Cirkev číta evanjeliá, kde Ježiš sám seba predstavuje ako dobrého pastiera, ktorý sa stará o svoje ovečky, pozná ich a je poznaný a dá za ne aj vlastný život. Zároveň cirkev myslí na tých ktorí Ježišom povolaní, v jeho mene v jeho Cirkvi vykonávajú pastiersky úrad. Každoročne máme v túto nedeľu deň modlitieb za duchovné povolania. Cirkev sama sebe pripomína a aj sa snaží uskutočňovať príkaz, ktorý dostala od svojho zakladateľa: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu!“
Oddávna sa mi zdali tieto slová Pána Ježiša akési zvláštne. Prečo to povedal? My máme prosiť – pripomínať pánovi žatvy, ako veľa je tu práce a ako zúfalo málo je tu robotníkov na jej vykonanie? Veď on to vie oveľa lepšie, ako my. A je to predsa jeho žatva, tak by mal byť on sám dostatočne motivovaný robiť všetko možné, aby sa žatva vydarila…. Alebo len chce byť prosený? Potrebuje byť prosený?
Zdanlivá protirečivosť Ježišových slov vôbec nie je protirečením, naopak, obsahuje v sebe logiku, hlbokú logiku Božej pedagogiky. Nie je to Boh, ktorý potrebuje byť prosený, ale sme to my, ktorí potrebujú prosiť. A nejde len o úspech „Božej žatvy“, ale ide o naše zaradenie sa v tomto diele, o nadobudnutie správnej mentality… My tu nemáme byť len ako diváci, sympatizanti, ale ako tí, ktorí sa cítia byť spoluzodpovední… Nie sme na brigáde u niekoho, nie sme zamestnancami „Pána žatvy“, ale my pracujeme na svojom. Úspech žatevných prác je aj našim úspechom a neúspech je aj našim problémom. Sme protagonistami, sme vo vnútri deja…
Správna modlitba za správne veci je vyjadrením správneho postoja a pôsobí veľké veci.
Zo života: Keď urobí nejaký politík zo strany, ktorej nie sme sympatizantmi, nejakú nedobrú vec, keď sa zapletie do škandálu, povieme si v duchu, že nás to ani neprekvapilo, že sme to možno až čakali. Ale keď sa skorumpuje nejaký politik, ktorého sme volili my, tak si v duchu povieme: „Čo blázniš? Tebe som dal dôveru, tebe som dal jediný hlas, čo som mal, ty si predsa „môj“ politik!“ a sklamanie býva veľké. Veľmi ma oslovil jeden moment z prvého verejného vystúpenia pápeža Františka po svojom zvolení. Námestie sv. Petra vo Vatikáne a aj celý svet bol plný emócii a nový pápež vyzval všetkých: „A teraz sa v tichosti pomodlite za mňa!“ a uklonil sa. A to hlučné námestie naozaj stíchlo a všetci sa modlili. Myslím, že každý, kto sa v Ríme alebo kdekoľvek na svete v tom momente pridal k tejto modlitbe, zažil a aj podvedome zažíva pocit: To je môj pápež. Každý, kto sa spontánne – nie z akéhosi zyku, ale celkom sám, lebo to tak cíti, pomodlí za svojho biskupa či farára, už má mentalitu: To je môj biskup, to je môj farár…. A každý, kto poslúchne Ježišovu výzvu a pomodlí sa za to, aby Pán žatvy poslal do svojej veľkej žatvy robotníkov, ktorých je stále málo, už má v podvedomí pocit: Toto je aj moja žatva, toto je môj zápas, som súčasťou toho, čo evanjeliá nazývajú Božím kráľovstvom…
Preto si Cirkev každoročne na nedeľu dobrého pastiera pripomína Ježišovu výzvu: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu!“. Robíme to kvôli tomu, aby sa správne formovala mentalita nás veriacich a správne sformovaná mentalita potom povedie aj k skutkom, ktoré budú viesť k dostatku dobrých robotníkov a k úspešnej žatve.
Miroslav Klimant, farský administrátor v Turčianskom Petre