Bolo to pred niekoľkými mesiacmi. Čakal som kamarátov, mali sme si zahrať mariáš. Už sme ho však dávno nehrali, a tak som si povedal, že si hru trochu precvičím na svojom počítači. Oproti hre s ľuďmi ma zaskočila najmä rýchlosť reakcií počítača. Okamžik. Ja som uvažoval v desiatkach sekúnd a on reagoval v desatinách, zlomkoch sekundy.
Takto na mňa pôsobila aj reakcia proroka Nátana na Dávidovo priznanie, ktorú môžu dnes rímski katolíci sledovať pri sv. omšiach v závere prvého čítania:
Nátan povedal Dávidovi: „Toto hovorí Pán, Boh Izraela: Ja som ťa pomazal za kráľa nad Izraelom, ja som ťa vytrhol zo Saulovej ruky. Dal som ti dom tvojho pána a ženy tvojho pána do tvojho lona. Dal som ti dom Izraela i Júdu a ak je to málo, pridám ti ešte oveľa viac.
Prečo si teda pohrdol Pánovým slovom a urobil si, čo sa mu nepáči? Hetejčana Uriáša si zabil mečom a jeho manželku si si vzal za ženu; zavraždil si ho mečom Ammonových synov. Preto už nikdy neodstúpi meč od tvojho domu, lebo si mnou opovrhol a vzal si si manželku Hetejčana Uriáša za ženu.“
Dávid povedal Nátanovi: „Zhrešil som proti Pánovi.“
Nátan riekol Dávidovi: „Aj Pán ti odpustil hriech; nezomrieš.“ (2 Sam 12, 7-10. 13)
Samotný úryvok môže trochu zavádzať najmä z hľadiska rýchlosti Dávidovej reakcie. Zdá sa, že priznanie viny bolo tiež veľmi rýchle. Kto však lepšie pozná celý príbeh (2 Sam 11,1 – 12,25), vie, že tomu tak nebolo. Po prvom hriechu chcel Dávid svoje previnenie zakryť Uriášovým pobytom doma. Keď to nevyšlo, vymyslel ďalší diabolský plán, do ktorého namočil aj veliteľa svojho vojska. Pričom pri hlásení posla o neprimeraných stratách v boji opäť kamufloval. A po Uriášovej vražde, presnejšie po Betsabinom „smútku“, si ju spokojne vzal za ženu. Akoby vôbec nevnímal zlo, ktoré spáchal a ktoré sa úžasne nabaľovalo, rástlo. Až na napomenutie Bohom, cez poslaného muža – Nátana (ktoré tiež bolo dlhšie a silnejšie, ako je dnešný úryvok), uznáva Dávid zlobu svojho konania.
Skúsenosť hovorí, že nielen Dávidovi, ale aj väčšine z nás trvá veľmi dlho, kým si dokážeme priznať svoje zlyhanie, svoju vinu.
Voči Bohu nám to možno ide relatívne rýchlo. Mnohí, i „hlboko veriaci“ kresťania, spokojne uznajú, že v piatok jedia mäso, alebo sa pravidelne nemodlia, či nenavštevujú bohoslužby (otázka je, či to vôbec považujú za zlé, za niečo, čo ohrozuje ich vzťah k Bohu).
Avšak v horizontálnej rovine, voči ľuďom, to je niečo iné… Ktorý alkoholik si prizná, že pije a že tým škodí nielen sebe, ale celej rodine? A ktorá klebetnica uzná, že svojim jazykom narušila dobré vzťahy v celej ulici? Je to ako s tetou môjho kamaráta, ktorá s obľubou vravievala: „Všetci majú svoje chyby. Možno aj ja.“ Možno… a možno ani nie!
Uznať si, že aj ja som hriešny, že som zlyhal, ba že som zlý, že potrebujem odpustenie, pomoc, najmä ak nie sme na dne, ako hriešnica z dnešného evanjelia (Lk 7, 36 – 8, 3), vôbec nie je ľahké. A často to ani nedokážeme. A ak áno, väčšinou nám to trvá dlho. Je to však veľmi potrebné. Veď bez toho niet odpustenia, bez toho nemôžeme byť kresťania, Kristovi nasledovníci. Veď On prišiel volať hriešnikov, nie spravodlivých! (Porov. Mt 9,13)
Priznanie viny, uznanie zlyhania je ako pozvánka do hry. Smerom k ľuďom, kde reakcia môže byť samozrejme dlhšia a nie vždy pre nás priaznivá. I smerom k Bohu, ktorý reaguje veľmi rýchlo a zväčša odpúšťa.
Ako pri väčšine hier, aj pri vyššie spomínanej kartovej, je potrebné rozmýšľať strategicky. Nechcem vyhrať každé kolo, šetrím si údernú silu na nasledujúce a najmä na záver. A aby som vyhral, musím niekedy niečo aj „pustiť“. V hre s Bohom platí podobná taktika, avšak s tým rozdielom, že On chce, aby som vyhral ja. Ale chce aj, aby som niečo pustil: sebaklam o svojej nevinnosti a dobrote, nezdravé sebavedomie, namýšľanie si, aký som dokonalý… A aby som dokázal prijať aj zdanlivú prehru – aby som si ju uznal. Ak to dokážem, v ďalšom kole zvíťazím. A to veľmi rýchlo. Boh totiž reaguje ešte rýchlejšie, ako počítač!