Neviem, kedy a kde, milý priateľ (priateľka), a na akom PC čítaš, toto zamyslenie, ani ako si došiel k tejto stránke. Veď „nové technológie umožňujú ľuďom stretávať sa ponad hranice priestoru i samotných kultúr, čím vzniká celý nový svet potenciálnych priateľstiev“, ako píše Benedikt XVI. vo svojom posolstve k 45. svetovému dňu masmédií. Venuje sa v ňom najmä internetu a sociálnym sieťam fungujúcim vďaka tomuto médiu.
Pomaly už pol storočia sa katolícka cirkev v 7. veľkonočnú nedeľu modlí za spoločenské komunikačné prostriedky, za ich majiteľov, „mienkotvorcov“, redaktorov i ostatných pracovníkov a najmä za ich adresátov. Myslím, že je to na mieste, veď svet dnes myslí a koná najmä pod vplyvom masových médií – tlače, rozhlasu, televízie, internetu…
Napriek tomu chcem trochu polemizovať s termínom „spoločenské komunikačné prostriedky“. A nie som sám. Už slovenský jezuita Stanislav Polčin pri prvom preklade koncilového dekrétu Inter mirifica hovorí, že by sme mali používať skôr termín „komunikatívne“ prostriedky. Ony sami totiž komunikujú. Ba dokonca ako hovorí najznámejší mediálny teoretik, Herbert Marshall McLuhan, „medium is the message“, samo médium je posolstvo. Komunikuje s nami, vťahuje nás do svojho sveta. Tak to aj hovoríme – idem pozerať televízor, idem „surfovať“ na internet, počúvať rádio a pod. Obsah je na druhom mieste. McLuhan podľa hĺbky „vtiahnutia“ hovorí aj o studených a teplých médiách. Horúce médium – rozhlas bolo napríklad výborným prostriedkom pre Hitlerov hlas a chladné médium – televízia pre Kenedyho príhovory. Mimochodom – na Slovensku sme v tomto smere boli svedkami úžasnej účinnosti Mečiarových televíznych „diskusií“.
Ale poďme k názvu. Podľa mňa by sa v ňom malo vymeniť poradie slov: Prostriedky spoločenskej komunikácie. Nejde mi len o to, že to lepšie zodpovedá anglickému „The media of mass communication“, ale najmä o to, že na prvom mieste by malo ísť o ľudí (spoločnosť) a až potom o prostriedky, akými komunikujú. Prostriedky sú proste „len“ prostriedky. Či už ide o spomínané veľké (masové), alebo o malé – reč, list, obraz, fotografia atď.
Do tejto polemiky som sa pustil aj preto, lebo poukazuje i na morálnu hodnotu médií. Aj keď sa v mnohých cirkevných dokumentov hovorí, že médiá sú morálne neutrálne a ich morálnosť určuje ich obsah (čo píšu a vysielajú), profesor Tadeusz Zasepa hovorí, že „pri štúdiu (a teda i morálnom hodnotení médií) sa čoraz viac odvraciame od obsahu programov, aby sme preskúmali celkový vplyv prostriedku“. A ak komunikáciu medzi ľuďmi, v ľudskom spoločenstve, považujeme za morálne dobrú, tak je to tak so všetkým, čo ju podporuje, či umožňuje. Pričom samozrejme všetko dobré sa dá aj zneužiť, ako o tom vo svojom posolstve hovorí aj súčasný svätý otec.
A teraz malá otázka: Čo si myslíte, kto je podľa Cirkvi najlepší používateľ prostriedkov spoločenskej komunikácie? Odpoveď nájdeme v pastorálnej inštrukcii Communio et progressio: „Kristus sa v čase svojho pozemského života dal poznať ako dokonalý Ohlasovateľ – vzor dokonalej komunikácie“. Vyzerá to čudne, veď pred 2000 rokmi, kedy žil, neboli ani tlačené periodiká, ani rozhlas, televízia či internet. Napriek tomu, ak dôkladne s ohľadom na mediálnu teóriu i prax čítame o jeho živote, vidíme, že úžasne používal takmer všetko to, čo dnes používa dobrý redaktor, či manažér média. Prieskumy verejnej mienky o svojom posolstve, rozlišovanie cieľových skupín, prispôsobenie jazyka poslucháčom atď.
Keď som však o ňom z mediálneho hľadiska uvažoval vo svetle dnešného evanjelia (a iných výrokov, ktoré zachytáva sv. Ján), došiel som k záveru, že Kristus je nielen perfektným užívateľom médií svojej doby – a vzorom pre mediálnych pracovníkov všetkých čias, On sám je médium. Obraz Otca a súčasne Posolstvo. „Kto vidí mňa, vidí Otca“ – hovorí pri Poslednej večeri Filipovi. A ďalej: „Slová, ktoré vám hovorím, nehovorím sám zo seba, ale Otec, ktorý ostáva vo mne, koná svoje skutky. Verte mi, že ja som v Otcovi a Otec vo mne.“ (Jn 14, 9-11)
Ak toto „božie médium“ dnes čítajú, počúvajú, sledujú, študujú stovky miliónov ľudí a robia tak už takmer 2000 rokov, tak dokonca môžeme hovoriť o „supermédiu“. A to nielen kvôli sledovanosti, ale aj kvôli pravdivosti. On nevytvára žiadny „šum“, filter, on nemá v sebe okrem obmedzenia ľudskou prirodzenosťou žiadnu nedostatočnosť. Ale aj toto obmedzenie je super, lebo vďaka nemu, môžeme my ľudia Boha chápať ako „svojho“, lebo je jedným z nás. Na treťom mieste je Ježiš „supermédiom“ lebo u neho sa obsah (ohlasovaná zvesť o Bohu – evanjelium) stotožňuje so samotným médiom. Čo si nemôže dovoliť žiadny iný človek ani prostriedok. „Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Kristus Ježiš.“ (1 Tim 2,5).
A teraz v závere by som Vás chcel ešte pozvať k evanjeliovému úryvku, ktorý sa dnes číta v katolíckych kostoloch. Skúste ho čítať v mediálnom ponímaní, lebo myslím, že najmä druhá polovica úžasne odkrýva Krista ako „supermédium“.
Ježiš pozdvihol oči k nebu a hovoril:
„Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba, tak, ako si mu dal moc nad každým telom, aby všetko, čo si dal ty jemu, im darovalo večný život. A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.
Ja som ťa oslávil na zemi: dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať. A teraz ty, Otče, osláv mňa pri sebe slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet.
Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta. Tvoji boli a dal si ich mne a oni zachovali tvoje slovo. Teraz poznali, že všetko, čo si mi dal, je od teba, lebo slová, ktoré si ty dal mne, ja som dal im. A oni ich prijali a naozaj spoznali, že som vyšiel od teba, a uverili, že si ma ty poslal.
Za nich prosím. Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji. A všetko, čo je moje, je tvoje, a čo je tvoje, je moje. A v nich som oslávený. Už nie som vo svete, ale oni sú vo svete a ja idem k tebe. (Jn 17,1-11a)
Áno, náš život, to o čom rozmýšľame i ako rozmýšľame je určené masmédiami. Prostriedkami spoločenskej komunikácie, ktoré takmer nepretržite používame. Ale ešte viac je ovplyvnený Kristom. Naše spojenie s ním je viac, než sledovanie televízie, účasť na Facebooku, či čokoľvek iné. On je totiž naše základné a najväčšie médium. Jeho sledovanie nás odlišuje od „sveta“, teda od nesledujúcich, a súčasne spája so všetkými ostatnými učeníkmi na svete – celou Cirkvou. Sme proste Jeho a Otcovi. Teda to tak cítim, prežívam. Ja – a dúfam, že aj Ty, priateľ (priateľka) čítajúci tento príhovor.
Vladimír Slovák, farár v Stožku