KDH má za sebou takmer rok a pol v opozícii. Aký máte pohľad na to obdobie?
Voľby prekvapili nielen politické strany, ale aj Slovensko niečím úplne novým. Po 20 rokoch sa na Slovensku rozhodli ľudia zveriť túto krajinu vláde jednej strany. S tým nikto nerátal. Zrazu sme sa ocitli pred úplne novou politickou situáciou, vládne jedna strana, proti ktorej je viac opozičných politických strán. Naivne sme si možno mysleli, že opozícia je schopná sa zjednotiť. Čas ukázal a vývoj v tom pokračuje, že tomu tak nikdy nebolo, ani nemôže byť, lebo opozícia je ako suma viacerých samostatných politických strán s rôznymi programami, s lídrami, ktorí si niekedy či už menej, alebo vôbec nerozumejú. Nová situácia nás vystavila novým výzvam, ako v politike pracovať tak, aby sme dokázali dostatočne schopne odborne, ale aj politicky byť politickými súpermi vládnucej strane.
Nejednota opozície, aj keď je normálna, skôr škodí dôveryhodnosti politiky, ako jej pomáha.
Tam niekde vidím isté zlyhávanie zastupiteľskej demokracie ako systému moci. Kde demokracie nemajú za sebou nejakú historickú skúsenosť sa potvrdzuje, že v demokratických spoločnostiach vládnuť jednou stranou je veľmi veľmi ťažké. Dostávame sa častokrát do situácií, že to zvádza k autoritatívnym metódam, až zneužívaniam moci. Na Slovensku sme toho svedkami, to je uchopenie štátu totálnou politickou mocou, jednou stranou.
Ľavica bola v takej istej situácii ako pravica dnes predsa pred ôsmimi rokmi. Existovala Strana demokratickej ľavice, od nej sa odštiepila Sociálno-demokratická alternatíva Petra Weissa, Milana Ftáčnika a Brigity Schmögnerovej. Bol tam Ľavicový blok, Sociálno-demokratická strana Slovenska, vznikal Smer, boli komunisti, Združenie robotníkov Slovenska. Ľavica sa dokázala pred tými ôsmimi rokmi zjednotiť.
Všetky tie strany založili bývalí komunisti. Oni mali k sebe blízko nielen ideovo, programovo, ale aj personálne. Tam to zjednocovanie bolo oveľa jednoduchšie ako u takýchto typov strán, ktoré po novembri ´89 len začali vznikať. Tam tá nekompatibilita možnej silnej spolupráce, nehovoriac o tom, že zjednocovania, má akoby nulovú šancu. Okrem toho dnes sme svedkami toho, že pravicové rozdiely v politike sa stierajú, politické prúdy už prestávajú mať jasné a vymedzené mantinely, čo je sociálno-demokratické, čo je konzervatívne, čo je liberálne. Potom je tu naša kresťanská demokracia, ktorá má špecifické postavenie v spektre ostatných politických strán. Takže zjednocovať tieto strany pod jednu je utópia. Skôr si myslím, že hľadať spôsob spolupráce je výzva pre všetkých.
Pravicové strany x-krát od novembra ´89 dokázali, že nevedia spolu spolupracovať a posledné volebné obdobie, kde ste spolu vládli, bolo toho len dôkazom.
Posledné volebné obdobie pravicovej spolupráce považujem za tragické s fatálnymi politickými dôsledkami, ktoré po neochote, neschopnosti uprednostniť štát pred straníckymi záujmami, prinieslo vládu jednej strany v podobe triumfálneho víťazstva Smeru. Nech sa spamätajú všetci tí, ktorí dokázali odvolať vlastnú vládu, v ktorej mali vlastných ministrov.
Pravica ako keby sa za ten rok a pol nepoučila, štiepenie pokračuje, aj vašu stranu opustili viacerí poslanci, ale dotklo sa to aj iných strán…
Priestor sympatizantov jednotlivých politických strán už je tak obsadený, že nepredpokladám, aj napriek tomu, čoho sme svedkami – že vznikajú nové politické strany – že to zásadným spôsobom môže zmeniť politický obraz na Slovensku. Pozorujem, a niežeby ma to tešilo, tento vývoj, ale aj ľudí, ktorí, či už odchádzajú, alebo strany zakladajú. Len sa mi potvrdzuje to, že tie strany nezakladajú noví politici, tie strany zakladajú väčšinou nespokojní politici, ktorí sa nevedia presadiť vo vlastných stranách, tí cítia potrebu založiť si vlastnú stranu. Či toto bude stačiť ľuďom na to, aby získali dôveru, alebo aby na seba strhli voličov, tak to v tejto chvíli neviem predvídať. Stále som presvedčený, že najlepšie pre Slovensko by bolo stabilizovať politický priestor do troch – štyroch strán: sociálna demokracia, konzervatívne kresťansko-demokratické, liberálne a menšinové politické strany, samozrejme s občianskym akcentom.
Myslíte si, že zatiaľ úspešne bojujete s vládou jednej strany?
Ten zápas sa odohráva v úplne inom politickom priestore a je kvalitatívne iný preto, lebo väčšina má obrovskú výhodu, že sa nemusí radiť, alebo že nemusí prijímať nejaké riešenia aj s inými politickými stranami. O to ťažšia je pozícia opozície. Zatiaľ zvládame politickú súťaž dostatočne schopne. Ukáže čas, či verejnosť pochopí aj pozitíva, resp. či v budúcich parlamentných voľbách ľudia dokážu zmeniť pomery na Slovensku. Ten zápas považujem za síce veľmi náročný, niekedy až neľudský, lebo vládna väčšina prestáva rešpektovať princípy zastupiteľskej demokracie. Myslím tým teraz konkrétne napr. na kontrolné orgány NKÚ. Generálna prokuratúra je príbeh, ktorý asi vojde do histórie. Paralizovanie činnosti Ústavného súdu. Akoby zlyhávali mocenské štruktúry štátu, z čoho mám trošku obavu.
Ľudia nereflektujú na tieto témy. Nedokážete ich vyburcovať, aby sa zobudili a aby sa opäť naštartovali a za vás bojovali, za vás sa postavili. Ani generálny prokurátor, ani NKÚ, ani Ústavný súd, ani dokonca tajná služba, neboli takými témami.
Dá vo verejnosti vytvoriť dojem, že sú politiky pre ľudí dôležité, menej dôležité, alebo že ich vôbec nemusia ani zaujímať. My sme v poslednom čase a v posledných rokoch príliš veľký dôraz kládli na ekonomické politiky. Všetko sa začalo a končilo pri DPH, pri dôchodkovej reforme, pri daňovej reforme, odvodovej reforme a prestali sme sa venovať neekonomickým typom politík, medzi ktoré patrí aj zápas o charakter štátu, o istú kultúru, hodnotu tohto národa, istý duch a tvár krajiny, akú ju chceme mať. To je kategória politiky cez ktorú ľudia necítia, že sa im zlepšuje sociálna situácia, že povedzme, sa im otvárajú nové príležitosti pre zamestnanosť, preto akoby ich to nezaujímalo. Považujem to za veľmi zlý prístup, ak politici nedokážu aj tieto politiky považovať za rovnako dôležité a zodpovedne k nim pristupovať pri hľadaní riešení a rozhodnutí. Potom sme svedkami toho, že sa ľudia nevzoprú, keď inštitúcia najvyššej súdnej moci je paralizovaná v rozhodovacej činnosti čo len v jednom spore. Že sa ľudia nevzoprú, keď najvyšší zákonodarný orgán, do ktorého oni zvolili svojich poslancov, prijme uznesenie, ktoré odmietne hlava štátu rešpektovať – vymenovanie generálneho prokurátora.
Často zaznieva, že vraciame sa do mečiarizmu, toto tu nebolo od čias Vladimíra Mečiara.. Myslíte si, že toto zobudí voliča?
Čas pravdy raz ukáže svoju tvár. Obávam sa, že potom príde vytriezvenie, možno sklamanie a možno presvedčenie, že to treba zmeniť. Čím vyhral Róbert Fico posledné parlamentné voľby? Tým, že ľuďom sľuboval istoty. Pod tými istotami si prirodzene každý myslel, že vyrieši všetky problémy, ktoré jednotlivci, alebo celá spoločnosť majú. Zatiaľ sa mu marketingovo darí udržiavať istý stupeň popularity a vytvárať u ľudí dojem, že sa mu to darí. Opak je ale pravdou, pokiaľ sledujeme či už ekonomické, sociálne alebo hospodárske výsledky, tak už prichádza k tomu začiatku obdobia vytriezvovania. Plané sľuby, politika založená len na túžbe po percentách, nemá dlhú perspektívu a životnosť, aby dokázala udržať či už strany alebo politikov pri moci a ak, tak potom sa niečo s tou spoločnosťou deje a treba sa nad ňou zamyslieť.
Myslíte si, že na Slovensku je tak zle, že naozaj sa vraciame do 90-tych rokov? Sedia tie prirovnania?
To sú dve neporovnateľné obdobia. Bol som aktívnym účastníkom zápasu s mečiarizmom a ten, žiaľ, bol poznačený aj krvou. Bol poznačený únosmi do zahraničia, takmer neľudským neustálym atakom na hlavu štátu. Teraz toho nie sme svedkami. Terajšia vládna garnitúra je iná ako tá, ktorá bola za éry Vladimíra Mečiara. Skôr pozorujem inú zmenu, že oni akoby sa vracali k ére, keď moc patrila jednej politickej strane a zistili, že tá moc má dobrú chuť. Začali personálne štát úplne stavať na personálnych rozhodnutiach len občanov, ktorí sú sympatizantmi tejto politickej strany. Prestal sa tolerovať nejaký princíp spoluzodpovednosti všetkých za túto krajinu. Tu sa volá po nejakých občianskych, nezávislých odborníkoch do jednotlivých ústavných funkcií. To sú len také triky, ktoré v politike občas zaznievajú a predstavujeme ich ako riešenia, ale dnes sme svedkami totálneho ovládnutia celého štátu jednou politickou stranou. To vidím, ako nedobré.
Čiže návrat ani nie do mečiarizmu, ale ešte pred rok ´89?
Áno, niektoré tie praktiky sú podobné tým praktikám, ktoré tu boli pred ´89-tym rokom. To je vidieť, tam je rukopis tej personálnej straníckej kádrovej politiky.
Mala zmysel akcia vytvorenia Ľudovej platformy v novembri?
Ja si myslím, že áno. Stále vidím v tom istú možnosť vytvoriť alternatívu voči sociálnej demokracii. Tam je istý návod, ako približovať iné politiky ako sociálnu demokraciu k sebe, ale to neznamená, že ich budeme zlučovať a zjednocovať, ale zjednocovať skôr postoje v individuálnych riešeniach. To je cesta, ktorá môže byť základom vytvárania aj vo verejnosti presvedčenia, že sú tu aj iní, ktorí za túto krajinu cítia zodpovednosť a tam niekde vidím aj základ možnej spolupráce do budúcnosti strán Ľudovej platformy.
Ale veď vy ste to vždy tak robili. Bolo treba to nejako „inštitucionalizovať“ do platformy? Tieto tri strany sa vždy dokázali na jednotlivých veciach dohodnúť.
Je to len voľný záväzok, istá deklarácia, ktorú traja predsedovia strán so súhlasom svojich orgánov strán podpísali. Ten záväzok nie je tvrdo obligatórny. Ja by som dôležitosť tejto spolupráce a tohto záväzku nepodceňoval, skôr hľadal jednoduchší a možno aj pre občanov zrozumiteľnejší spôsob, ako ich presvedčiť, že dokážeme navzájom spolupracovať.
Pre občanov a sklamaných voličov je spolupráca viditeľná najmä vo voľbách. Vy ste sa vždy dokázali na ekonomických témach zjednotiť. Spoločne ste bránili dôchodkový pilier, zákonník práce. Spoločne ste sa vždy dokázali dohodnúť na generálnom prokurátorovi aj v tomto volebnom období. Ale otázky volieb vás vždy rozdeľujú.
Pravicové strany sú personálne, programovo aj ideovo v mnohom rozdielne. Ale ten spoločný cieľ – krajinu riadiť ako slušnú, rešpektujúcu slobodu, zákonnosť, ústavnosť – majú v mnohom spoločné. Ja si viem predstaviť prieniky týchto troch strán až tak, že by som dokázal zajtra napísať program, na ktorom by sme sa vedeli dohodnúť, lebo už sa tak navzájom poznáme, že sa nemáme čím prekvapiť. Áno, v tých ekonomických politikách väčšinou sme v zhode, aj keď nie vždy. V tých eticko-kultúrnych, tam sa nikdy nedohodneme, ale nie ani tak so stranami, ako s jednotlivcami v tých stranách. Tam treba tieto veci dokázať rešpektovať, stav nezhoršovať, ale pokiaľ sa dá, tak pomáhať tomu, aby sme ho vylepšovali.
Ste kandidát na kandidáta na prezidenta. Je taká kandidatúra akýmsi vrcholom politickej kariéry?
Samozrejme, že je to vrcholom pre každého politika. Tým, že som počas môjho politického života mal možnosť zažiť toho veľa, prechádzať od základných ústavných funkcií, tak akosi som sa dopracoval do štádia, kedy už zostalo len jedno – a to je pripravenosť kandidovať na prezidenta SR. Čo už len vysloviť takýto postoj vo mne vyvoláva pocit obrovskej zodpovednosti. To nie je len gesto, to nie je len nejaká frajerina, že raz niekto o mne napíše, že som bol kandidátom na prezidenta. To je silný pocit zodpovednosti a isté odovzdanie skúseností, ktoré som rokmi nadobudol a bolo by na škodu, keby som rezignoval. Som presvedčený, že takto by sa mal správať každý, kto za tento štát cíti veľkú mieru zodpovednosti a ja ju cítim, preto som po dlhom rozhodovaní, konzultovaní aj v rodine, aj medzi mojimi politickými partnermi, takýto postoj zaujal.
Nebojíte sa, že tých pravicových kandidátov sa rodí akosi veľa? Že nemusíte uspieť v kandidatúre?
Úspech majú v rukách ľudia, občania. To nespadne z neba. To nie je len bilboard vedľa cesty a na ňom tvár. Tú tvár musí voľačo reprezentovať, za tou tvárou sa niečo musí skrývať. Tá pripravenosť je odhodlanie. V politike nemôžete mať strach. Politika niekedy je plná rizík, ale nemôžete sa báť niekoho, ani toho, kto vyhráva a nemôžete sa vysmievať ani tomu, kto v politike nebýva vždy tak úspešný, ako si želá. Primárne pre mňa je zodpovednosť na prvom mieste a ja nechcem byť ľudový, ak by som sa prezidentom stal. Ľudový je slovenský umelecký kolektív a folklór. Ja chcem byť ľudský. Proste tú ľudskosť sa mi žiada ponúknuť ako kvalitu prezidentskej funkcie, lebo v nej sa skrýva všetko.
SDKÚ vás zatiaľ nepodporuje. Vy ste kandidatúru podmienili práve podporou SDKÚ. Ak ona vás odmietne podporiť, nebudete kandidovať?
Zatiaľ je to v štádiu rokovaní. Dve politické strany – KDH a Most-Híd už skôr dospeli k rozhodnutiu, žeby som mohol byť vhodným kandidátom, a keďže sľúbili predstaviť verejnosti do leta svoj postoj k prezidentským voľbám, tak to urobili. Nie je to záväzok, ktorý by podpísali tri ľudové strany, ale všetky tieto tri, teda strany Ľudovej platformy, už dlho, ešte vtedy, keď Ľudová platforma na základe toho kontraktu vznikla vyjadrili snahu o dohodu na spoločnom kandidátovi. Takže tá pripravenosť je istým prejavom vzťahu k tým, ktorí sa už do dnešného dňa rozhodli.
Ak SDKÚ sa nepripojí k tým dvom stranám, je to taká podmienka, že ak sa SDKÚ nepridá, kandidovať nepôjdete?
Zatiaľ čakám na vyjadrenie SDKÚ a to ďalšie pokračovanie bude potom.
Prečo to nechcete povedať dopredu?
Nechcem chodiť násilne, kolenačky a prosíkaním sa, aby to nevyzeralo, že musím sa sekerou dobýjať do kancelárie nejakej strany. Tie strany rokujú. Ja tie rokovania v tejto chvíli nepovažujem za skončené, rovnako som presvedčený, že čím sa podarí aj politickým stranám zúžiť počet kandidátov, tým je väčšia pravdepodobnosť na úspech.
SDKÚ má pre prezidentského kandidáta podmienku primárnych volieb. Keby SDKÚ povedalo, že musíte prejsť tými primárkami, išli by ste do takej skúšky?
Ja nemôžem prijať niečo, čo je vnútrostraníckym dokumentom, alebo poriadkom. SDKÚ pokiaľ viem, má primárne voľby pre potreby vlastnej strany pri hľadaní kandidátov. Nemáme žiadne pravidlá ani tradíciu primárok podobnú Amerike, preto to nepovažujem za vhodný a dobrý politický postoj ku kandidátovi na prezidenta, aby sa vyberal formou primárok. Preto nemám dôvod sa zúčastňovať primárok na prezidenta republiky.
Dokedy chcete čakať na SDKÚ?
Jeseň je hraničným termínom. Niekedy do polovičky septembra.
V Európe ste združený v EPP aj so Stranou maďarskej komunity, ktorá je vplyvnou menšinovou stranou na juhu Slovenska. Budete rokovať aj s takouto stranou?
Určite áno. Ja sa nebránim rokovaniu, stretnutiu s kýmkoľvek a ktoroukoľvek politickou stranou. Nevidím dôvod, prečo by som – ak teda by som mal byť kandidátom na prezidenta republiky – obchádzal kohokoľvek. Naopak, mojím cieľom, a to bolo v politike vždy, je dokázať spájať názory.
Chcete v prípade kandidatúry osloviť aj občanov a zberať podpisy pod petíciu, alebo budete vyslovene kandidovať len ako kandidát cez podpisy poslancov?
To je len technika, ako autorizovať ústavne a zákonne prezidentskú kandidatúru, ale mojou prednosťou je, že sa veľmi rád stretávam s ľuďmi. Paralelne s podporou poslancov si myslím, že by bolo dobré a vhodné aj sa cez petíciu občanov pokúsiť zistiť sympatiu a názory.