Máte nejakú predstavu o nebi? A o Panne Márii v ňom? Čo tam vlastne robí, ako vyzerá… V ostatných rokoch som si všimol niekoľko zobrazení Nanebovzatej Panny Márie v našich kostoloch. Sú veľmi rôzne. Veľa umelcov chce zachytiť prekvapenie apoštolov nad prázdnym hrobom, alebo samotný akt výstupu do neba, či korunovácie. Iné, najmä staršie, Máriu ukazujú ako korunovanú, s Ježišom ako malým dieťaťom v náručí. Priznám sa, že aj napriek umeleckej kráse, ani jeden z týchto výjavov ma celkom nezaujal z hľadiska mojej osobnej predstavy. A tak už niekoľko dní (od soboty, kedy sme začali sláviť Nanebovzatú u nás v Prievidzi) uvažujem, aká vlastne je. Aký postoj je jej asi najbližší, najprirodzenejší.
Pričom vychádzam najmä z pozície matky. Ježišovej i našej, mojej.
Jedno z najkrajších umeleckých zobrazení matky som videl nie na oltári, ale v ruskom vojnovom filme z roku 1959, ktorý, ako prvý (a jeden z mála), zobrazoval vojnu najmä z „druhej strany“, zo zázemia. Režisér Grigorij Čuchraj v Balade o vojakovi približuje príbeh vojaka, ktorý sa doslova náhodou stal hrdinom a za odmenu dostáva „opušťák“, ide domov. Okrem iných skutočností sa stretá i s láskou, ktorá je prezentovaná dvomi ženami. Jednu, mladú, krásnu a nevinnú stretne vo vlaku (nákladnom vagóne) a žiaľ veľmi neskoro spozná, že sa zaľúbil – a nielen on. Druhá ho čaká doma. Nakoľko mešká (vlak bol bombardovaný, autobusy nechodia…), môže v rodnom dome stráviť len niekoľko minút. Jeho matka, ktorá je na kolchoznom poli, sa však o jeho príchode dozvedá a beží domov. Ten jej beh obilným poľom s roztvoreným náručím považujem za jeden z najlepších záberov, za jednu z najlepších „kamier“, aké som v ruskom, a hranom filme vôbec, videl. Bolo to o všetkom najkrajšom, čo si viem medzi matkou a synom predstaviť. Myslím, že som niekedy až príliš racionálny, ale pri tejto scéne sa mi kotúľali slzy po tvári. Ba dokonca som dojatý i teraz, keď si ju znovu premietam pred očami. „Áno, to je Matka“ – uvedomoval som si, mysliac samozrejme i na svoju mamu. Film, ako klasická balada, končí tragicky. Po krátkom stretnutí sa vojak vracia na front, z ktorého sa už nikdy domov nevráti. Napriek tomu ho matka každý deň (dodnes – 1959) chodí vyzerať na krížne cesty pri svojej drevenej obci. Veď čo keby sa predsa len raz vrátil…
Toto je moja predstava Márie, ktorá je doma – v nebi. Urobí všetko preto, aby sa so mnou stretla a beží ku mne s otvorenou náručou. Objíma ma, obzerá si ma, hladí a hovorí pár nepodstatných slov – veď o tie predsa nejde. A potom so slzami v očiach pozerá ako odchádzam. Ale hlavne ma čaká. Napriek všetkej beznádeji, a neraz správach o mojej duchovnej smrti, čaká každý deň, či sa nevrátim. Veď je Matka!
Som rád, že Mária je v nebi aj so svojim telom. Materským, teda krásnym. A teším sa na stretnutie s ňou. Na stretnutie o ktorom verím, že bude ešte krajšie ako to, ktoré pred 54 rokmi predstavil dnes takmer neznámy sovietsky film.