Ježiš hovoril zástupom o Božom kráľovstve a uzdravoval tých, čo to potrebovali…
Dvanástim povedal: „Vy im dajte jesť!“
Oni vraveli: „Nemáme viac ako päť chlebov a dve ryby…
Ale on povedal svojim učeníkom: „Usaďte ich v skupinách asi po päťdesiat!“ Urobili to a všetkých usadili.
Potom vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil nad nimi, lámal ich a dával svojim učeníkom, aby ich predkladali zástupu. I jedli a všetci sa nasýtili, ba ešte sa nazbieralo dvanásť košov odrobín, čo po nich zostalo.(por. Lk 9,11-17)
Tento sviatok slávime my katolíci s vnútorným presvedčením, že je dôkazom o prítomnosti Boha – a to až celkom osobnej – medzi nami ľuďmi. Je to pre mnohých ako nádej, že je možné vidieť toho, ktorý je nekonečne veľký a svätý, a preto sa mu inak nemožno ani priblížiť, iba tak, že sa on priblíži k nám. Tu je zrazu možnosť sa naňho dívať a dotknúť sa ho. Považujeme za správne žasnúť a užívať si ju naplno.
Pri pozorovaní zvonka by možno niekto povedal, že toto vystavovanie kúska chleba vo vyzdobenom obale monštrancie dnes vyzerá ako potlač tváre preferovaného speváka pubertálne vystavená na tričku, naškrobený dres s menom obľúbeného hokejistu, alebo zarámovaná mítingová fotka zbožňovaného politika. A že mu to príde umelé, neprirodzené. No neprirodzená je práve snaha dnešného človeka nájsť si vo svete svoju vlastnú modlu, pred ktorou skloní celú dôstojnosť svojej osoby. Celá tá pubertálna snaha vystačiť si sám, mať všetko po mojom. Z tohto života vzdialeného našej skutočnej prirodzenosti pochádza duchovný hlad našich časov, keď neuspokojuje žiadna vec, ktorú mám. Som na zemi ako nespokojenec, ktorý veľmi rýchlo pochopil, že skúšam, ale iba ťažko nájdem to, čo mi pomôže žiť naozaj naplno. Vo svete i v Katolíckej cirkvi sa často prejavuje tá istá nespokojnosť a sklamanie z toho, že naše nové možnosti neznamenajú moje skutočné osobné naplnenie. Cítime sa oklamaní, doráňaní a odstrčení na okraj cesty života.
Lukášovo evanjelium, z ktorého je dnešná stať, ponúka aj podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi, ktorý sa ujal doráňaného človeka, bezvládne ležiaceho pri ceste. Prejavil účasť na jeho doráňanej ľudskosti. Prišiel k človeku v situácii, keď bol odstrčený a sám si pomôcť nevedel. Židia však považovali samaritánov, za svojich nepriateľov. Prečo teda Ježiš – žid predstavil príklad toho, ako byť blížnym a vlastne seba samého ako Samaritána? Teda ako niekoho, kto sa zdá byť nepriateľom?
Byť blížnym totiž znamená ponúknuť plnú osobnú blízkosť tomu, kto ju potrebuje: uzdravoval tých, čo to potrebovali…. Ak sa mi ako kresťanovi on osobne stal blížnym, keď som zbadal svoju biedu a „okrajovosť“, tak chce aby som túto jeho účasť ponúkol tým, ktorých na okraji cesty stretnem ja. Dáva dvanástim, aj mne príkaz: Vy im dajte jesť!
Vnímal hlad i tejto doby a nechcel, aby som sa zľakol neprijatia, odmietania, nepriateľských postojov voči cirkvi ku ktorej patrím, napádania autority, ktorú si vážim. Nechcel, aby som sa zľakol nedostatočnosti a zlyhania, ktoré vidím aj vo vlastných radoch a na sebe samom. Ponúka mi, aby som prevzal zodpovednosť a ponúkol to, čo mám. Aby som bol blížnym tomu, koho na ceste stretám.
Radí mi aj v tom, čo robiť vo svete, v ktorom sa človek predo mnou javí skôr ako nepriateľ, než ako blížny. Usaďte ich po skupinách…, znela Ježišova rada, keď si apoštoli nevedeli predstaviť, čo si počnú s týmto zástupom a ako ho nasýtiť. Potreboval nie len účasť s ním, ale aj zúčastnenie apoštolov na tom, ako ju prejaví ďalším, ľuďom, ktorí prichádzajú. Požadoval prevzatie zodpovednosti, dôveru v jeho osobu a jeho pôsobenie, ktoré prevyšuje príliš skromné prostriedky v našich rukách. To oni mali predkladať veľkému zástupu päť chlebov a dve ryby, nad ktorými sa však Ježiš modlil a prosil Otca.
I jedli a všetci sa nasýtili, ba ešte sa nazbieralo dvanásť košov odrobín, čo po nich zostalo.
Tak možno končí dnešná stať, nie však evanjelium. Dnes je tu tiež potreba nasýtiť hladný zástup. Neuskutoční sa to však sľubmi pre masy, ale účasťou a prevzatím zodpovednosti v skupinách. Presne tak ako to dostali za úlohu urobiť dvanásti, aj dnes sa učíme zástup – masu tulákov blúdiacich v dnešnom svete – usadiť tam, kde si sadnúť spolu v skupine môžu. Tam ľudia majú nádej stretnúť jeden druhého, prekonávať obavy odstrčenia, nepriateľstva a spoznať iného ako blížneho.
Farnosť, spoločenstvo veriacich vychádza dnes s Kristovým telom von. Nie je to show pre zástupy vnútri alebo vonku. Má to byť svedectvo o tom, ktorý nás spolu usadil okolo svojej osoby. On rozumie hladu v tomto našom svete vo všetkých jeho podobách a vie ho odstraňovať. Všetkým prajem, aby sa na chlieb života nemuseli len dívať, ale sa ním skutočne nasýtili.