Minister financií kalkuluje v miliardách, podnikateľ v miliónoch, chudobný človek v centoch. Majiteľ baní váži v tonách, predavač zeleniny v kilogramoch a lekárnik v miligramoch.
V čom ale meriame lásku človeka – našu lásku – k Bohu? O merateľnosti ľudskej lásky k Bohu chce s Vami uvažovať Dominik Markoš, farár v Sklabinej.
Ježiš, Boží Syn, ktorý sa stal človekom, aby nám Božie tajomstvá priblížil ľudskou rečou v evanjeliu dnešnej nedele hovorí:
„Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. A kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden. Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden. Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.“
Toto Božie slovo je vybraté zo záveru 10. kapitoly Matúšovho evanjelia. V príbehu tejto kapitoly si Ježiš zvolal k sebe svojich 12 učeníkov, dal im moc nad nečistými duchmi a nad každou chorobou a posiela ich ohlasovať radostnú zvesť o Božom kráľovstve a Jeho mocou premáhať kráľovstvo zla. Povzbudzuje ich k odvahe, pretože neskrýva pred nimi, že ich nečaká len prijatie, sláva a súhlas, ale aj odmietnutie, nepriateľstvo a prenasledovanie. A to nie len od cudzích, ale často aj od tých vlastných.
A na záver im ponúka 2 kritériá merateľnosti ich lásky k nemu. Lásky, ktorá je nielen citom, ale aj záväzkom vernosti. Je možné, aby táto merateľnosť bola klasifikovaná porovnaním vzťahov k rodičom, deťom, teda tým najbližším ľuďom? A tiež vzťahom k tomu, čo každý z nás poznáme, ku svojmu vlastnému životnému krížu? Aby sme sa vedeli zorientovať vo svojom vzťahu k Ježišovi, sú náš vlastný kríž a naši najbližší pre nás dobrým indikátorom. Zdôrazňujem ešte raz, že pre nás. Pri túžbe aplikovať tieto kritériá na tých druhých chcem pripomenúť iné Ježišovo slovo, ktoré zaznelo v tomto týždni do našich životov. Keď Ježiš nekompromisne povedal: „Nesúďte!“
Teda späť najprv ku krížu.
Pozvanie niesť svoj kríž a nasledovanie Krista nie sú ani dve oddelené činnosti. A prijať svoj kríž nie je to isté ako sa pod ním ocitnúť nechtiac, či z donútenia alebo z nevyhnutnosti. Za prijatím je naše vnútorné slobodné rozhodnutie. A ako určite aj mnohí z Vás máte skúsenosť, vtedy sa Ježišova cesta akosi jasnejšie objavuje pred nami, akosi ľahšie sa nám kráča v Jeho šľapajach. Akosi „automatickejšie“ ho nasledujeme. Ba veľakrát si uvedomujem, že akoby sa situácia obrátila naopak. Akoby Ježiš za ktorým sa usilujem kráčať sa stával „mojím Šimonom z Cyrény“ vtedy, keď už kríž nevládzem niesť.
To druhé je náš vzťah k najbližším. Tí, ktorí sa navzájom milujú, si dávajú to, čo majú, čím sú. A preto sa aj my snažíme byť pre druhých tým, čím sú oni pre nás. Nakoľko sa navzájom potrebujeme. Nakoľko si jeden druhého vážime aj pri odlišnosti generácií. Nakoľko si vieme nájsť jeden na druhého čas. Aj to nám ukazuje, alebo ináč aj to „meria“ našu lásku k Ježišovi.
Povzbudením pre mňa je to, ako prijala svoj kríž jedna 78 ročná veriaca žena, ktorá sa po nehode na bicykli dostala do nemocnice so zlomenými obidvomi nohami a obidvomi zápästiami. Lekári ju už pre jej vek a tiež možno skúsenosti s ľuďmi v tomto veku odsúdili na dožitie života na vozíku. Ale to netušili, aká viera sa skrýva v tejto žene. Tá im hovorí, že nech si vozík nechajú pre druhých. Že ona s manželom má ešte naplánovanú bicyklovú túru v zahraničí. A naozaj po čase dostala jedna moja známa od nej z nemocnice mail. Kostrbato napísaný jedným prstom. A v ňom píše toto: Ani som netušila, akú príležitosť mi Boh pripraví hovoriť o ňom v tejto nemocnici. Koľko ľudí som stretla a všetci sa čudujú môjmu optimizmu a chuti žiť. Niekedy si myslia, že som bláznivá ale nakoniec odchádzajú povzbudení. Pomaly sa chystám na barle…
Chcem aj ja dnes prehodnotiť môj postoj ku osobnému krížu ako aj k mojim najbližším. Možno sa im znovu ozvať, pripomenúť, že na nich pamätám, aj keď nemôžeme byť vždy spolu. A verím, že to ovplyvní aj môj osobný vzťah k Ježišovi.
Dva postrehy z tohto Ježišovho príhovoru k svojim učeníkom ma ešte povzbudzujú. Po prvé to, že Ježiš dal moc svojim učeníkom, hoci vedel že ich láska k Nemu ešte nie je takou, akou by mala byť. A po druhé, že koniec koncov nikto z nás sa nemôžeme urobiť hodnými Boha vlastnou silou, ani vlastnými zásluhami. Aj preto sa dnes prihováram Bohu tou známou modlitbou: Pane, nie som hoden… A tiež mu ďakujem, za slovo, ktoré už povedal, aby moje telo, duša a duch ozdraveli.