Potreba dokázať si, že som dôležitý, sa bude prejavovať v každej dobe a rôznymi formami. Vždy bude prítomná v najvýznamnejších štruktúrach spoločnosti, počnúc od štátnych funkcií až po jej najmenšie skupiny.
Sledujeme už nie len ľudí viditeľných pre to, čo dokážu, tých, ktorých zviditeľnila ich práca, ich služba druhým. Máme už aj takých, čo sa stali známymi, lebo mnoho iných ľudí pracovalo na tom, aby sa ich život viditeľným stal. Stáva sa všeobecne známym to, čo robia, a tak môžu mať oni, ale aj iní dojem, že sú niekým významným. Tak sa nám tu objavil typ ľudí, u ktorých je stále menej podstatné niečo významné, čím sa medzi veľké postavy zaradili. Dôležitejším sa stal ten fakt, že sú medzi známe osoby zaradení a ostatní ľudia by to o nich mali vedieť. To, čo urobia, sa stáva dôležitým, lebo sú známymi. Nazvem ich novými celebritami.
Už pred nejakou dobou som pred naším kostolom stretol vysokého chlapa. Asi som neprejavil dostatočný záujem o veľkosť jeho osoby. Po dvoch vetách v logike bežného vidieckeho života ma totiž musel upozorniť, že on je ten farmár z telky. Smola celého nášho rozhovoru bola v tom, že mne to aj tak nevysvetlilo veľa, lebo som o existencii programu o farmárovi ani nevedel. Neviem, čo mu povedal môj nechápavý pohľad. Mne neskôr museli vysvetliť, akú mediálne známu osobu – novú celebritu – som vlastne stretol.
Nedávno som videl dokument s podnetnými pohľadmi o funkciách, ktoré postavy celebrít v spoločnosti nadobudnú. Jednou z nich mala byť ponuka akejsi útechy a možnosti človeku, ktorý sa cíti malý, prežiť si svoj sen o úspechu, cez príbeh niekoho iného. Pri prežívaní úspechu a významu života niekoho iného, sa má uľaviť tomu, komu sa žije ťažko.
Mám nie len pochybnosť o pozitívnom dopade tejto logiky. Som svedkom toho, ako ľudia z komentovania „tradičných“ celebrít prechádzajú k porovnávaniu sa s tými novými. A k stále pohrdlivejšiemu výsmechu z nich. Je to pre mňa jeden z vonkajších prejavov pochopenia ambícií dnes. Obraz o tom, ku akému chápaniu ich funkcie smeruje kultúra niektorých našich televízií a teda trochu aj obraz o tých, čo za nimi stoja. Verím, že vám tento prístup k ambíciám nestačí. Napriek rozšírenosti sledovania tejto kultúry, totiž neplatí ani to, že by bola väčšinová. Dôležité je, že možné iné chápanie a prežívanie ambícií a aj ich iná pedagogika. V nasledujúcom príbehu pôjde o dávnu celebritu, no stále aktuálnu osobnosť, ktorá ponúka ľuďom vlastný výchovný kľúč pre porozumenie úlohy ich ambícií. Verím, že vás jej ponuka zaujme:
Ježiš a jeho učeníci prechádzali Galileou. Nechcel však, aby o tom niekto vedel, lebo učil svojich učeníkov a hovoril im: „Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí a zabijú ho. Ale zabitý po troch dňoch vstane z mŕtvych.“ Lenže oni nechápali toto slovo a spýtať sa ho báli. Tak prišli do Kafarnauma. A keď bol v dome, opýtal sa ich: „O čom ste sa zhovárali cestou?“ Ale oni mlčali, lebo sa cestou medzi sebou hádali, kto z nich je väčší. Sadol si, zavolal Dvanástich a povedal im: „Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých.“ Potom vzal dieťa, postavil ho medzi nich, objal ho a povedal im: „Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, nie mňa prijíma, ale toho, ktorý ma poslal.“ (por. Mk 9,30-37)