Peter Zajac: Som hrdý na to, že patrím ku generácii, ktorá dotiahla Nežnú revolúciu do úspešného konca

Prezidentka Zuzana Čaputová udelila štátne vyznamenania
Prezidentka SR Zuzana Čaputová a ocenený literárny vedec a politik Peter Zajac vyznamenaný Radom Ľudovíta Štúra I. triedy počas slávnostnej ceremónie udeľovania štátnych vyznamenaní prezidentkou SR v Historickej budove NR SR. Bratislava, 2. január 2020. Foto: SITA/Jana Birošová.

Rozhovor s Petrom Zajacom, so slovenským literárnym vedcom a politikom, bývalým poslancom NR SR a predsedom politickej strany OKS, zakladateľom Verejnosti proti násiliu. Za mimoriadne zásluhy o demokraciu ho prezidentka Zuzana Čaputová vyznamenala radom Ľudovíta Štúra I. triedy.

Ste literárny vedec. Ktorí ľudia Vás najviac ovplyvnili?

Začínal som koncom šesťdesiatych rokov ako literárny kritik Mladej tvorby. Bolo to v najlepších časoch generácie okolo Milana Hamadu. Trvalo to však veľmi krátko, po roku 1970 sa skutočná literárna kritika nedala robiť. Keďže som mal blízko k literárnej teórii, venoval som sa jej takmer výlučne až do druhej polovice osemdesiatych rokov. Mojím učiteľom bol František Miko, najprv v Nitre a od osemdesiatych rokov v Literárnovednom ústave SAV v Bratislave. Tam sa celá moja generácia združovala okolo Oskára Čepana. Myslím najmä na Milana Šútovca, Valéra Mikulu, Marcelu Mikulovú, Jelenu Paštékovú, Fedora Matejova, z mladších Reného Bílika, Zoru Pruškovú.

V čom vidíte najväčší prínos Oskára Čepana?

Oskár Čepan bol univerzálny človek. Mal neobvyklú literárnovednú intuíciu, z jeho nápadov čerpám podnes. Bol archeológ, paleontológ, zaoberal sa výtvarným umením, napísal skvelé úvahy o Mariánovi Čunderlíkovi, Milanovi Laluhovi a Rudolfovi Filovi, sám bol výtvarníkom, v jeho poznámkovom bloku sa našli abstraktné obrazy z čias proskribcie abstraktného umenia, od štyridsiatych rokov vytváral koláže, v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch robil niečo, čo som nazval literážami, boli to vlastne živé obrazy jednotlivých literárnohistorických období slovenskej literatúry. Bol skvelý diskusný partner.

Takže začínal som ako literárny kritik, pokračoval ako literárny teoretik a po roku 1989 som sa začal veľmi intenzívne venovať dejinám slovenskej literatúry, lebo sa ukázala potreba pozrieť sa na ne iným pohľadom ako predchádzajúce generácie. V posledných rokoch sme vydali spolu s tímom Dalibora Turečka z Českých Budějovíc kolektívne príbehy slovenskej a českej literatúry devätnásteho storočia o slovenskom klasicizme, romantizme, realizme a parnasizme. Som veľmi hrdý na svoje kolegyne a kolegov, s ktorými sme ich vytvorili. Aj keď sa o tom veľa nehovorí, môžu tvoriť východisko, o ktoré sa budú môcť spoľahlivo oprieť mladé generácie slovakistov. Tie monografie čakajú ešte len na svoj čas, ale som presvedčený, že príde. Robím slovakistiku vyše päťdesiat rokov, od mladosti až po členstvo v Učenej spoločnosti SAV.

Čo v slovenskej literatúre po roku 1945 považujete za najzaujímavejšie?

Ostanem len pri próze. Celkom iste je to román Františka Švantnera Život bez konca, sú to poviedky Leopolda Laholu, autobiografické texty Dominika Tatarku od Prútených kresiel po texty z posledného životného obdobia, Kruhová obrana Milana Šimečku, romány Jána Johanidesa Najsmutnejšia oravská balada a Previesť cez most, Ballekova Južná pošta a Agáty, prózy Ruda Slobodu od Uhorského roku po Jeseň, novela S Rozárkou Vincenta Šikulu, prózy Pavla Vilikovského, Slovenský dekameron Pavla Hrúza, mám rád Vlastný horo/r/skop Ivana Kadlečíka a Světelná znamení Martina M. Šimečku, Nenapísaný román Stanislava Rakúsa, generačne som vyrastal na poviedkach Dušana Mitanu, Dušana Dušeka, ale aj Lajosa Grendela, mal som osobitý vzťah k Dolniakom Ivana Habaja, k prvým novelám Milana Zelinku Dych, k románu Antona Baláža Bohovia ročných období a k literárnym reportážam Petra Repku Vstaň a choď. Bol som ich redaktorom a posledné dve z nich boli síce vysádzané, ale nesmeli už vyjsť, čím sa aj ukončilo moje krátke pôsobenie vo vydavateľstve Smena. Tých prozaických textov je viac, ale nie je tu na to priestor. A z prvej polovice dvadsiateho storočia myslím po svojej ponovembrovej politickej skúsenosti stále viac na Demokratov Janka Jesenského.

Čo Vás najviac zaujalo v slovenskej literatúre ostatných desiatich rokov?

Nie všetky prózy, ktoré mám na mysli, vyšli v posledných desiatich rokoch, ale ich význam v poslednom desaťročí neustále narastal. Z mojej generácie sú to romány Pavla Vilikovského Letmý sneh a RAJc je preč, aforizmy Tomáša Janovica, ktoré sú v podstate minimalistickými prózami, posledné dve knihy Dušana Dušeka Melón sa vždy smeje a Strih vetra, Ostrovy nepamäti a Odlety Alty Vášovej a pridal by som k nim aj Zjavenie Dušana Mitanu. K nim pribúdajú prózy mladších autorov. Myslím na román Petra Pišťanka Rivers of Babylon, ktorý azda najlepšie charakterizuje naše posledné tridsaťročie, na Ballove prózy, na niektoré texty Jany Juráňovej, na romaneto Café Hyena Jany Beňovej a na román Ivany Dobrakovovej Bellevue, na Piatu loď Moniky Kompaníkovej a Medzerový plod Veroniky Šikulovej, výnimku, potvrdzujúcu pravidlo. Akousi uletenosťou ma zaujímajú prózy Vandy Rozenbergovej. A ak mám hovoriť o príbehoch v širšom zmysle slova, mám rád melancholické komiksy Daniela Majlinga. Pri mladších autoroch by som si s odpoveďou počkal, kým prestane náš literárny svet fascinovať obscénnosť len preto, že je obscénna.

Ako pociťujete význam nemeckej kultúry a najmä literatúry?

Nemecká kultúra je súčasťou mojej osobnej výbavy. V rokoch 1967-68 som študoval na Univerzite v Tübingene, nasával som slobodu v slobodnom svete. Od roku 1996 do roku 2011 som bol na Humboldtovej univerzite v Berlíne profesorom západoslovanských literatúr a kultúr, bohemistiky a slovakistiky. Bola to pre mňa skvelá príležitosť prezentovať slovenskú literatúru a kultúru v európskych pomeroch, a to nielen v pedagogickej praxi, ale aj pri šírení slovenskej literatúry v medzinárodnom vedeckom kontexte a vo verejných diskusiách. Bola to veľká škola. Okrem toho máme s Jánom Štrasserom celoživotný prekladateľský program nemeckej poézie a divadelných hier. V tomto roku dokončíme antológiu dadaizmu a začíname robiť výber z poézie zrejme najvýznamnejšieho nemeckého povojnového básnika Paula Celana.

Čo pre Vás znamenajú roky 1968 a 1989?

Rok 1968 znamenal pre nás všetkých porážku a negatívnu skúsenosť pred rokom 1989. Len porážka však môže otvoriť cestu k víťazstvu. To je prastará skúsenosť od čias Homérovej Tróje a Vergíliovej Eneidy. Z Tróje uniká porazený Eneas, blúdi svetom, aby napokon založil Rím. To je víťazná skúsenosť porážky. To sme zažili v roku 1989, českí, slovenskí a maďarskí disidenti a intelektuáli, kresťanský disent, ochrancovia životného prostredia, ľudia kultúry a vedci, učitelia, technici a všetci ľudia, ktorí prekonali na slovenských a českých námestiach strach a spojili sa v zápase o slobodu. Bola to hviezdna hodina našich životov a hviezdna hodina Slovenska. Vytvorili sme kolektívny organizmus, schopný uskutočniť najväčšiu slovenskú zmenu dvadsiateho storočia. November 1989 je kolektívne dielo nás všetkých a spory o to, kto bol prvý, druhý a tretí pokladám za malicherné. Aj ja som napísal čosi o historickom význame Novembra 1989 a slovenským romantizmom som sa zaoberal z nového uhla pohľadu aj preto, aby som lepšie dovidel líniu od roku 1848 po rok 1989, ale najlepšie to povedal nedávno Valér Mikula: „Generácia štyridsiatnikov a niekoľkých tridsiatnikov bola po štúrovcoch druhá najvýznamnejšia generácia v slovenských dejinách – a určite mohutnejšia a komplexnejšia ako štúrovci. A navyše na rozdiel od štúrovcov svoju „nežnú“ revolúciu doviedla aj k úspešnému koncu“. Som hrdý na to, že patrím k tejto generácii a je pre mňa poctou, že po medzinárodnej Cene sv. Vojtecha nemeckej Adalbert-Stiftung, ktorú som dostal v Prahe v roku 30. výročia zázračného roka 1989, mi udelila prezidentka republiky Rad Ľudovíta Štúra. Vyznamenania nie sú nárokovateľné a priznám sa, že som obe preberal s veľkým ostychom. Preto som nijako nereagoval na statusy od Blahu po Matoviča, plné dešpektu voči prezidentke republiky, a neurobím to ani teraz. Na to mám rok 1989 zažitý prihlboko.

Ďalšie k téme

Zdieľať Zdieľať na Facebooku Odoslať na WhatsApp Odoslať článok emailom
Viac k osobe Peter Zajac