Prvého decembra bol svetový deň AIDS, berú Slováci toto ochorenie ako reálne riziko?
Nie. Aj sa hovorí, že to nie je náš problém. Slovenska sa to netýka, je to niekde v Afrike či na Ukrajine, napriek tomu, že s Ukrajinou hraničíme. Alebo sa to týka nejakých malých, vylúčených skupín, hoci väčšina Slovákov a Sloveniek má často nechránený sexuálny styk.
Nie je to aj tým, že oficiálne čísla o počte ľudí nakazených vírusom HIV sú nízke?
Oficiálne čísla sú vždy podhodnotené, pretože nikdy nie je možné zachytiť sto percent ľudí. Dáva to však pocit, že sme v bezpečí, keď hovoríme o 339 ľuďoch od roku 1985. Na druhej strane ľudia cestujú. Podľa odhadov odborníkov najmä z mimovládneho sektora sa predpokladá, že u nás je opačný pomer tých, čo vedia a nevedia o tom, že sú nakazení. V Európskej únií sa hovorí, že približne tretina ľudí nevie o svojej infekcií, niekde až polovica, no na Slovensku a v okolitých krajinách to vie iba tretina ľudí.
Spomínali ste Ukrajinu. Ako sme na to v porovnaní s okolitými krajinami?
V porovnaní s Ukrajinou sme na tom určite lepšie. Ukrajina je však dobrým príkladom toho, že sa neoplatí zaspať na vavrínoch. Epidémia HIV sa tam rozbehla v priebehu jedného roka. Znamená to, že v priebehu roka sa vieme dostať z nuly na tisíce a desaťtisíce ľudí. Čechy, Slovensko a Maďarsko sú na tom štatisticky veľmi podobne, ľudia nechodia na testy a nepovažujú to za riziko.
Oficiálne číslo hovorí o 339 nakazených ľuďoch. Váš odhad je aký?
Vždy, keď máme stretnutie s ľuďmi žijúcimi s HIV, si hovoríme, že by sme k oficiálnemu číslu pridali jednu nulu.
To je značný nárast…
Je. Ale myslím, že tam niekde je realita.
Medzi ľuďmi sa o HIV a AIDS hovorí často ako o probléme homosexuálov. Do istej miery to potvrdzujú aj čísla, keďže 188 ľudí sa vírusom nakazilo homosexuálnym stykom a 81 heterosexuálnym.
V strednej a západnej Európe sú viac ohrození muži, ktorí majú sex s mužmi. Nehovorila by som o sexuálnej orientácii, ale o praxi, pretože je viacero bisexuálov a heterosexuálov, ktorí majú občas sex s mužmi. Tí sú ohrození viac, pretože tam dochádza k nechránenému análnemu sexu, ktorý je rizikovejší. Presnú odpoveď však nevieme, pretože je otázka, či práve komunita gejov nechodí viac na testovania. Nevieme aká populácia heterosexuálne orientovaných ľudí, ktorí majú nechránený sex, chodí na testy. Nemáme presný prehľad, presné štatistiky.
Viete koľko ľudí sa chodí ročne testovať?
Podľa Správy o plnení Národného programu prevencie HIV/AIDS v Slovenskej republike za rok 2009 bolo zrealizovaných viac ako 2000 testovaní, ktoré zrealizovali Úrady verejného zdravotníctva Národné referenčné centrum pre HIV. Nedá sa však zo správy zistiť, koľko ľudí sa dáva ročne dobrovoľne a anonymne testovať na protilátky HIV. Mohla by to byť otázka smerovaná na spomínané inštitúcie.
Toto číslo nepoznáte?
Nie.
Medzi nakazenými Slovákmi je 276 mužov a len 53 žien. Môže to byť zapríčinené napríklad tým, že muži sú promiskuitnejší?
Je to zapríčinené tým, že ľudia si myslia, že nie sú v riziku, majú nechránený sex a tým, že o HIV veľa nevedia.
Keď však hovoríme o pomere ženy – muži?
Ťažko povedať, či je to o promiskuitnosti. Fakt je, že ohrozenou skupinou sú muži, ktorí majú sex s mužmi. Vo svete sa to už otočilo, najviac rozšírený je heterosexuálny prenos.
Počet nakazených ľudí rastie aj na Slovenku. Čím je to zapríčinené?
Je za tým napríklad to, že veľa ľudí nevie, že sú najinfekčnejší tesne po nákaze, počas akútnej HIV infekcie. Vtedy to nemajú možnosť zistiť klasickými protilátkovými testami. Vírus vstúpi do ich organizmu, začne sa veľmi množiť a je veľká šanca, že to človek posunie ďalej. Ďalšia veľmi infekčná doba je až v štádiu AIDS.
Čo sa s človekom deje počas štyroch štádií ochorenia?
Prvé je akútne. Nastáva tesne po tom, ako sa človek nakazí. Vírus v tele sa rozmnoží, človek ho má veľa na mililiter krvi a je veľmi infekčný. Potom telo zareaguje a je asymptomatické, čiže úplne bezpríznakové. Znamená to, že človek vôbec nič netuší a môže sa na to prísť úplnou náhodou, pri nejakom teste či pred operáciou. Potom ochorenie prechádza do symptomatického štádia, kedy prichádzajú symptómy. Každému nemusí dôjsť, že sa jedná o HIV, pretože tie symptómy sú rôzne a pripomínajú iné ochorenia, a tak ich môže človek liečiť, hoci nelieči príčinu. Až štvrté štádium je štádium AIDS, kedy je imunitný systém veľmi postihnutý a čokoľvek, čo okolo človeka prebehne, na neho skočí. Ak sa v tomto štádiu nenasadia lieky, často dochádza k úmrtiu.
Ak sa však nasadia?
Ak aj niekto príde do zdravotníckeho zariadenia neskoro, dajme tomu v štádiu AIDS, stále má veľkú šancu, že ho lieky proti HIV (tzv. HAART) zachránia a dostane sa zo štádia AIDS späť do HIV. Dnes je medicína neuveriteľne ďaleko a nové lieky sú čoraz menej toxické. Výrobcovia sa snažia, aby to nebolo dvadsať tabletiek ako kedysi, ale jedna, dve.
Kto by sa mal dať určite testovať?
Určite ľudia, ktorí mali nechránený sex.
To by potom testovanie a služby s ním spojené zrejme vyzerali inak…
Testovanie by vyzeralo inak, no určite aj poskytovanie služieb testovania. Nedá sa povedať, že niekto je vo väčšom riziku. Skúsenosť zo zahraničia, a je otázka či sa to nemôže týkať aj Slovenska, je, že ľudia najčastejšie prichádzajú do zdravotníckych zariadení neskoro, už v štádiu AIDS. A sú to práve tí, ktorí si vôbec nemysleli, že sa ich to týka, a to, čo sa im dialo absolútne neprikladali tomu, že by mohli byť infikovaní vírusom HIV. Vnímali to tak, že sa im celkovo zhoršuje zdravie. Znamená to, že tu môže byť skupina ľudí, ktorí majú pocit, že sú v bezpečí a netýka sa ich to a do zdravotnej starostlivosti sa dostanú až o desať, pätnásť rokov.
Ako je to dnes s dostupnosťou testovania?
Bohužiaľ aj kvôli financovaniu a nedostatku pracovníkov a pracovníčok sa môžete dať testovať v Bratislave dvakrát do týždňa. Myslím, že majú otvorené dve hodiny. Štyri hodiny týždenne na Bratislavu, hlavné mesto, kde chodí najviac ľudí, kde žije najviac ľudí, je strašne málo.
V októbri sa v médiách objavil prípad 17-ročného Košičana, ktorý sa nakazil krvnou konzervou. Neberú niekedy ľudia darcovstvo krvi ako testy?
Určite áno a nedá sa tomu diviť. Je otázka, do akej miery sa niekto chce nechať otestovať u svojho rodinného lekára, kam chodí celá jeho rodina. Aj do našej on-line poradne občas niekto napíše, či si môže byť istý, že keď daroval krv alebo mu brali krv, či mu popri tom urobili aj tieto testy. Ale to je o tom, že testy nie sú dostupné nízkoprahovo, to znamená reálne dostupné, bezplatné, anonymné. A keď hovorím o dostupnosti, tak myslím aj dostupnosť, ktorá je časová.
Odhalí darcovstvo krvi vírus spoľahlivo?
Darcovstvo vírus v krvi odhalí, až keď sú vytvorené protilátky. Práve najinfekčnejšiu fázu, čiže akútnu HIV infekciu, ktorá trvá prvé tri mesiace, človek, ktorý daruje krv, nemá šancu odhaliť, pokiaľ si neurobí aj iné druhy testov.
Ako ľudia vnímajú tých, ktorí sa nakazili?
Nevnímajú to, že tí ľudia sú úplne bežní a normálni. Ťažko sa tomu môžeme diviť, pretože stále, keď sa snažíme hľadať zdravotníckych pracovníkov napríklad stomatológov, narážame na odpor aj od samotných profesionálov. Takže keď profesionáli majú takýto postoj k ľuďom žijúcim s HIV, prečo by všeobecná populácia mala byť múdrejšia. Neexistuje sexuálna výchova, tejto téme sa nevenujeme, nie sú tu kampane a sex je stále tabuizovanou alebo bulvarizovanou témou.
S akým prístupom sa vaši klienti stretávajú do lekárov?
Skúsenosť ukazuje, že pokiaľ človek u lekára odhalí svoj status, čo podľa toho, čo podpíše má, inak ho lekár môže zažalovať, má veľkú šancu, že ho lekár odmietne. My nie sme schopní zabezpečiť v Bratislave zubára na klasickú zubnú starostlivosť, ktorý by človeka ošetril, ponúkal i preventívnu prehliadku, aby človek mal nárok na finančnú participáciu poisťovne na ďalší rok. Ak ich lekár odmieta, pre mňa je to prehlásenie o tom, že nemá dostatočné hygienické štandardy v ambulancií, pretože on nevie, kto mu tam chodí. V jeho kresle môžu sedieť ľudia so žltačkou typu C, môžu tam sedieť ľudia s akútnou HIV infekciou. Ak teda nevie zabezpečiť, že ochráni seba a svojich pacientov pri každom pacientovi, ako to hovorí zákon, znamená to, že je to rizikové pre každého, kto využíva jeho služby.
S čím sa na vás ľudia v poradni najčastejšie obracajú?
Je to rôzne. Keď to človek zistí, je to mnohokrát o podpore. Stáva sa, že ani nevieme, že to niekto riešil, až potom príde email, v ktorom ten človek poďakuje, že naša stránka existuje. Potom sú to najčastejšie otázky o poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Od ľudí, ktorí nežijú s HIV je to často o tom, či a mohli nakaziť. Niekedy sú to aj úsmevné otázky a fakt je, ľudia nevedia, ako sa HIV prenáša a niekedy sú vo veľkom strese, hoci tým spôsobom, ktorý popisujú sa nakaziť nemohli.
Ako HIV pozitívnych ľudí rieši legislatíva? Zaujíma sa o túto problematiku štát?
V trestnom zákone sú dva paragrafy týkajúce sa problematiky HIV. Máme kriminalizujúci postoj k ľuďom, takže na jednej strane sú to pacienti, na druhej strane potenciálni zločinci. Náš zákon nie je v súlade s medzinárodným odborným poznaním, pretože už štyri roky tzv. Švajčiarsky výrok hovorí o tom, že pokiaľ je človek stabilizovaný, podstupuje HIV liečbu, dlhodobo nemá zistiteľnú vírusovú záťaž a iné sexom prenosné ochorenie, tak sa pri sexe považuje za neinfekčného. Tým pádom, že náš zákon hovorí o tom, že každé ohrozenie je trestné, je tu otázka, čo je to ohrozenie. Je to sex s kondómom alebo iba sex bez kondómu? Je to orálny sex bez kondómu alebo…? Je to veľmi ťažké vyložiť. Ďalšia vec je, že táto situácia akoby poskytuje nástroj proti ľuďom, ktorí žijú s HIV. Máme tu veľa protichodných tendencií a tí čo si to najviac „zlíznu“, sú ľudia žijúci s HIV a ich blízki.
Organizujete stretnutia ľudí s vírusom HIV. Je o ne záujem? Na poslednom bolo tuším päť ľudí.
Niekedy je to komornejšie inokedy menej komorné. Sú to také priateľské stretnutia, kde môžu byť ľudia veľmi otvorení, pretože každý vie, prečo je tam a nemusí to tajiť. Dá sa tam porozprávať o liekoch, či o tom, ako sa človeku s HIV žije. Ďalšie stretnutie chceme urobiť pri príležitosti Vianoc a možno sa ho zúčastnia aj kolegovia z Moravy.
V akom štádiu je momentálne na Slovensku liečba? Dokážu žiť ľudia, ktorí sa nakazili plnohodnotným životom?
Určite áno, pokiaľ by nemali problémy s prístupom k zdravotnej starostlivosti. To je jedna z najväčších bariér. Druhá bariéra je neuveriteľná stigmatizácia. Človek sa stále bojí, že sa to o ňom prevalí, čo sa s ním potom stane, toho, že príde o robotu. Síce sa môže dožiť sedemdesiatky, ale nemôže si uzavrieť životnú poistku.
Ako ste sa dostali k problematike HIV?
Ako organizácia sme vznikli v roku 1997 s tým, že jedným z našich cieľov bude prevencia HIV u ľudí, ktorí injekčne užívajú drogy alebo pracujú v sexbiznise, takže tá téma nám bola blízka. Minulý rok sme sa na podnet mladého dobrovoľníka rozhodli, že keďže tu chýba povedomie, založíme webstránku. Máme veľmi silný akcent na to, aby tam boli informácie pre ľudí žijúcich s HIV. Je tam pozitívna poradňa, zoznamka, organizujeme stretnutia. Asi sa tomu nedalo vyhnúť.
Keď sme pri sexbiznise, ako prospieva šíreniu HIV?
Ľudia, ktorí pracujú v sexbiznise vedia o sexe omnoho viac ako ktokoľvek iný. Veľmi dobre vedia ako sa chrániť, to znamená, že je to mýtus, že sú prenášačmi. Nie je to tak. A absolútne to tak nie je na Slovensku.
Zhováral sa Lukáš Melicher