Svoju pozornosť obraciame k volebným programom strán. Obraciame sa k ľuďom, ktorých ľudská kvalita – podrobená pokušeniu politickej moci – by nám zaručila, že sa lepší svet stane skutočnosťou.
Túto nedeľu, prvú v pôste nás Ježiš pozýva pripojiť sa na cestu, po ktorej kráča On sám. Ide z púšte, kde strávil 40 dní. Chystá sa predniesť svoj „volebný program“. Poďme si ho vypočuť.
Duch hnal Ježiša na púšť. Na púšti bol štyridsať dní a satan ho pokúšal. Bol medzi divou zverou a anjeli mu posluhovali.
Keď Jána uväznili, Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium. Hovoril: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“
Nie sme sklamaní? Iba 2 vety? Veľmi krátke predstavenie toho, čo poznáme ako evanjelium. Dnes sa slovo „evanjelium“ prekladá ako dobrá správa. Ale v Ježišovej dobe tento výraz patril do slovníka rímskych cisárov, ktorí seba pokladali za pánov sveta a za jeho spasiteľov a vykupiteľov. Posolstvá nimi vydávané (bez ohľadu na to, či boli príjemné alebo nepríjemné) nemali byť iba obyčajnou správou, ale niečím, čo má moc meniť svet k lepšiemu. Ak evanjelista Marek povedal, že Ježiš hlásal Božie evanjelium, ponúka nám presvedčenie, že svet nemôžu spasiť cisári, (ani tí minulí, ani tí súčasní). Ale posolstvo s mocou konať vo svete, uzdravovať ho a meniť prináša práve Ježiš. Poukazuje totiž na skutočného Pána sveta – na živého Boha.
Hovorí, že sa Božie kráľovstvo priblížilo. Čo to vlastne znamená? So správnym pochopením týchto slov zápasíme stáročia. Ba sám Ježiš na púšti odmieta predstavu Satana, že sa dá zbožstviť moc alebo bohatstvo. Že prísľuby ekonomiky zadovážia pre všetkých všetko. Nechcel sa klaňať moci (ani tým ktorí moc majú) a neodporúča to ani nikomu z nás! (Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť. Dt 6,13). Že to nie je ľahké, o tom nás presviedčajú aj naše vlastné kresťanské dejiny. Už kresťanské cisárstvo sa pokúsilo urobiť z viery politický faktor jednoty ríše. Akoby politická a samozrejme ruka v ruke s ňou vojenská moc mala pomôcť na nohy „bezmocnosti viery“, či pozemskej bezmocnosti Ježiša Krista. Pokušenie prostredníctvom moci dodať viere bezpečnosť. Pokušenie znovu a znovu sa objavujúce v najrozmanitejších formách nás čosi naučilo. Že Ježišovo kráľovstvo nemôžeme stotožniť s nijakým politickým útvarom. Že ak viera vstúpi do služieb moci, musí sa podriadiť jej kritériám. A v takomto „objatí“ sa viera dusí.
Na druhej strane si vo svojej vlastnej viere v Ježiša kladiem otázku, ktorú hoci nevypovedanú cítim trčať z mnohých ľudí. Je Ježiš naozaj Mesiáš? Veď to by musel zo sebou priniesť zlatý vek…Čo vlastne Ježiš priniesol, keď neurobil svet dokonalým? Keď nepriniesol svetový mier, blahobyt pre všetkých?
Odpoveď na to je jednoduchá, tvrdí vo svojej knihe „Ježiš Nazaretský“ súčasný pápež Benedikt XVI. Ježiš priniesol Boha. Toho Boha, ktorého národy sveta uctievali v mnohorakých zahmlených podobách, ktorý svoju tvár ukazoval iba v Izraeli a ktorého aj my dodnes stále po novom spoznávame a rozumieme. Možno že Ježiš dnes hovorí aj nám to, čo vyhodil na oči Satanovi, neskôr povedal Petrovi a znovu zdôraznil aj emauzským učeníkom: Nijaké kráľovstvo tohto sveta nie je Božím kráľovstvom, definitívnym stavom spásy ľudstva. Ľudské kráľovstvo zostáva ľudským kráľovstvom, a kto tvrdí, že dokáže zriadiť dokonalý svet, pritakáva Satanovmu podvodu a vydáva svet do jeho rúk.
Sláva kráľovstiev, ktoré kedysi Satan ponúkal Ježišovi pominula a verte, že pominie aj tá, na ktorú sa niekedy príliš upíname aj my dnes. Preto na záver by som chcel, aby v nás zostala výzva, ktorú Ježiš dáva ako odpoveď na prijatie evanjelia, toho posolstva s mocou: Kajajte sa. Teda obráťte sa. Áno, obráťme sa k Bohu. Pre Neho sa stal slávou kríž. To je tá tajomná sláva, ktorá nepomíňa. Vždy tu bude.
Možno by stálo za to pri pohľade do súčasného spektra kandidátov, usilujúcich sa o naše hlasy a vystupujúcich často krát v úlohe aktuálneho spasiteľa, opýtať sa aké je miesto kríža v ich živote… A ako sa k nemu stavajú…Obávam sa ľudí, ktorí zapierajú prítomnosť kríža vo svojom živote. Aj tých, ktorí sa na kríži svojho života podobajú tomu, kto zomieral vedľa Krista a obviňoval zo všetkého len tých druhých. A tiež tých, ktorí sľubujú, že naplánovaný a do detailov zorganizovaný svet, v ktorom Boh môže mať svoje miesto len ako súkromná záležitosť, je to, čo nás spasí.
Modlím sa, aby naše obrátenie sa k Bohu znamenalo aj možnosť nechať mu právo hovoriť do našich dôležitých plánov.
Dominik Markoš, farár v Sklabinej