Dva historické míľniky československého a slovenského futbalu zo sezóny 1975/1976, respektíve z novembra 2005 budú navždy spojené s vaším menom. Ako sa s odstupom času pozeráte na zlatý Belehrad 1976 a na nevydarenú baráž so Španielskom v roku 2005?
Ako na veľmi príjemné okamihy môjho života, mojej futbalovej kariéry. Myslím rok 1976 a zisk titulu majstrov Európy v Belehrade. A druhý okamih, ktorý spomínate, by som najradšej z mojej pamäte vymazal. Navždy. Keby to išlo urobiť. Bol to veľký podvod, o ktorom všetci vedeli, no najväčším hlupákom zostal tréner Galis, ktorý nezvládol baráž a zbytočne ju pokazil.
Ako to myslíte?
Tak ako som povedal… Vy ste vtedy nečítali články v novinách, že som psychicky nezvládol zápas v Španielsku, že som robil divadlo a nechal sa zbytočne vykázať na tribúnu? Ja si to veľmi idobre pamätám. Na rozdiel od mnohých novinárov si pamätám aj to, že hlavný rozhodca De Santis z Talianska si odvtedy nezapískal nie iba na medzinárodnej scéne, ale dokonca ani doma v Taliansku. Nikde. Dva týždne po našom zápase v Španielsku dostal doma doživotný trest za korupciu a úplatkárstvo. Zobrali mu píšťalku, lebo bral úplatky. Ale to už žiadne slovenské noviny nenapísali. To sa im nehodilo do obrazu, ktorý si vytvorili o Galisovi… Ja som už pätnásť minút po začiatku barážového zápasu vedel, že v Španielsku nemôžeme vyhrať. Človek, čo tridsať – štyridsať rokov hrá futbal, to jednoducho vycíti. Dokáže pochopiť to, že všetko okolo je urobené tak, že ďalej musí ísť súper. V tomto prípade Španieli. Preto som cítil veľkú krivdu, s ktorou som nedokázal normálne fungovať. Preto som protestoval. Bol to podvod, ktorí režírovali tí, čo nás na MS 2006 v Nemecku nechceli. Bolo to v každom prípade svinstvo. Nechcem sa už k tomu vracať. Je to minulosť, ktorá je za nami. Rozprávajme sa radšej o prítomnosti alebo o budúcnosti. Bavme sa radšej o mojej kandidatúre.
Dobre. Tak ako jeden z trojice kandidátov na prezidenta SFZ povedzte kľúčové oblasti, na ktorých chcete postaviť svoje pôsobenie v slovenskom futbalovom hnutí ako jeho nový prezident?
Kľúčové body sú: mládež, amatérsky futbal, spoločná česko-slovenská liga a infraštruktúra štadiónov. A tiež bývalí hráči, ktorí preslávili slovenský a československý futbal, no v živote sa im nepodarilo presadiť sa. Chcem ich dostať do skupiny bývalých reprezentantov, ktorí budú chodiť po Slovensku na rôzne oslavy miest a podobné akcie, aby sa trošku ukázalo, že tí ľudia urobili niečo pre nás všetkých. Mám na mysli napríklad Mariána Masného. (bývalý výborný československý reprezentant zlatého belehradského obdobia, ktorý už dávnejšie prerušil kontakty s rodinou, priateľmi, spoluhráčmi a žije niekde medzi bezdomovcami v bratislavskej Rači, pozn.).
Našli ste ho už?
Nie, ale pracujeme na tom… Robíme na tom. Ale teraz naozaj nemyslím iba na neho. Tých hráčov, ktorí v živote už niečo dokázali, ale upadli do zabudnutia, je na Slovensku viac. Keď sme otvárali ihriská na Orave, pozval som bývalých známych hráčov ako Jozef Adamec, Ladislav Petráš, Ľubomír Faktor, Martin Obšitník. Ľuďom sa to veľmi páčilo. Vysoko si to vážili, že bývalí hráči tej-ktorej obce mohli proti ním hrať. Potešilo ich, že sa mohli s nimi rozprávať. Takže v takýchto podujaiach chcem pokračovať. Ľudia si to zaslúžia. Aj futbalisti, ktorí ich v minulosti zabávali svojim herným umením.
Na základe akého podnetu, verdiktu, rozhovoru alebo stretnutia s niekým významným zo slovenského futbalu ste sa rozhodli, že budete kandidovať za prezidenta SFZ?
Túto otázku som v tomto období dostal už veľakrát. Vzhľadom na to, že v slovenskom futbale som prakticky od svojich desiatich rokov, mám dosť pokročilý vek na to, aby som sa mohol o takýto post uchádzať. Budem mať 61 rokov. Vyskúšal som hráčsku i trénerskú kariéru, bol som aj funkcionárom. Myslím si, že mám skúsenosti na to, aby som mohol slovenskému futbalu pomáhať z pozície prezidenta zväzu. Podľa mňa ľudia, ktorí sa zaslúžili o rozvoj slovenského futbalu, a ktorí mu obetovali prakticky celý život, by sa do neho mali aktívne zapájať. Mali by pracovať v štruktúrach SFZ. O tom som hlboko presvedčený.
V ktorej oblasti treba slovenskému futbalu najviac pomáhať? Čo sa v ňom doteraz nerobilo tak, ako by ste si to vy predstavovali? Ako by ste to chceli robiť?
V prvom rade je to starostlivosť o mládež. Každý hráč, ktorý dnes reprezentuje Slovensko, pochádza z tých jednoduchých podmienok. Keď budem konkrétny – Hamšík je z Podlavíc, Škrtel od Handlovej z Ráztočna, brankár Mucha z Belej nad Cirochou. Sú to chlapci, ktorí vyrastali v skromnom prostredí. Myslím si, že títo hráči majú svojich nasledovníkov. Chcem, aby boli vzormi pre mládež, aby ju ťahali k futbalu. Nemôže sa stať, aby v klube s bohatou históriou bolo za mojej kariéry trénera na výbere malých futbalistov 250 až 300 detí a dnes iba tridsať. Treba mládeži vytvárať čo najlepšie materiálno-technické podmienky. Som presvedčený, že aj v boji proti drogám môže byť mládežnícky futbal užitočný. V tejto oblasti treba najskôr robiť prevenciu, treba ich dostať zo zlej spoločnosti, priviesť na športoviská a urobiť pre ne program. Vidím v tom však trošku problém, lebo treba nájsť vhodných ľudí, ktorí by sa im venovali. A je nutné ich aj zaplatiť, aby sa rodičia mohli spoľahnúť, že ich deti sú v dobrých rukách.
Ak vás delegáti seneckej konferencie SFZ zvolia za šéfa SFZ, aké budú vaše prvé konkrétne personálne kroky vo vedúcej funkcii? Čo chcete z pozície šéfa SFZ zlepšiť a zdokonaliť? Ktorý úsek v kompetencii SFZ má podľa Vás najväčšie nedostatky?
Bez ohľadu na to, kto z nás troch bude zvolený, musí v prvom rade urobiť audit, aby zistil, ako súčasný SFZ na tom vlastne je. Samozrejme, reprezentácia je čerešnička na torte. V jej prípade treba podmienky udržiavať a dbať na to, aby sa v tomto tíme nepokazila súčasná dobrá atmosféra. Samozrejme, sú veci, nad ktorými sa treba zamyslieť… Napríklad rozvoj amatérskeho futbalu, výchova mládeže a zakladanie futbalových akadémií. To, čo je všade vo svete známe. My iba dobiehame rozbehnuté vlaky z iných krajín. Osobne si myslím, že keď je Enel hlavný sponzor amatérskeho futbalu v Taliansku, mohol by pomáhať aj slovenskému amatérskemu futbalu. Musíme hľadať cesty, aby základňa futbalových talentov bola oveľa širšia a aby sme mali z čoho vyberať. Tiež ma mrzí, že keď niekto pochádza z takých jednoduchých podmienok ako napríklad Škrtel, že sa rýchlo zabudlo na jeho prvých trénerov. Prakticky oni ho vychovali – a keď ho agenti a skauti predávali do zahraničia, na materský klub sa úplne zabudlo… Ľudia, ktorí zveľaďovali jeho talent – a o ktorých sa nepíše v novinách – by si zaslúžili odmenu za to, že ho vychovali.
Hovoríte, že ľudia na vidieku si futbalové ihriská vážia, že majú k tým športoviskách doslova citový vzťah…
Tak k tým, ktoré sme teraz postavili po celom Slovensku určite. Šesťstodvadsať sme ich postavili a ľudia si to naozaj vážia. Aj nedávno mi volal kamarát, ktorý žije pri Dunajskej Strede, že keď chodí večer domov, viacúčelové ihrisko je stále plné detí. Stále sa tam svieti. A tak to má byť. Aby ten rodič mal istotu, že jeho deti sú v správnych rukách. Aby vedel, že dieťa bez dozoru nikde nefajčí, ani nefetuje. Treba dbať však aj na to, aby tie deti mali kvalifikovaný dozor nad sebou. Aby ich kvalifikovaní ľudia správne usmerňovali a rozvíjali ich talent.
Túto otázku nám prihral bývalý československý reprezentant Ján Čapkovič, ktorý už dávnejšie trefne tvrdí, že malá Bratislava pred tridsiatimi rokmi mala dvanásť futbalových ihrísk, ale súčasná veľká Bratislava má štyri ihriská, kde sa dá hrať futbal. A Petržalka, prakticky tretie najväčšie mesto na Slovensku, nemá žiadne vhodné ihrisko?
V Košiciach to bolo tiež. Aj tam sú ihriská zlikvidované a zbúrané, nie iba v Bratislave. V tomto by som vinil starostov a primátorov. Mali by v tomto smere viac robiť pre ľudí. Mnohých z nich viac zaujíma predaj pozemkov pre obchodné a nákupné centrá a hypermarkety. Ale musia si uvedomiť, že tie ihriská sú tam nutné. Nie kasína, ale ihriská. Ihriská a športoviská pre deti treba robiť. Ale treba to urobiť tak, aby tie ihriská a športoviská boli aj cenovo prístupné pre všetkých. Aby aj tí chudobnejší ľudia mali záruku toho, že nemusia platiť veľké peniaze za to, aby ich dieťa mohlo v dobrých podmienkach športovať a trénovať.
Ako vnímate dedičstvo, ktoré vám po predchodcovi zostalo – aj dobré (historický postup na MS 2010, dobre naštartovaný projekt budúcej česko-slovenskej spoločnej súťaže), aj zlé (zmrazená výstavba Národného futbalového štadióna, údajne totálne prázdna zväzová pokladnica a najmä chýbajúca marketingová politika a stratégia SFZ pred, počas a po MS 2010). Čo s týmto dedičstvom chcete robiť?
K tomuto sa nemôžem vyjadrovať, lebo ako viem, bývalá vláda vyčlenila na stavbu Národného futbalového štadióna 2,1 miliardy korún. Prečo sa nezačalo vôbec stavať, to nie je otázka pre mňa. Či je prázdna zväzová pokladňa, to ja teraz neviem. To tvrdíte vy… Niekto zasa tvrdí, že zväz je v pluse. Fakt neviem… Ukáže to až prípadný už spomenutý audit. Na futbalovom zväze by malo byť marketingové oddelenie, ktoré by robilo v prvom rade v prospech futbalu. Ja som však nevidel zmluvy, neviem, ako sú právnicky koncipované. Tieto otázky by ste mali položiť mesiac po konferencii. Treba podnietiť funkcionárov SFZ, aby sa urobili tlačové besedy, kde by sa povedalo, koľko financií ide na mládež, koľko dotácií dostane amatérsky futbal. Ja osobne som mal aj takú skúsenosť, že obec pýtala peniaze na mládež a oni ich potom dali seniorom. Chcel by som, aby tieto veci fungovali ako v normálnej krajine, aby si obce či mestá medzi sebou nezávideli… A tiež si myslím, že veľmi dôležité je aj spoločenské postavenie futbalu a vzťahy medzi ľuďmi, ktorí futbal u nás robia. Mali by sa častejšie stretávať zástupcovia regiónov a krajov, aby sme všetci spoločne urobili čo najviac pre celý slovenský futbval.
Ako vnímate reakcie ľudí z futbalového hnutia (i mimo neho) na oficiálne zverejnenie vášho interesu kandidovať na post prezidenta SFZ? Ktorá reakcia vás najviac prekvapila?
Kamaráti vám väčšinou prajú a nepriatelia nie… Zoberme si desiatich ľudí – piati vám držia palce a chcú, aby ste tam pracovali, piati sú proti vám. Tí sa zvyknú pýtať, čo som vlastne urobil pre futbal. Tvrdím, že som urobil veľmi veľa, lepšie povedané – dosť veľa. Aj ako hráč, aj ako tréner a funkcionár. Vo futbale som veľmi dlho. Keď položím na váhy to, čo mi futbal dal a čo mi vzal, stále mi to vychádza, že viac mi dal, ako vzal. Ja sa môžem každému v slovenskom futbale pozrieť priamo do očí, nemusím uhýbať zrakom… Vedel som si povedať svoje aj v bývalej federálnej lige, aj teraz v slovenskej. Som človek, ktorého vychoval futbal. Sú veci, ktoré si treba povedať priamo, aj keď nie vždy je to prijemné. Potom sa síce dozviete, že ste arogantný a namyslený, ale ja už iný nebudem. Sú veci, ktoré si treba povedať na rovinu.
Stalo sa vám niečo nezvyčajné v termíne od 17. septembra, keď bolo jasné, že ste kandidátom na nového šéfa SFZ?
Nie, nič. Všetko je tak, ako má byť. Ľudia, ktorí ma poznajú, my držia palce, stretávajú sa so mnou a hovoríme spolu o futbale. Čo sa týka môjho súkromného života, v tomto období sa neudialo nič extra. Všetci, ktorí sú so mnou v kontakte, vedia, aký som človek.
Rozhovor pripravil Štefan Žilka