VANCOUVER 16. marca (WEBNOVINY) – Slovenskej zjazdárskej legende medzi zdravotne postihnutými lyžiarmi Ivete Chlebákovej zazvonil krátko pred štartom pondelkového slalomu na X. zimných paralympijských hrách v kanadskom Vancouveri telefón. Zdvihla ho a vypočula si gratuláciu od svojich dvoch dospelých dcér k svojim narodeninám. Taký malý dovolený doping… Keď zišla do cieľa prvého kola, čakal ju zástup gratulantov z členov slovenskej výpravy s kyticou kvetov. „Tajne som dúfala, že večer v dedine mi zablahoželajú, ale že to bude priamo tu na svahu, to ma prekvapili. A potešili…,“ neskrývala radosť banskobystrická rodáčka.
Po štvrtý raz štartuje na zimnej paralympiáde, štvrtýkrát oslavuje na nich svoje narodeniny. „V Nagane v roku 1998 to bolo deň pred odchodom domov, to si veľmi dobre pamätám. Už bolo po súťažiach, mohli sme to osláviť,“ zaspomínala si sympatická, mám pocit, že večne usmiata učiteľka.
O štyri roky neskôr v Salt Lake City si deň pred narodeninami vybojovala svoju prvú paralympijskú medailu – bronzovú v obrovskom slalome. Deň po nich pridala ešte jednu. Opäť bronzovú, ale tentoraz v slalome. O ďalšie štyri roky v Turíne zavŕšila bronzový hetrik tretím miestom v zjazde. Aj to jej potom doma prinieslo titul Žena roka 2006.
Na vancouverskej paralympiáde si k narodeninám darovala dvanáste miesto. Určite nie tuctový darček. Pri dámach sa nepatrí prezrádzať vek, ale azda neporuším celkom bontón, keď poviem, že druhá Slovenka na štarte slalomu Petra Smaržová je mladšia ako staršia z jej dvoch dcér. Takže Iveta Chlebáková stále rovnocenne súperí s dievčatami, ktoré sú rovesníčkami jej detí. Klobúk dole! Dvanáste miesto v tomto kontexte má cenu medaily. Diamantovej!
Čo narodeniny o štyri roky? „To sa ma pýtali už v Turíne,“ zasmiala sa jedna z historicky najúspešnejších slovenských paralympioničiek. „Nie, neviem si predstaviť, kto by ma na to nahovoril. Je to čoraz väčšia drina. Toto sú určite moje posledné paralympijské narodeniny.“
Tak teda: Živió, Iveta!