SITA.
Cítiť bolo podľa neho silu davu a spontánnosť u ľudí, rovnako aj obrovské odhodlanie. „Boli to masy ľudí z podnikov, inštitúcií, škôl. Bolo to úžasné, pretože to nikto neorganizoval a otvorilo to bránu zmenám, ktoré prišli aj sem,“ komentoval.
Následne sa vedúci predstavitelia popradskej iniciatívy podľa jeho slov stretávali každý večer pred dnešným okresným súdom a z balkónov sa prihovárali ľuďom. „Prichádzali sem aj ľudia z Bratislavy, bola tu napríklad Zuzka Kronerová, ktorá prišla povzbudiť ľudí, aby vytrvali v odhodlaní,“ dodal.
Predstavitelia VPN chodili po podnikoch
V rovnakom čase sa realizovala obdobná štrajková aktivita aj v ďalších podtatranských mestách. Štrajkujúci sa napríklad stretávali pred mestskou Redutou v Kežmarku, vo Svite a určité aktivity boli aj vo Vysokých Tatrách. „V Poprade vznikali dve od seba nezávislé platformy, jedna bola Verejnosť proti násiliu, druhá Občianske fórum,“ opísala Janigová.
Obe sa zlúčili do VPN, ktorá fungovala v priestoroch osvetového kultúrneho strediska v budove Výkrik. Medzi jej predstaviteľov patrili okrem Ľudmu aj Eva Kulová, Peter Iždinský, Ján Rybák, Zdeňek Urban, Pavol Strážay, Renáta Paľová, vtedy Liptáková, a Iva Mullerová. Predstavitelia VPN chodili po podnikoch a snažili sa robiť osvetu medzi ľuďmi.
A keď Rumunsko postihlo zemetrasenie, vyhlásili dokonca pre krajinu podľa Janigovej finančnú zbierku. „Bolo to prekvapivé vzhľadom na to, aká to bola hektická doba. Ľudia nevedeli, čo sa bude diať, ako to dopadne. Z Popradu do Prahy však vtedy putovalo vyše 60-tisíc československých korún, čo bolo na tú dobu pomerne veľa peňazí,“ zhodnotila pracovníčka popradského archívu.
Revolučné periodikum Ozveny Tatier
Popradská iniciatíva VPN zastrešovala dianie v celom okrese. Podľa Janigovej bol na podporu činnosti zriadený bankový účet, počty podporovateľov či už individuálnych alebo v podobe kolektívov, podnikov a inštitúcií sa zo dňa na deň zvyšoval, konali sa mítingy.
„Postupne sa diali ďalšie veci, ale uznesením zo 17. plenárneho zasadnutia Okresného národného výboru v Poprade z 19. decembra 1989 sa poslanci pripojili k spoločenským pohybom a podporili demokratizačný proces. Vyhlásili, že zabezpečia prípravu a uskutočnia slobodné demokratické voľby,“ uviedla.
Krátko na to začalo vychádzať revolučné periodikum Ozveny Tatier, ktoré prinášalo informácie najmä o dianí v regióne. „Medzi ľudí sa dostalo päť čísel, posledné 23. marca 1990 a jedno mimoriadne pred voľbami v roku 1990,“ dodala Janigová.
Z revolučného diania pod Tatrami sa však vo fotografickej podobe podľa nej toho veľa nezachovalo. „Máme len jedinú fotografiu z generálneho štrajku, ktorá bola uverejnená v Podtatranských novinách, ale aj tá je vo veľmi zlom stave,“ skonštatovala.
Pomôcť obohatiť archívny materiál by v tomto smere mohla verejnosť. „Ak by sa našiel niekto ochotný, kto má doma niečo z tohto obdobia, a priniesol by nám to do archívu v Spišskej Sobote na zoskenovanie či skopírovanie, pomohlo by nám to,“ vyzvala Janigová.
mmmm
Igor Ľudma v súčasnosti zdôrazňuje niekoľko rovín 17. novembra, ktorý nie je len štátnym sviatkom nazvaným Dňom boja za slobodu a demokraciu, ale aj Medzinárodným dňom študentstva.
„Pripomína udalosti v Prahe, keď fašistické vojská zatvorili univerzitu a zastrelili vysokoškolského študenta Opletala. Tento sviatok sa preniesol až do socializmu a práve pri príležitosti výročia spomínaných udalostí sa 17. novembra 1989 uskutočnila manifestácia v Prahe. Tam, na Národnej triede, zakročili policajné zložky veľmi brutálne,“ pripomenul.
Udalosti však viedli k štrajku na školách a odštartovali Nežnú revolúciu v Československu. „Bolo úžasné, že to prišlo, zmena bola nutná a nevyhnutná, len žiaľ, neprebehla dosť precízne,“ hodnotí po rokoch Ľudma, ktorý krátko po 17. novembri prepašoval z Prahy do Popradu revolučný materiál.
„Dnes si zamieňame demokraciu s anarchiou, ohľaduplnosť vystriedalo násilie, vulgárnosť. VPN, ako verejnosť proti násiliu, bolo preto VPN, pretože sa presadzovala slušnosť, tolerantnosť,“ dodal novinár, ktorý zároveň hovorí o dezilúzii.
„Po dvoch mesiacoch po revolúcii prišiel jeden známy, vtedy už starší skúsený pán, a povedal, že celé je to nádherné a úžasné, ale máme počítať s tým, že to tak dve či tri generácie potrvá, kým sa tu naozaj niečo zmení. Všetci sme sa mu vtedy smiali. Dnes na tie slová veľmi spomínam. Skutočne, ani tie dve generácie nestačia na to, aby tu prišlo k nejakým zmenám,“ skonštatoval.