To ale boli cesty tento týždeň…! Koľkokrát ste v uplynulých dňoch, nasadajúc do auta, počuli: „Daj si pozor!“, alebo koľkokrát ste túto výstrahu, upozornenie, použili smerom k vašim blízkym? Rozhodne je lepšie, keď sa to povie preventívne, ako až pri jazde. Vtedy výkrik: „Daj pozor!“, môže prísť neskoro.
Spomínam si na jednu situáciu s mladým vodičom. Vedľa neho sedel jeho otec. Auto pred nami zrazu začalo brzdiť, ale naše si „pokojne“ išlo ďalej. Len-len že sme nakoniec ubrzdili. Niekoľko centimetrov a sme „v ňom“. „Dávaj pozor! Čo za tým volantom spíš?!“ – znela otcova nahnevaná výčitka k synovi – vodičovi.
Práve tieto slová sa mi vynorili v pamäti, keď som čítal evanjelium, ktoré sa dnes číta v celej katolíckej cirkvi:
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Majte sa na pozore, bdejte, lebo neviete, kedy príde ten čas. Je to tak, ako keď človek odcestuje: opustil svoj dom, svojim sluhom odovzdal moc, každému určil prácu a vrátnikovi prikázal bdieť. Bdejte teda, lebo neviete, kedy príde pán domu: či večer, či o polnoci, či za spevu kohúta alebo ráno. Aby vás nenašiel spať, keď príde nečakane! A čo hovorím vám, hovorím všetkým: Bdejte!“ (Mk 13, 33-37)
Ježišova výzva totiž začína práve oným „dávajte pozor“ a končí opakovaným „bdejte“ – teda nespite. A tak si myslím, že mu ide o toto: Dávať pozor na ceste životom. Na čo?
1.V prvom rade na cestu. Teda na život, na aktuálne prežívanú chvíľu. Aby sme si uvedomovali, že žijeme teraz. Aby sme svoj život nepresnívali plánovaním svetlej budúcnosti, alebo nežili v spomienkach na minulosť. Ježiš hovoril o dôležitosti prežívania súčasnej chvíle i v súvislosti so starosťami, ktoré si často robíme o svoju budúcnosť: „Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia“ (Mt 6, 34).
2.Samozrejme treba dávať pozor na značky a vôbec na dopravné predpisy – napr. o maximálnej povolenej rýchlosti. Cesta životom má tiež svoje pravidlá, smerovníky, upozornenia a pod. Jej predpisy sú pritom ešte čitateľnejšie, či „viditeľnejšie“, ako dopravné značky pri cestách. „Veď tento príkaz, ktorý ti dnes dávam, nie je pre teba vysoký ani ďaleký; nie je v nebesách, aby si mohol vravieť: „Ktože vystúpi za nás do neba a kto nám ho znesie a dá nám ho počuť, aby sme ho plnili?“ Ani za morom nie je, aby si sa nevyhováral a nepovedal: „Ktože prejde za nás cez more a kto nám ho prinesie, aby sme ho mohli počuť a zachovať?!“ Naopak, veľmi blízko sú tie slová; (sú) v tvojich ústach, v tvojom srdci, aby si ich uskutočnil.“ (Dt 30, 11-14) Je to otázka svedomia, na ktorého pokyny (nielen výčitky) treba byť veľmi citlivý. Citlivejší, než na klzkú vozovku. Na nej totiž môžeme rozbiť auto, dôjsť k zraneniu, ba i smrti. Pričom zraniť, či zabiť, môžeme i druhých. Pri „pošmyknutí“ na ceste životom, však môžeme ohroziť nielen časný, lež i večný život – a nielen svoj.
3.V neposlednom rade treba dávať pozor na iných účastníkov premávky – autá, motorky, cyklistov, chodcov … Treba predvídať ich reakciu, ba niekedy i zmätkovanie. Aby nám neublížili, alebo my im, teda, aby sme si navzájom neublížili. Ani na ceste životom nie sme sami. Stretáme sa na nej s rôznymi ľuďmi. Blízkymi na celý život, alebo len na jedno stretnutie. Aj tu treba predvídať. Nielen, aby sme sa nedali „opláchnuť“, ale najmä, aby sme si neublížili – a ani im. Chodec je predsa len slabší než auto a na vzájomný stret väčšinou doplatí on. Podobne napríklad žena, či dieťa sú slabší než muž a tvrdé slovo, či konanie ich môže veľmi poraniť.
Predpokladám, že ak čítaš tieto riadky, tak si uplynulý týždeň jazdil opatrne, dával si dobrý pozor na cestách a došiel si do cieľa. Obdobne Ti prajem, aby si dával pozor i na ceste životom a došiel do jej cieľa.