Počujme slová evanjelia na slávnosť zoslania Ducha Svätého.
Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána.
A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“
(Jn 20,19-23)
Pre kresťana, ktorý pozná Písmo sväté, jedinečnú knihu kresťanov, ktorá inšpirovala aj tento tieto riadky nebude čudným spojenie sviatku Ducha Svätého s obrazom holubice. Kresťania i židia, ale aj mnohí iní ľudia, poznajú holubicu už z rozprávania o Noemovej arche (Gn 8,8-12). Po potope v celom vtedy známom svete, priniesla zachráneným v korábe ratolesť ako prísľub nového začiatku a nového sveta, v ktorom bude hriech prekonaný „inou vodou“ ako tou z potopy. A keď teda píšem o holubici a inej vode odplavujúcej hriech, myslím, že si viacerí spomenieme na vodu pri Ježišovom krste a na zostúpenie Ducha Svätého v podobe holubice, ktorú spomínajú všetci štyria evanjelisti (Mt 3,13-17; Mk 1,9-11; Lk 3,21-22; Jn 1,29-34). Duch v tejto podobe zostúpil na Ježiša, aby potvrdil, že nový život a nový svet, ktorý prekonáva hriech, práve začal. V tomto mužovi stojacom vo vode a s prilietajúcou holubicou nad hlavou. Z neho vychádza pokoj, ktorý chce dať nám. Preto sa vrátil s pozdravom: Pokoj vám! (por. Jn 20,19.21)
No predsa pozorujem, že žijeme vo svete nepokoja a skusujeme rozdiel medzi tým, čo Ježiš sľuboval a tou našou realitou. Vekom zrelý muž sa mi na lazoch Podpoľania posťažuje, že po návrate z cudziny, našiel doma ľudí veľmi zmenených a bez pokoja. Viac pokoja videl na biednych, kdesi v Latinskej Amerike. Nevysloví však žiadnu ľútosť nad svojimi postojmi a činmi v živote, v ktorom sa mu rozpadlo manželstvo. Stále častejšie stretám ľudí, ktorých nepokoj ženie hľadať vnútornú vyrovnanosť akýmikoľvek prostriedkami. Len niektorí sa vyberú cestou, na ktorej sú ochotní dávať a prijímať odpustenie. Veľmi mi tu chýba rozdiel, aký bolo vidno medzi Ježišom a všetkými ostatnými ľuďmi, ktorí sa prišli dať Jánovi Krstiteľovi pokrstiť. Tí, čo vstupovali do vody na krst, nahlas vyslovovali svoje hriechy (Mt 3,6), ale on nehovoril nič. Nemal dôvod niečo vypovedať, lebo jeho život bol bez hriechu. Mi sa mu dnes podobáme tým, že mlčíme, ale ten kontrast našej existencie s jeho bytím naplneným pokojom nás usvedčuje. Dokazuje, že nie sme ako on – bez hriechu – a že veľmi potrebujeme byť ako tí ostatní, čo na krst prišli. Potrebujeme nahlas vysloviť a ľutovať svoje hriechy.
Je zriedkavé vidieť gesto prosiace o odpustenie a počuť ľútostivé vyznanie. Ako by nemalo byť ťažké ho vysloviť a spoznať vo svete, kde ľútosť pre svoj nezdvorilý postoj nevie vysloviť najvyšší reprezentant štátu? Kde sa verejní predstavitelia na najvyšších postoch v štáte alebo nadnárodných inštitúciách po škandáloch držia v kresle, alebo v prípade nutnosti stiahnu bez prejavu ľútosti?
Je to ťažké, ale možné. Dokazujú mi to také gestá ako prosba o odpustenie, ktorú v mene Katolíckej cirkvi vyslovil Ján Pavol II., alebo príchod Benedikta XVI. do koncentračného tábora Osvienčim, kde povedal:
„Ujať sa slova na tomto mieste hrôzy… je obzvlášť ťažké a tiesnivé pre kresťana, pre pápeža, ktorý pochádza z Nemecka… je však hlasným volaním o odpustenie a zmierenie… musím a môžem po mojom predchodcovi zopakovať: Nemohol som neprísť. Musel som prísť. Bolo to a je to povinnosťou voči pravde, voči tým, ktorí tu trpeli…“ (Benedikt XVI. Osvienčim 28.5.2006; por. Buďte pevní vo viere, SSV, Trnava 2006, s.56-57)
Vidím tam silu toho istého ducha, ktorý prehovoril z úst mojich starších rehoľných bratov, alebo rehoľných sestier, ktorí v dôvernej chvíli vyslovovali odpustenie a požehnanie ich udavačom alebo katom z čias prenasledovania v socialistickom režime. Aké gestá nás učí urobiť Duch? Podľa ktorej z dvoch línií?
Príchod Ducha Svätého očisťuje od hriechu a je začiatkom života v priateľstve s Bohom, ktoré má moc očisťovať aj naše ľudské vzťahy. V takom žil Ježiš a jeho krst to dosvedčoval. Teraz nám potvrdzuje, že nie len on bol poslaný. Ty si Ježišom osobne poslaný s posolstvom odpustenia ďalej, za ostatnými ľuďmi. Tento dar vyznania hriechov a ich odpustenia má jedinečné miesto v celom bohatstve, ktoré Duch priniesol učeníkom i svetu, v ktorom žijú. Veľmi ho prajem nie len nám kresťanom, ale všetkým ostatným, ktorým Duch tiež pomáha nájsť ich spôsob vyslovenia ľútosti a odpustenia. Pokoj je dar Ducha Svätého určený všetkým.