9. deň: Pokazené vuvuzely

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať
AntolJAR
Z JAR píše vyslaný reportér SITA Miro Antol. Foto: SITA - MIchal Burza

PRETÓRIA 18. júna (WEBNOVINY – od Miroslava Antola) – Naši reprezentanti dostali vo štvrtok voľno, rozhodli sa navštíviť safari a nákupné centrum, a tak sme sa aj my novinári po viac ako týždni v Juhoafrickej republike mohli aspoň na dve hodinky vybrať tiež na nákupy. V niečom typologicky podobnom ako bratislavský Aupark či Polus, len rozľahlejšom, boli naším cieľom najmä obchody so suvenírmi a potraviny. To druhé sme našli veľmi rýchlo, no s darčekovými predajňami to nebolo vôbec jednoduché. Prvým problémom bolo vôbec nájsť niečo také, miestni akoby prvýkrát počuli o suveníroch. Keď už sme sa do nejakého podobného „šopu“ dostali, zaskočili nás vysoké ceny či problémy pri platení kartou. Napokon sa však všetko vyriešilo, a tak som v ruke držal svoj prvý ozajstný suvenír z futbalových MS – vuvuzelu.

Ani jej získanie však nebolo ľahké. Ukázali mi prvú, skúsil som a nič. Vravím predavačke, že táto je nejaká pokazená, nech mi dá druhú. Ona sa len usmiala, no bez slova mi ju dala. Ani z tej však nevyšiel žiadny zvuk. Tak to skúsil vedľa stojaci kolega a výsledok bol rovnaký. Pozreli sme sa na seba a už sme chceli odísť, že predsa nebudeme kupovať takéto braky, keď zrazu prišiel šťúply predavač len o niečo vyšší ako päť poschodí švédskej debny a predviedol nám, ako na to. Poviem pravdu, že zvuk vuvuzel mi na štadiónoch mi liezol počas zápasov poriadne na nervy, ale tento jeden ma veľmi potešil. Znamenalo to totiž, že trúbka „je v poriadku“ a môžem si ju kúpiť, keďže sa mi veľmi páčila. V obchode z nás mali skutočne veľkú zábavu, no neskôr aj úžitok, lebo o pár minút som im tam priviedol snáď polovicu našich reprezentantov, ktorí sa rovnako ako ja nechceli vrátiť domov zo šampionátu bez jedného z najcharakteristickejších symbolov afrických MS.

Ďalšie k téme

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať
Viac k osobe Miro Antol