Vlasta Žáková: Mám rada dokonalú nedokonalosť

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať

Vlasta Žáková, 31-ročná experimentálna výtvarníčka, je u nás známa hlavne svojimi sériami netradičných „vyšívaných obrazov“ a textilných sôch s provokatívnymi témami. Farby a štetce vymenila za nite, bavlnky a stužky a na plátnach tak pod jej rukami vznikla jedinečná technika „maľovania ihlou“. Zoznam výstav a aukcií, ktoré rodáčka z Rožňavy absolvovala nielen na Slovensku, ale aj v Česku, Maďarsku, Rakúsku či Nemecku, sa ťahá cez desiatky riadkov a tvorba talentovanej experimentátorky figurovala aj vo finále prestížnych súťaží ako Cena Egoart v Bratislave, Cena ČEZ 333 v Prahe, či Bienále mladého umenia v Trnave, odkiaľ si pred troma rokmi odniesla Cenu poroty. Keďže život bez tvorby by podľa Vlastiných slov ani nebol životom, najnovšie sa po dlhej dobe vrátila aj k módnemu návrhárstvu a s kolekciou pre padlých anjelov sa prepracovala do finále súťaže Schwarzkopf Fashion Talent. Energická tmavovláska nepatrí k ľuďom, ktorí by sa ľahko vzdávali a často pracuje do neskorých večerov. Ako negatívum to však nevníma, lebo ako sama hovorí: „Keď raz človeka niečo baví, nerád sa od toho vzďaľuje.“

Kabelky pozostávajúce z hláv či látkových končatín, hlavy pokryté kuklami, na ktorých sú vyšité tváre padlých anjelov a k tomu silne maliarsky spracované materiály – diváci sa na prehliadke majú na čo tešiť. Rada ľudí prekvapuješ/šokuješ?

Možno to vyznie prekvapivo, ale v žiadnom prípade mi na prvom mieste nejde o šokovanie. Skôr je to o tom, kam smeruje moja cesta v tvorbe a aké témy si vyberám na spracovanie. Nápad na ,,kukly“, čiže nové tváre modeliek, vyšiel úplne prirodzene z mojej poslednej série textilných obrazov a mäkkých textilných plastík, ktoré zobrazovali mladých ľudí a ich víkendové ,,akcie“. Tam som si vyskúšala spracovanie tela a tvárí z textilu v 3D v životnej veľkosti. Do každej veci, ktorú urobím, sa snažím vložiť myšlienku, náznak, príbehovosť, preto vznikli aj kabelky v tvare hlavy a nôh. Hlava ako kabelka značí priestor kam si odkladáme ,,prepotrebné“ veci, o ktorých si myslíme, že by sme sa bez nich nezaobišli, ale bolo by nám bez nich určite voľnejšie. Keby sme odľahčili myslenie od balastu, možno by sme našli sami seba. Kabelka Nohy vyjadruje posadnutosť štíhlymi dlhými nohami a šialený topánkový biznis.

Vyštudovala si navrhovanie odevov, na univerzitu ťa to však zlákalo na výtvarné umenie a experimentálnu tvorbu – prečo táto zmena? Siahala si odmalička skôr po farbičkách a štetcoch či po klbkách nití?

Netrúfam si odhadnúť, čo mi bolo od malička bližšie, pretože od kedy sa pamätám, vždy som rada kreslila aj vyšívala. Tento záujem vo mne podporili ženy v našej rodine. Neskôr som vyštudovala SPŠ – Odevnú vo Svidníku, ktorá mi poskytla veľa znalostí a technologických postupov, avšak až štúdium na Fakulte umení TU v Košiciach mi umožnilo spoznať svet umenia a tvorbu autorov, ich myslenie, vyjadrovanie, zdarné kombinácie témy a spracovania. A vtedy úplne prirodzene nastala moja fúzia medzi textilom a umením. S textilom sa mi veľmi dobre vždy pracovalo, podnecuje vo mne nové nápady. Napriek tomu nerada používam pompézne látky, skôr sa sústreďujem na svoj vklad v podobe kresieb a výšiviek, kombinovaní lesklých a matných materiálov a vo využívaní farebnej škály jedného druhu materiálu. Mám rada dokonalú nedokonalosť, preto v svojich prácach rada nechávam voľne visieť neodstrihnuté konce nití, kúsky látok, technológiu obchádzam výtvarným spôsobom, pracujem veľmi hravo.

Do povedomia ľudí si sa dostala ako výtvarníčka s originálnym rukopisom – známe sú najmä tvoje série „vyšívaných obrazov“, ktoré pripomínajú skôr ťahy štetcom – kedy a ako sa zrodil nápad na túto techniku?

Ak by som mala maľovať či kresliť, zrejme by to vyzeralo veľmi podobne, keďže ťahy na obrazoch sú moje prirodzené ťahy pretransformované do nití, bavlniek a stužiek, ktoré nahrádzajú šírku a intenzitu ťahov a línií pri kresbe. Plôšky a plochy látok využívam ako maľbu. S touto technikou dokážem lepšie pracovať ako s maľbou, v ktorej by som bola asi priemerná. Takto ma to viac baví a otvára mi to nové možnosti.

Hoci sa vyšívaním istým zmyslom vraciaš k starým tradíciám, námety, ktoré zachytávaš, nie sú práve tie, ktoré by si staré mamy vyvesili do dreveného oválneho rámiku. Dekadentné zábavy mladých, divoké žúry, agresívne pózy, afektované gestá, zmyselnosť až živočíšnosť – čo ťa ťahá k tejto tematike?

Súčasný výtvarník by sa mal vyjadrovať k súčasným veciam. Vždy to tak bolo a nemá zmysel sa vracať späť, okrem štúdia na škole, kde sa týmto spätným skúmaním formuje názor, prehľad a prirodzené vyvarovanie sa chýb, či prekonanie prežitých stereotypov. Myslím, že party a všade a vždy prítomná agresívna zábava sú veľký fenomén dnešnej doby a mňa táto téma začala lákať, až keď som sama prestala mať záujem o túto masovú zábavu a uvidela pod krásnym lesklým povrchom party jablka začínajúcu červivosť.

Výšivka je tu v kontraste s témou, a zároveň ju skvele podtrháva. Výšivka ako symbol čistoty a cudná kratochvíľa dobrých dievčat z dobrých rodín, je pre mňa najlepší spôsob ako dať najavo, že časy a mladé ženy sa menia. Zmenená je takisto aj moja výšivka, ktorej stehy sú uvoľnené, skicovité a drsné.

Zoznam výstav, ktoré si za uplynulé roky absolvovala, sa ťahá cez niekoľko desiatok riadkov – ktorá z nich ti najviac utkvela v pamäti a prečo?

Všetky výstavy sú pre mňa dôležité, ale najvzrušujúcejšie pre autora sú určite samostatné výstavy v nových priestoroch, pre ktoré vytvára svoje diela. Takisto je veľmi dôležité zastúpenie na výstavách v spolupráci s kvalitnými autormi a vo výberoch kvalitných kurátorov. Na Slovensku bola pre mňa asi najdôležitejšia výstava Skúter II. v Trnave vo výbere Vlada Beskida.

Od vyšívaných obrazov si prešla k textilným sochám – potrebovali tvoje nápady viac priestoru?

Áno, potrebovala som tému viac zhmotniť, aby postavy ,,vystúpili“ z obrazov, ktoré aj pri akejkoľvek téme sú vždy závesnými obrazmi. Mäkké plastiky mladých ľudí v stavoch po najvyššom vrchole party som nechala roztrúsené po galérii. Evokujú poloprázdny lokál s poslednými zvyškami ľudí, ktorí z akýchkoľvek dôvodov ešte nedokážu vstať a dostať sa domov.

Prešla si si týmto obdobím aj ty sama? Kedy nastal ten okamih, kedy si pod „party jablkom zbadala červivosť“?

Prešla som si týmto obdobím ako všetci a to obdobie plynule odznelo. Neviedla ma k tomu žiadna konkrétna situácia, iba veľmi nepríjemný pocit, že niečo nie je správne.

Venovala si sa počas výtvarnej a experimentálnej tvorby aj módnemu návrhárstvu?

Návrhárstvu a šitiu odevov som sa nevenovala 12 rokov a pravdupovediac som si nemyslela že sa ešte niekedy budem. Keď ma však oslovilo košické Divadlo na peróne s ponukou na vytvorenie kostýmov pre ich hru GET OFF, zistila som, že mi to ide celkom dobre a že práve výtvarný vklad mi veľmi pomohol, aby som ich dotiahla do zdarného konca. Vtedy som si vravela, že ak raz budem mať nápad či príležitosť, určite si to ešte vyskúšam.

V súťažnej „anjelskej kolekcii“ si mladé dievčatá označila za „padlých anjelov“ – je tvoj pohľad na dnešný svet taký čierny alebo sa ľuďom snažíš otvoriť oči?

Môj pohľad na dnešný svet nie je v zásade taký čierny, ale určite ani nie ružový. Čo naozaj neznášam, je konzum a zúžené videnie zamerané na krásu, zábavu, nakupovanie a vzdaľovanie sa ozajstnému životu v zacyklenej póze, hranej pre ostatných ľudí. Porovnanie dievčat s padlými anjelmi sa mi zdá trefné. Je v nich veľa dobrého a pravého, no i diabolského a zmäteného. Zmäteného z ,,hodnôt“ ktoré sa im podsúvajú. Nie som mentorský typ a rozhodnutie je na každom, ako bude žiť svoj život a prekonávať prekážky.

Bez čoho si nevieš predstaviť svoj život?

Je to veľmi jednoduché. Bez kľudu a priestoru na tvorbu a prácu, bez lásky k mojim najbližším a bez prírody.

Ako sa žije experimentálnej výtvarníčke na Slovensku? S akými názormi na svoju tvorbu sa zväčša stretávaš?

Žije sa mi veľmi dobre a pokojne čo sa týka toho, že na Slovensku výtvarníci nie sú pre bulvár veľmi zaujímaví, a tak zostávam v anonymite. Pracujem na obrazoch, mäkkých plastikách, v malom robím počítačovú grafiku, zúčastňujem sa projektov. Je to práca ako každá iná, ráno vstanem a pracujem. Mám svoje tempo, termíny, ciele. Ohlasy sú väčšinou pozitívne, čo som veľmi rada, ale ako sa vraví – a u mňa to platí stodvadsať percentne – ďalej a vpred ma posúva konštruktívna kritika.

Dokáže moderné umenie tvorivú dušu na Slovensku uživiť?

Ak nemáte príliš vysoké ciele a nároky na životnú úroveň, tak áno. Tvorivú dušu peniaze potešia kvôli tomu, že splní každomesačné záväzky a môže naďalej tvoriť. Ako také jej nič iné nehovoria a nie sú dôležité.

Láka ťa to aj do zahraničia?

Do zahraničia ma to láka, teda skôr aby sa do zahraničia dostala moja tvorba. Kdekoľvek. Na toto ešte stále čakám, keďže nie som manažérsky typ, ktorý sa vie predať. Všetko príde vtedy, keď na to bude vhodný čas a moja práca bude na to zrelá. Ešte stále mám čo doháňať, vzdelávať sa a pracovať na sebe.

Kde hľadáš inšpiráciu pre svoju tvorbu?

Všade a nikde. Dalo by sa povedať, že vedome nehľadám. Niekedy téma príde sama, niekedy nad vecami premýšľam, niečo zažijem či pociťujem už dlhšie a potrebujem sa k tomu vyjadriť. Niekedy ma zaujme konkrétna situácia zo života, malá momentka, v ktorej chcem zvýrazniť psychológiu, ktorú z nej cítim a dodať jej význam svojím spracovaním. A niekedy len potrebujem cítiť materiál a pracovať s ním a námet sa vynorí spod mojich rúk.

Tvoj život bez možnosti tvorby by bol …

Určite dosť jednotvárny. Určitý typ jednotvárnosti je aj v dennodennej tvorbe, ale viem prestriedať činnosti, takže je to pestré a ani neviem ako prejdú dni. Horšie to je keď sú termíny, nestíhanie, ponocovanie, ale to je v každej práci. Život bez akejkoľvek tvorby si ani neviem predstaviť a asi by to ani nebol život.

Tvoje diela sa často objavujú aj na aukciách súčasného umenia – tušíš/ premýšľaš o tom, do akých rúk potom putujú?

Obrazy určite putujú do dobrých rúk ktoré ich zavesia na stenu a páry dobrých očí si užívajú pohľad na ne. Naposledy pri predaji som mala takúto milú spätnú väzbu. Väčšinou sa to však deje anonymne, ale to už je na tému trh s umením.

Zažila si už svojich povestných warholovských 15 minút slávy? Ak áno – kedy, kde?

Svojich warholovských 15 minút slávy som ešte nezažila, alebo som si ich nevšimla. Som veľmi náročná na seba a svoju tvorbu a pri každej výstave vidím veľa chýb, ktorým sa treba nabudúce vyhnúť a čo všetko by som urobila inak. Ešte som sa síce nestretla s neľútostnou kritikou, ale ani s veľkou slávou. Vpred ma posúva veľa pozitívnych ohlasov ktoré dostávam, ale hlavne objektívne zhodnotenie a kritika k veci, po ktorej sa naštartujem a snažím sa zo seba dostať čo najviac.

Má osobný život vplyv na tvoju tvorbu?

Osobný život je spúšťač, ale ďalšia práca je už otázka fantázie, pocitov, kombinovania, riešenia, zamýšľania sa a realizovania. To čo sa mi momentálne deje, alebo čo sa mi páči nikdy divák neuvidí priamo, a nikdy na seba v svojej práci ,,neklebetím“.

Termín na odovzdanie hotovej kolekcie, ktorú predvedieš na SCHFT 2012 sa už blíži. Ako to vyzerá „v dielni“ Vlasty Žákovej?

Niektoré veci sú už hotové, iné v procese. Určite ma teraz opäť čakajú náročné týždne a sama som zvedavá, ako to vlastne vypáli. Nie som zvyknutá na prácu s odevmi, takže to môže dopadnúť akokoľvek. Odevy však zatiaľ vytváram s ľahkosťou, tvorím a vymýšľam priamo v procese. Práca na kolekcii je príjemná zmena.

Čo robíš, keď ti veci nevychádzajú podľa tvojich predstáv?

Najprv prejdem celou škálou emócií, hlavne negatívnych a potom sa snažím ukľudniť a vymyslieť plán. Nie som človek, čo sa v práci vzdáva, takže skúšam a robím dovtedy, kým sa mi nepodarí pôvodný zámer, alebo z pôvodného nevzíde ešte niečo lepšie.

Máš nejaký nesplnený sen?

Dúfam, že to bude splnený sen a je to 35 nasledujúcich rokov plných kvalitnej tvorby bez prešľapov, ohodnotenie mojej práce vo forme výstav, úspechov a financií a šťastný súkromný život.

Ako vyzerá tvoj bežný deň?

Vstávam o štvrť na osem a pracujem až do večera. V malých prestávkach konzumujem mnou pripravené zdravé jedlá s knihou v ruke, alebo čo to poupratujem. Ak nejdem večer na vernisáž alebo krátky výlet, pracujem aj po večeroch. Keď raz človeka niečo baví, nerád sa od toho vzdaľuje. Väčšinou šťastne (občas nešťastne, ak sa nedarí) vyčerpaná okolo jedenástej večer padnem do postele.

Aké sú tvoje plány do budúcnosti?

Budem pokračovať vo svojej ceste a určovať si tak ako doteraz nové ciele, vrhať sa na nové projekty, vystavovať, pracovať, zdokonaľovať sa. Dvere sú otvorené…

Tvorbu Vlasty Žákovej uvidíte aj na slávnostnom finále Schwarzkopf Fashion Talent 2012 už 27. septembra v bratislavskom Auparku. Za svoje favoritky môžete hlasovať tu.

Zhovárala sa Zuzana Zimmermannová

Ďalšie k téme

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať
Viac k osobe Vlasta Žáková