Na 1 eurovke pozerá na mňa neznámy pán. Známa 50 centovka s bratislavským hradom dnes zaznieva akosi menej isto. Tým, ktorým treba platiť – tí, ktorí nám doteraz vládli tu zrazu nie sú. Alebo lepšie povedané sú, len sa idú meniť. Dokonca tu uprostred týchto kovových plieškov nachádzam aj 10 centov s gréckymi nápismi…
O obraze na peniazi hovorí aj dnešné nedeľné evanjelium. V príbehu, ktorý ponúka sa Ježiš stretáva s ľuďmi, ktorý nehľadali pravdu, ale to ako ho podchytiť v reči. Posúďte sami:
Farizeji odišli a radili sa, ako by podchytili Ježiša v reči. Poslali k nemu svojich učeníkov a herodiánov so slovami: „Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu a podľa pravdy učíš Božej ceste. Neberieš ohľad na nikoho, lebo nehľadíš na osobu človeka. Povedz nám teda, čo si myslíš: Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?“ Ale Ježiš poznal ich zlomyseľnosť a povedal: „Čo ma pokúšate, pokrytci! Ukážte mi daňový peniaz!“ Oni mu podali denár. Spýtal sa ich: „Čí je tento obraz a nápis?“ Odpovedali mu: „Cisárov.“ Tu im povedal: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“ Keď to počuli, zadivili sa, nechali ho a odišli.
Za Ježišom prišli ľudia, ktorí mali plné ústa „pravdy“, ale ju nehľadali. Za tým Ježišom, ktorý okrem iných pre mnohých trúfalých vecí povedal o sebe aj: „Ja som Pravda“ (Jn 14,6) Kladú mu otázku či slobodno platiť cisárovi daň, či nie. Kladú mu ju preto, aby ho dostali do pasce. Tú pascu dobre poznáme. Sú v nej 2 alternatívy a ani jedna nie je dobrá. Ak odpovie neplatiť – stane sa buričom a môžu ho udať. Ak odpovie platiť – stratí priazeň ľudu, ktorý ho považuje za Mesiáša – osloboditeľa spod nadvlády Rimanov.
Skôr než sa zamyslíme nad tým, ako sa Pravda dostáva z pasce, premýšľam ešte o tom, kto vlastne tú pascu nastrojil. Sú to ľudia, ktorí stoja navzájom proti sebe. Nábožní farizeji, ktorí z princípu odmietajú rímsku okupáciu a teda aj dane ako prejav podriadenosti. A herodiáni, stúpenci kráľa, ktorého Rimania dosadili ako bábku, pre ktorých je rímske spravovanie požehnaním. Možno je aktuálnosť dnešného Božieho slova aj v tejto symbolike. Aj tu sa spájajú nepriatelia preto, aby sa pokúsili zbaviť niekoho, kto im prekážal.
Určite by bolo zaujímavé hľadať a porozumieť ako Ježiš spoznal ich zlomyseľnosť. Ale poďme ďalej. Ježiš si pýta daňový peniaz. On sám ho nemá. Nemá denár, obnos, ktorý sa dá zarobiť normálne za 1 deň. Je naozaj tak chudobný? Alebo žije z Otca, a tak ho nepotrebuje? Tí, čo ho prišli podchytiť v reči daňový peniaz majú (a možno ich chcú mať mnoho) a pohotovo mu ho podávajú. Aký to bol na ňom obraz a nápis? Denár Ježišovej doby zobrazoval na jednej strane cisára Tibéria a na druhej strane jeho matku Líviu ako bohyňu mieru. Keby sme mali tú mincu v ruke, tak v latinčine by sme mohli čítať to, čo do slovenčiny môžeme preložiť ako: „Cisár Tibérius, vznešený syn božského Augusta“ – na jednej strane. A „Najvyšší kňaz“ na strane druhej.
Ježiš si pozrie obraz aj nápisy a odpovedá prekvapivo. Mimo alternatív, ktoré mu boli ponúknuté. Objavuje ešte inú možnosť, ktorú ľudia, ktorých spojila zlomyseľnosť nedokázali vidieť ani s ktorou nedokázali počítať. Hovorí, že máme dať cisárovi to, čo je cisárovo a Bohu to čo patrí Bohu. Ježiš – Pravda nachádza veľakrát novú možnosť. Aj v riešení našich problémov, problémov každého druhu.
Čo je to, čo máme dať Bohu? Bohu všetko patrí. Všetko pochádza od neho. Jediné, čo akoby vyňal z takéhoto vlastnenia je sloboda človeka. Sloboda každého z nás. Vďaka tomuto vnútornému daru od Boha môžeme odolať akejkoľvek snahe po ovládnutí či násilí. Či je to v oblasti štátu, politiky, ekonomiky alebo aj náboženstva. Rád by som ja sám Bohu dával svoje slobodné rozhodnutie byť Jeho synom. A tak zároveň bratom všetkým, ktorí sú okolo mňa. Modlím sa za to, aby som to vedel stále lepšie. Boh všetko má. Ale to, z čoho sa podľa mňa teší je aj to, keď vieme žiť identitu Jeho detí. A keď hľadám cestu nie k tomu, ako niekoho podchytiť v reči či dostať do pasce, ale ako byť niekomu blížnym, blízkym človekom, bratom.
Nebudem porovnávať, kto to mal ľahšie s platením daní, či Ježiš, keď sa díval na denár, alebo my keď máme v rukách naše peniaze. Ale pozývam nás premýšľať o tom, že či ten, kto dáva Bohu to, čo je Božie, teda život bez túžby po ovládaní druhých, alebo násilného si presadzovania svojho – či takýto človek, by nemohol aj cisárovi dávať lepšie to, čo mu patrí. A určite nás takéto premýšľanie môže priviesť k dobrej modlitbe na tento úmysel.
Dominik Markoš, farár v Sklabinej