„Krista môžeme ponímať na jednej strane ako absolútneho monarchu a na druhej strane ako liberálneho demokrata“ – hovorí pri svojom pohľade na príslušné biblické texty i samotný pojem „kráľ“ Vladimír Slovák, farár zo Stožku.
„Nebolo by lepšie, hovoriť o Kristovi ako o prezidentovi, či supermanažérovi? To „kráľ“ sa mi zdá veľmi archaické, neaktuálne, nemoderné“ – poznamenal na mládežníckom stretnutí pred pár rokmi istý študent. Jeho kamarátka však oponovala: „Žijeme v postmodernej dobe a mnohé veci sa vracajú – aj keď v inej podobe. Aj do Španielska sa vrátil kráľ, Juan Carlos, a je úžasne populárny.“
Obidvaja pritom vychádzali zo súčasného chápania moci, či usporiadania ľudskej spoločnosti. Keď však Kristus v rozhovore s Pilátom hovorí o sebe ako o kráľovi, bolo to pred 2000 rokmi. A okrem toho ešte poznamenáva: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta“. (Jn 18,36) Ako teda opísať Krista – Bohočloveka a jeho chápanie moci? Či skôr jeho reálnu moc a jej vykonávanie?
Najskôr si musíme uvedomiť, že na jeho kraľovanie sa nestačí pozerať len „sociologicky“, len vo vzťahu k ľuďom. Kristus ako Boh je vládcom Univerza. Všetkého čo existuje. Nezávislým od ničoho, ani od času.
V hodnotení spôsobu „ako“ kraľuje, si myslím, že Božieho Syna môžeme ponímať na jednej strane ako absolútneho monarchu a na druhej strane ako liberálneho demokrata.
Prečo absolútny monarcha? Lebo u neho sa spájajú všetky tri zložky moci, zákonodarná, výkonná i súdna, v jednej osobe. On je autorom celého vesmíru jednak v zmysle jeho zákonov (prírodných), jednak v zmysle jeho pôvodu. Tak nám ho dnes predstavuje i sv. Pavol: „v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné…“ (Kol 1, 16) A u neho bude mať vesmír i svoje zavŕšenie.
Aj ľuďom dal svoje zákony, od prirodzeného po najkrajšie rady na šťastný život -blahoslavenstvá.
A „stará“ sa o nich. Pričom túto výkonnú, spravovaciu moc nemusíme chápať úzkoprso – ako neustále zásahy, lež skôr veľkoryso – všetko pripravil tak, že to funguje automaticky. Vieru v túto skutočnosť, že Boh (Kristus) nás spravuje, prejavuje väčšina ľudí najmä obracaním sa na neho modlitbou prosby.
Ako sudca sa síce Kristus prezentuje až smerom do budúcnosti, avšak pre mnohých z nás veľmi blízkej. Tak to vidíme aj pri oslobodzujúcom rozsudku, ktorý v dnešnom evanjeliovom texte adresoval kajúcemu lotrovi: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ (Lk 23,43)
A prečo liberálny demokrat?
Liberálny – dávajúci slobodu preto, lebo vo vzťahu k bytostiam schopným rozhodnutia, teda k tým, ktoré obdaril rozumom a vôľou (anjeli a ľudia) necháva rozhodnutie ohľadom svojho kráľovstva na ich slobode. My sami, každý jeden z nás sa rozhoduje, a to často, či budeme členmi jeho kráľovstva. Keď totiž Ježiš učil o Božom – svojom kráľovstve, vravel, že je „v nás“. Rozhodnutie preň sa deje v našom vnútri. Ak sme mu uverili a chceme to deklarovať i navonok, stávame sa aktívnymi členmi „jeho ľudu“, Pánovho zhromaždenia, Cirkvi.
A tu sme pri Kristovi ako demokratovi. Odvážim sa ho takto charakterizovať preto, že v tejto viditeľnej podobe jeho kráľovstva – v spoločenstve veriacich, zveril moc ľuďom. Apoštolom a ich nástupcom patria slová „Kto vás počúva, mňa počúva“ (Lk 10,16), či iné, posúvajúce ich moc za hranice pozemského života a zemského priestoru: „Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi“. (Mt 18,18) Ba dokonca im hovorí: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“. (Jn 20,23) Pričom od prvého doplnenia zboru Dvanástich sa toto dialo voľbou. Táto síce v histórii Cirkvi prechádzala rôznymi formami a dnes je dosť problematická, stále je to voľba, ktorú síce s prosbou o vedenie Ducha Svätého, ale predsa robia ľudia. Mimochodom, apoštoli si prebratia moci a zodpovednosti boli plne vedomí. Keď v roku 50 rozhodovali o záväznosti Mojžišovho zákona pre kresťanov, začínajú svoj list, riešiaci problém, takto: „Duch Svätý a my sme usúdili.“ (Sk 15,28)
Ak charakterizujem Krista – Kráľa na jednej strane ako absolútneho monarchu a na druhej strane ako liberálneho demokrata, som si vedomý, že ide o dve krajnosti. Medzi nimi je obrovské množstvo ďalších charakteristík jeho vzťahu k všetkému, nad čím kraľuje. Teda i k nám. A ho vidíme teda nezávisí len od neho, ale aj od nás. Každý z nás ho môže vnímať inak, podľa svojho. Čo mu je bližšie. Či jeho neobmedzená moc, či spravodlivosť, či milosrdenstvo, či istota víťazstva, či sociálny rozmer, či zodpovednosť atď.
Izraeliti podľa textu, ktorý Vám predkladám po tomto príhovore a ktorý sa v našich kostoloch číta dnes ako prvý, chceli, aby bol Dávid ich kráľom, lebo bol úžasný vojvodca. Voľba potvrdená zmluvou, sa ukázala ako výborná. V celých dejinách Izraela si tento národ ctil Dávida, napriek všetkým jeho chybám, ako „naj“ panovníka, kráľa.
My si môžeme zvoliť Krista za svojho kráľa z úplne iného dôvodu. Ak tak urobíme, podobne ako Izraeliti, nebudeme ľutovať. Bude to historický najúspešnejšia voľba nášho života.
Všetky Izraelské kmene prišli k Dávidovi do Hebronu a hovorili: „Hľa, sme tvoja kosť a tvoje telo! Aj predtým, keď bol našim kráľom Saul, ty si viedol Izrael do boja a z boja. A Pán ti povedal: „Ty budeš pásť môj ľud, Izrael, a ty budeš vodcom Izraela.“
Prišli aj všetci starší Izraela ku kráľovi do Hebronu a kráľ Dávid uzavrel s nimi zmluvu pred Pánom v Hebrone a oni pomazali Dávida za kráľa nad Izraelom. (2 Sam 5, 1-3)