Tak už ste s odstupom času spokojná s tým, že vo finále ženského kajaku na OH 2012 v Londýne vám dali iba šieste miesto? A nič iné pre vás v tom Londýne v ponuke už nemali?
A čo som mala po tých pretekoch povedať? Olympijská súťaž je veľmi vážna medzinárodná konfrontácia, pri ktorej sa nepatrí nejako veľmi žartovať. Ani na svoj účet, ani na účet niekoho iného (dlhá odmlka). Sú to preteky, ktoré sa idú iba raz za štyri roky! A byť v takejto veľkej súťaži vo finále, to je úspech, ktorý možno správne doceníme až rokmi. Až s odstupom času. Až potom, keď sa nám to všetko pekne uleží v hlave (dlhá odmlka). Samozrejme, že som chcela z tejto olympiády medailu! Kto by ju nechcel?! Ale tentoraz v Londýne visela pre mňa veľmi vysoko. Byť šiestou kajakárkou na olympiáde pri prvej účasti je tiež pekný výsledok. Aspoň ja to tak stále vnímam. A tak isto vnímam aj dve bronzové medaily Miša Martikána a bratov Petra a Paľa Hochschornerovcov. Oba bronzy sú úspechom nášho športu! Sú predsa potvrdením toho, že Slováci vo vodnom slalome stále patria do svetovej špičky. Je to dôkaz, že s nami v tomto športe stále treba počítať (smiech).
Janka, s akými pocitmi ste sa vrátili z londýnskej olympiády?
Musím povedať, že vo mne prevládajú najmä pozitívne pocity. Tá olympijská súťaž, jej nádherná atmosféra, dôležitosť i ohromná divácka kulisa ma poriadne naštartovali (smiech). Samozrejme, že s jedlom rastie chuť a ja urobím všetko preto, aby som si olympijskú účasť ešte niekedy v živote zopakovala. Nebude to ľahké, ale za pokus to stojí (smiech). Bol to pre mňa nádherný zážitok. Domov som prišla veľmi unavená, ale ohromne nadšená! Olympiáda bola veľmi dobrá odmena za moju dosť kolísavú sezónu, počas ktorej som sa mnohokrát osobne cítila ako na hojdačke. Raz som bola vo výsledkoch hore, druhýkrát zasa úplne dolu… Mala som problémy najmä s technikou jazdy. Tá ma dosť počas sezóny trápila. Pred olympiádou ma dosť psychicky vyčerpala interná kvalifikácia s Elenou Kaliskou. Stále tvrdím, že to boli najťažšie preteky, aké som v živote doteraz absolvovala! A trvali veľmi dlho. Teraz to už môžem povedať, že aj pod vplyvom tohto súboja som na olympiádu nešla v práve ideálnej pohode. Bola som najmä psychicky dosť vyčerpaná. Najmä z tej dlhej neistoty, či sa vôbec do Londýna dostanem! Preto som rada, že som postúpila do finále, v ktorom som skončila s čistou jazdou na 6. mieste.
Viacerí svedkovia tejto vašej finálovej jazdy tvrdili, že ste ju išli veľmi opatrne, že ste nechceli nič riskovať… Vraj ste neboli takou odhodlanou a veľkou bojovníčkou, akou zvyknete byť… Že ste to až veľmi istili… Bola to naozaj z vašej strany jazda najmä na istotu?
Je to pravda. V olympijskom finále som nechcela zbytočne riskovať, rozhodla som sa pre istotu – pre čistú jazdu – a vyšlo to. Prečo som sa tak rozhodla? Veľmi dlho som s Elenou (Kaliskou, pozn.) o akúkoľvek účasť na olympiáde bojovala, preto by som nebola šťastná a spokojná, keby som ju pokazila. Keby som vlastnými chybami totálne ´znegovala´ to, na čom som s trénerom tak dlho robila. Bola to poctivo odrobená nominácia, bola to poctivo ´odmakaná´ predolympijská príprava. Kto to nezažil, ten môže pokojne z brehu hodnotiť, že som išla najmä na istotu. Ale ja som chcela byť čo najbližšie k stupňom pre víťazov. Aby som to dokázala, rozhodla som sa ísť v prvom rade čisto. Samozrejme, stále je tu otázka, či som mala riskovať. Neviem… Stále je to diskutabilné. Všetci predsa vieme, že po boji je každý generálom. Ale ja som v Londýne v prvom rade vnímala vážnosť situácie. Pretekárky na prvých miestach delili desatiny sekundy. To som najviac zvažovala… Čo bude za, čo proti. Ak by som však išla na hrane rizika a naťukala veľa trestných sekúnd, tiež by som bola zlá… Možno ešte horšia ako šiesta. Ja som so svojou jazdou vo finále OH spokojná aj s odstupom času. Nebola síce ideálna – a nebola bez chýb! To ja viem najlepšie, ale bola som to ja. Aj keď ma niektorí odborníci na brehu nespoznávali (plachý úsmev). Ja som s tým, čo som urobila v Londýne, spokojná. Je to dobrá skúsenosť pre moju ďalšiu olympiádu, na ktorej chcem štartovať. Napríklad v Rio de Janeiro už budem vedieť, ako treba jazdiť finále (smiech).
Svojim vystúpením v Londýne ste však niektorým ľuďom urobili radosť, čoho dôkazom bol veľký záujem o vaše záverečné vystúpenie v seriáli Svetového pohára v Čunove. Veľa ľudí vás pozorovalo už aj počas týždňa na tréningoch v Areáli Divoká voda a držalo vám palce. Ako ste vnímali tento postoj slovenských priaznivcov vodného slalomu? Čo sa vám na ňom páčilo?
Bolo to nádherné! A zároveň, samozrejme, aj zaväzujúce. Z jedného z posledných tréningov pred finálovými pretekami Svetového pohára mám krásny zážitok s jednou sedemčlennou rodinou. Takmer hodinu nás v Čunove vytrvalo pozorovali na tréningu a po ňom prišla pani za nami s otázkou, či sa môžeme spolu odfotiť. Bolo tam päť detí. Bolo krásne, ako všetky boli disciplinované. Ako tú pani poslúchali na slovo. Len, aby sa mohli s nami odfotiť. Ona im to sľúbila za odmenu, ak budú poslúchať. Bol to krásny zážitok. Aj pre také okamihy veľmi rada súťažím doma, pred vlastným publikom… Hoci na druhej strane, ten všeobecný tlak okolia, to bremeno zodpovednosti, je doma na našich ramenách väčšie ako je to niekde vo svete, v zahraničí, kde sme iba jedným zo súťažiacich. Na tú rodinku budem dlho spomínať.
Čo vás čaká po víťaznom finále Svetového pohára v Čunove. Na ako dlho si od lode a vodného slalomu vlastne oddýchnete?
Budem úprimná. Som šťastná, že je už po tejto sezóne! Dala mi poriadne zabrať. Cítim sa veľmi unavená a totálne vyšťavená. Už mám toho plné zuby (smiech). Hneď po návrate z Londýna som takmer týždeň v jednom kuse spala! Úplne som vypla a na záverečné preteky celej sezóny v Čunove som sa pripravovala iba toľko, koľko mi poriadne unavené telo dovolilo. Viac sa nedalo…. Aj keby som veľmi chcela (dlhá odmlka). Nič som nechcela siliť, ani lámať cez koleno. Teraz, keď mám čunovské preteky úspešne za sebou, sa veľmi teším na oddych, na pauzu od vody, lode i pádla! Uvedomujem si, že v prvom rade si musím poriadne od všetkého oddýchnuť. Momentálne veľmi cítim, že si potrebujem dôkladne ´nabiť ´ baterky. Záver sezóny som už išla prakticky iba tak zo zotrvačnosti. Už som mlela úplne z posledného! Ale z oboch triumfov vo ´sveťáku ´ mám veľmi veľkú radosť. Vedela som, že do Čunova príde veľa fanúšikov, ktorí nás budú chcieť vidieť na stupňoch víťazov. Preto som túto sezónu potiahla až do úplného konca. Až do toho nášho Čunova. Som šťastná, že mi to nakoniec vyšlo. Nakoniec z toho bolo aj 3. miesto v celkovom hodnotení seriálu Svetového pohára. Aj tento celkový výsledok sa počíta. Opäť som medzi medailistami Svetového pohára! Ak mám byť úprimná, vzhľadom na konkurenciu, ktorá preteky Svetového pohára po olympiáde ešte išla, nečakala som to.
Na rozdiel od niektorých vašich súperiek z londýnskej olympiády vy ste neodložili pádlo do lodenice, ale bez pauzy ste pokračovali v súťažení ďalej až do úplného záveru sezóny 2012. Čo ste chceli dokázať v úplnom závere sezóny 2012? Prečo ste súťažili ďalej, keď ste viackrát zdôraznili, že ste z celej tejto náročnej sezóny poriadne uťahaná a unavená?
Aj keď na jednej strane som uťahaná ako kôň, na druhej strane som rada, že po londýnskej olympiáde som neukončila sezónu a hneď po návrate z Londýna som ešte absolvovala dve podujatia Svetového pohára 2012. Som šťastná, že som obe súťaže vyhrala! Najskôr som zvíťazila na pretekoch SP v Prahe – Tróji a 2. septembra sa mi podarilo vyhrať aj vo finále Svetového pohára v Čunove. To boli tie športové a výkonnostné ciele, ktoré som chcela po olympiáde ešte splniť. Iba tak sama pre seba. Aby som si mohla povedať, že som to dokázala. Najmä preteky v Čunove boli veľmi náročné, lebo Nemec Sören Kaufmann, ktorý staval trať pre finále, vymyslel také kombinácie bránok, ktoré v Čunove nezvykneme ani trénovať, nie to ešte jazdiť na veľkých pretekoch! Bolo veľmi ťažké neurobiť na takej trati chybu a prejsť celú trať rýchlo a čisto. Mne sa to, našťastie, podarilo. Preto som vyhrala. A nakoniec si myslím, že tá námaha stála za tú obetu. Víťazstvá v Prahe a v Čunove ma posunuli na celkové 3. miesto medzi kajakárkami v hodnotení päťkolového seriálu Svetového pohára 2012.
V jednej odpovedi ste olympijskú sezónu definovali ako kolísavú, ako súťažný ročník, počas ktorého ste sa cítili ako na hojdačke – raz hore, raz dolu. Čomu pripisujete kolísavosť vašej športovej formy? Kde hľadať základy tohto vášho “lietania“ vo výsledkovej listine?
Keby som to presne vedela identifikovať, určite by som bola v kariére úspešnejšia. Mnohé výkyvy formy si neviem celkom presne vysvetliť. Musíme to ešte všetko s trénerom v pokoji po sezóne rozobrať a urobiť dôkladnú analýzu, prečo je to tak. Hnevalo ma najmä to, že mi tesne pred olympiádou chýbala stabilita výkonov. Na MS 2011 v Čunove som bola druhá, na ME 2011 v Seu d´Urgell tiež druhá, navyše vlani som vyhrala celý seriál Svetového pohára, no na ME 2012 v Augsburgu som skončila až deviata! Ešte šťastie, pravda z pohľadu našej olympijskej nominácie, že Elene tieto preteky nevyšli a skončila až osemnásta. To bol rozhodujúci výsledok, ktorý mi pomohol vyhrať nomináciu do Londýna 2:0, lebo na pretekoch 1. kola Svetového pohára 2012 v Cardiffe som bola opäť druhá, kým Elena až jedenásta. Ale to 9. miesto na ME v Augsburgu bolo moje najhoršie umiestnenie na MS a ME od roku 1996, kedy som v Prahe – Troji vyhrala svetový šampionát. Keďže v príprave som nič nepodcenila, myslela som si, že sa mi podarí formu ustáliť na výsledky okolo prvej trojky, maximálne prvej päťky – 9. priečka bol pre mňa šok! Zrazu na majstrovstvách Európy až 9. miesto! Z toho jasne vidieť, že pred londýnskou olympiádou moja športová forma lietala hore – dolu.
Robili by ste niečo inak, keby ste sa ešte raz ocitli na začiatku predolympiiskej prípravy, ktorú ste aj pre interný kvalifikačný súboj s Elenou Kaliskou mohli začať aj po jej definitívnom rozuzlení?
Ťažko povedať. To sú také otázky, na ktoré nedokážem dosť kvalifikovane odpovedať… Definitívu, že idem na olympiádu, som si vybojovala až začiatkom júna na pretekoch 1. kola Svetového pohára v Cardiffe. Od tej chvíle sme sa zamerali na systematickú šesťtýždňovú prípravu, či skôr mobilizáciu všetkých síl, ktoré mi ešte po tom súboji zostali… Robili sme všetko pre to, aby sme do Londýna prišli po každej stránke dobre prichystaní. Počas tých šiestich týždňov sme, samozrejme, testovali aj londýnsky kanál. Boli sme na ňom, trénovali sme tam. Poznala som vodný terén, ktorý ma v Londýne čakal. Neskôr sme si ho riadne vyskúšali počas týždňového pobytu tesne pred olympiádou. Možno, ak by sa naša interná kvalifikácia rozhodla už niekedy na jar 2012, alebo ešte lepšie minulý rok, získali by sme viac času na dôkladnú prípravu. Možno by to nebolo také vyčerpávajúce… Ale keďže definitívu som si vybojovala až začiatkom júna, musela som dovtedy viac myslieť na nominačné preteky s Elenou, ako na olympiádu v Londýne. Preto sme jazdili na tie miesta, kde sa naša nominácia odohrávala. Bolo predsa zbytočné trénovať v Londýne, keď som nemala istotu, či tam vôbec budem štartovať (plachý úsmev). Mala som už skúsenosť zo súboja o účasť na OH 2008 v Pekingu, ktorý som s Elenou tesne prehrala. Preto som nechcela zasa prísť o olympiádu. Až do poslednej chvíle sme celú prípravu zamerali na úspech v našom domácom ´rozstrele´ – a na konečné ladenie formy na Londýn nám zostalo iba krátkych šesť týždňov! Finále ukázalo, že to bolo málo. Ale už je to za nami… Už sa dá o tom všetkom iba teoretizovať a akademicky besedovať. A dá sa z toho tiež poučiť. Lebo ako ja, tak aj Mišo Martikán, išiel olympijskú súťaž iba šesť týždňov po Svetovom pohári v Cardiffe a bolo to na našich výkonoch vidieť. Tie naše jazdy v Londýne neboli úplne ideálne. Podľa mňa nám chýbala najmä iskra a uvoľnenosť, respektíve psychická pohoda a dravosť na vode. Bez toho sa vo vodnom slalome veľké preteky nedajú vyhrávať. Opakujem, mali by sme sa z toho poučiť.
Tento rok ste premiérovo bežali Národný beh Devín – Bratislava a boli ste aj členkou štafety na ČSOB Bratislava Marathone. Z toho sa dá usúdiť, že beh,, ktorý je súčasťou vašej kondičnej prípravy, patrí pravdepodobne k vašim obľúbeným aktivitám?
Vždy, keď si chcem oddýchnuť od vody, ale zároveň zbytočne nevypadnúť z tréningového cyklu, idem na bicykel, obujem si korčule alebo si idem zabehať alebo zaplávať. Všetky tieto doplnkové športy mi pomáhajú udržať sa v potrebnej kondičnej forme. Najmä pri behu sa úplne odreagujem, dôkladne si vyvetrám a vyčistím hlavu, a samozrejme, prídem na iné myšlienky. Preto mám beh veľmi rada. Aj keď niekedy by som najradšej nerobila nič… Najmä pokazené preteky, ktoré ma tento rok neobišli, ma vedia poriadne vytočiť – a potom si náladu naprávam behom v prírode (smiech).
Janka, vašou odpoveďou ste nám nahrali na smeč. Takže nás zaujíma, čo sa vám na behu páči a čo nie? Čo pri behu vôbec nemusíte?
Čo pri behu nemusím? V prvom rade veľkú letnú horúčavu a preplnenú dunajskú hrádzu! Nemám rada beh v letnej páľave, keď sa veľmi potím. To nemám rada. Nemám rada na sebe prepotené oblečenie (dlhá odmlka). A tak isto nemusím behať vtedy, keď je príliš veľký pohyb bežcov, korčuliarov a cyklistov po dunajskej hrádzi. Preto v lete, keď je u nás veľmi teplo, rada behám skoro ráno, alebo večer. Vtedy už na hrádzi nie je tak veľa ľudí a ani slnko tak nepripeká ako cez deň (smiech). Beh mi pomáha aj vtedy, keď po náročnom tréningu potrebujem zo svalov dostať preč kyselinu mliečnu. Aby som nemala svalovicu. Vtedy beh či skôr dobre zvolený poklus splní svoj účel a pôsobí ako regeneračný prvok. Pre beh sa rozhodnem aj vtedy, keď potrebujem dostať organizmus na vyššie hodnoty pulzovej frekvencie. Vďaka behu a zvýšenej telesnej záťaži pri ňom detailne sledujeme úroveň trénovanosti, kondičnej zdatnosti a odolnosti organizmu. Beh je najlepší indikátor mojej kondičnej úrovne v tom – ktorom období športovej prípravy. Takže behom si pomáham po každej stránke (smiech).
Viac sa venujete behom na dráhe, na štadióne, či na ovále alebo v prírode?
Ak mám pravdu povedať, zo všetkých behov najradšej mám kondičný beh v prírode. V peknej prírode (smiech). Vtedy si dokážem najviac oddýchnuť a úplne vypnúť, či prísť na iné myšlienky. Na dráhe a na športovom štadióne je to s mojim behaním náročné, lebo nemám v láske sústavné krúženie po atletickej dráhe. Tá monotónnosť behu na štadióne ma dosť ubíja a odoberá mi silu. Samozrejme, ak taký beh potrebujem mať v tréningovom pláne, tak ho tam mám. Ale beh na dráhe nevyhľadávam. Preto všade, kde sme na tréningových kempoch alebo zahraničnom sústredení, hľadáme pre beh vhodné terény v prvom rade v okolitej prírode. Aby sme aj tamojšie prostredie trochu spoznali, a tiež, aby sme splnili tréningové dávky. Jedno s druhým… Keď sa mi však terén z rôznych príčin nepáči, vtedy si zvolím radšej bicykel. Na ňom som doma i v zahraničí už tiež najazdila množstvo tréningových kilometrov. Ako beh, tak aj bicykel sú veľmi dobrým spôsobom kondičného tréningu. Ale teraz nemám chuť baviť sa na túto tému, lebo ma konečne čaká vytúžený oddych. Budem mať dovolenku a konečne budem relaxovať. To momentálne zo všetkého potrebujem najviac. Potom, keď si dôkladne ´nabijem baterky´, potom sa môžeme opäť rozprávať o náplni môjho kondičného tréningu – a aj o behu (smiech). Ale teraz som naklonená hovoriť predovšetkým o dovolenke a oddychu.
Zhováral sa Štefan Žilka