Cestou na misijný pobyt do Tanzánie som bol zvedavý aké sú to témy.
Téma, ktorou sa zaoberal film, ktorý som pozeral cestou tam, ako aj ďalší film cestou naspäť bola spoločná: odpustenie. Riešenie toho odvekého problému každého z nás: čo s nami, keď v živote urobíme chybu, alebo keď tvrdo doplatíme na chyby či zlé skutky ľudí okolo nás. Režiséri sa pretekali v často bizarných riešeniach ako sa dopracovať k odpusteniu . A pritom to tu už dávno je. Teda dávno, takmer 2000 rokov. Ponuka odpustenia. Čoskoro budeme sláviť príchod toho, ktorý túto ponuku neodvolateľne priniesol. Vianoce ako oslava príchodu Ježiša.
Týždeň pred Vianocami, na dnešnú 4. adventnú nedeľu v prvom čítaní zaznieva prísľub Boha cez kráľa Dávida aj nám. Vypočujme si ho:
„V tú noc Pán oslovil Nátana: „Choď a povedz môjmu služobníkovi Dávidovi: Toto hovorí Pán: Ty mi chceš postaviť dom, v ktorom mám bývať? Ja som ťa vzal z pastvín od oviec, aby si bol vodcom môjho ľudu, Izraela. A bol som s tebou, pri všetkom, čo si podnikal. Pred tvojimi očami som vyhubil všetkých tvojich nepriateľov a zaistil som ti také meno, aké majú len najväčší na zemi. Oslobodím ťa od všetkých tvojich nepriateľov a darujem ti pokoj. Pán ti oznamuje, že ti sám vybuduje dom, a až sa tvoje dni dovŕšia a ty sa uložíš na odpočinok k svojim otcom, ustanovím po tebe potomka, ktorý bude pochádzať z tvojich útrob, a upevním jeho kráľovstvo. Ja mu budem otcom a on mi bude synom.“ Por. 2 Sam 7, 8-14a
Boh sľubuje, že vybuduje pre nás dom, v ktorom budeme môcť prebývať, oslobodení od strachu a v pokoji. Ten dom by som dnes nazval domom odpustenia. Skôr, než o týždeň vstúpime v noci s pokorou do domu chleba (to je význam slova Betlehem…) zastavme sa na chvíľku pri tomto obraze domu odpustenia.
Filmy, ktoré som spomínal vyjadrovali enormnú snahu človeka dopracovať sa k odpusteniu. Ako k niečomu, bez čoho nemožno žiť v pokoji a v slobode od strachu. Plne súhlasím s myšlienkou dôležitosti odpustenia. V čom sa ale tvorcovia filmov mýlili, a možno je to odraz omylu v myslení dnešného človeka (to posúďte Vy sami) bolo to, že pre nich človek je staviteľom toho domu odpustenia vo svete. A keďže to často nefunguje vo svete reálne tvorenom ľuďmi, neostáva človeku iné ako snívať, vymýšľať si. Dokonca v tak veľkej miere ako je vymyslieť paralelnú zemeguľu v neďalekej vzdialenosti od tej našej skutočnej, kde by človek mohol mať znovu šancu ináč prežiť to, čo už tu vo svojom živote dokazil.
Boh nás chce vyviesť z tohto omylu. Nie my ľudia sme tvorcami toho domu odpustenia. Ale Boh sám. Nás pozýva žiť v tomto dome. Prechádzať cezeň! Chce, aby v našich životoch sa znovu a znovu odohrával ten nesmierne mocný príbeh odpustenia. Možno ak dnes čítaš toto zamyslenie, v tvojej skúsenosti života je práve čerstvá stopa po tej príjemnej chuti či vôni odpustenia. Myslím, ak si bol možno práve tento víkend na spovedi. Alebo sa na ňu ešte chystáš?
Chcem Ti ponúknuť príbeh, pre mňa veľmi silný o moci odpustenia v ľudskom živote, s ktorým som sa stretol teraz v Afrike. Je o žene, ktorú nazvem Carla. Vydala sa za muža, ktorého mala rada, ako mladí pár sa uchytili, mali dobrú robotu, začalo sa im dariť. Bohatli, mali super dom, sluhov, slúžky. Postupne ale sa ukázalo, že život, ktorý žijú nezvládal najmä jej manžel. Ako boháč začal žiť bez pravidiel, najmä v oblasti vernosti pošliapal všetky svoje sľuby a pravidlá. Spával vo svojom vlastnom dome so slúžkami a s inými ženami, nakazil sa chorobou AIDS, a nakazil aj svoju manželku. Ich život sa začal rúcať a nakoniec skončil v troskách. Rozdelení, sklamaní, nahnevaní, každý inde zomieral na chorobu. Život Carly sa blížil ku koncu, bol to jeden z jej posledných dní na tejto zemi. Ležala u svojich rodičov, už nevládala vstať, vychudnutá na kosť, dlho už nemohla nič jesť. Opäť prišla za ňou jej priateľka, a povzbudzovala ju, aby odpustila svojmu manželovi, ktorý bol príčinou všetkého toho nešťastia. Aby odpustila pre vieru v toho Boha, ktorý je Bohom odpustenia. Ale ona nechcela. Hovorila, že až tam na druhom svete. A jej priateľka ju presviedča, že to tak nefunguje. Ak neodpustíš tu, tam to už nebude možné. Naveľa Carla zodvihla telefón, volá svojmu chorému manželovi a oznamuje mu svoje rozhodnutie odpustiť mu všetko to príkorie, ktoré ju nakoniec stojí jej ešte mladý život. On ju počúva na druhej strane linky, ale neznamená to pre neho nič. Neoceňuje to, zavesí. Lekári predpovedali, že toto je možno posledný deň pre Carlu. Rodina je pripravená, modlia sa, niektorí plačú. Telefonát sa odohral dopoludnia.
Popoludní okolo 1.hod, Carla vstáva z postele a prichádza k rodine, ktorá sa ľaká jej výzoru. Chodiaca kostra. Myslia na to najhoršie, vedú ju späť do postele. Ale po niekoľkých hodinách volá na nich a pýta si niečo jesť. Po dlhých dňoch hladu. Dávajú jej riedku polievku. Vyspí sa a jej stav sa začína zlepšovať. Namiesto smrti prichádza uzdravenie. Po krátkom čase prichádza doopatrovať zomierajúceho manžela, ako dôkaz toho, že to s tým odpustením myslela vážne.
Stretol som osobne túto ženu po 12 rokoch odvtedy, čo sa odohral tento príbeh. Stále registrovaná ako HIV pozitívna, a predsa nemá žiadne problémy so svojím imunitným systémom. Chodiaci zázrak. Znovu úspešná žena v strednom veku, žijúca vďačnosť voči Bohu za to, že jej dal silu prejsť domom odpustenia a zažiť jeho zázračnú moc.
Možno ti to znie ako rozprávka. Nevadí. Ten dom odpustenia tu ale skutočne je. Boh na ňom pracuje už 2000 rokov a je stále otvorený pre všetkých, ktorí veria, že je súčasťou Božieho plánu spásy. Je otvorený aj pre teba. Skôr než teda budeš oslavovať tohtoročné Vianoce, ťa znovu pozývam do tohto domu vstúpiť. A nechať sa zmeniť tým, čo Boh v ňom práve pre teba pripravil. Modlím sa za dar odvahy a sily otvoriť tie dvere.
Dominik Markoš