Keby som bol televízny hlásateľ, uviedol by som evanjelium 3. veľkonočnej nedele pravdepodobne takto: „Priatelia, za chvíľku môžete byť svedkami tretieho a posledného veľkého Lukášovho príbehu o nepochopenom Bohu. Stačí začať čítať.“
V ten deň išli dvaja z Ježišových učeníkov do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema vzdialená šesťdesiat stadií, a zhovárali sa o všetkom, čo sa prihodilo. Ako sa tak zhovárali a spoločne uvažovali, priblížil sa k nim sám Ježiš a išiel s nimi. Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali. I spýtal sa ich: „O čom sa to cestou zhovárate?“ Zastavili sa zronení a jeden z nich menom Kleopas, mu povedal: „Ty si vari jediný cudzinec v Jeruzaleme, ktorý nevie, čo sa tam stalo v týchto dňoch?“ On im povedal: „A čo?“ Oni mu vraveli: „No s Ježišom Nazaretským, ktorý bol prorokom, mocným v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom; ako ho veľkňazi a naši poprední muži dali odsúdiť na smrť a ukrižovali. A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo. Niektoré ženy z našich nás aj naľakali. Pred svitaním boli pri hrobe, a keď nenašli jeho telo, prišli a tvrdili, že sa im zjavili anjeli a hovorili, že on žije. Niektorí z našich odišli k hrobu a zistili, že je to tak, ako vraveli ženy, ale jeho nevideli.“ On im povedal: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo. Tak sa priblížili k dedine, do ktorej šli, a on sa tváril, že ide ďalej. Ale oni naň naliehali: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!“ Vošiel teda a zostal s nimi. A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol. Tu si povedali: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“ A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema. Tam našli zhromaždených Jedenástich a iných s nimi a tí im povedali: „Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi.“ Aj oni porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba.
Prirodzene sa teraz môžete opýtať – prečo „Lukášov“ príbeh, keď tam vystupuje hlavne Ježiš s dvomi učeníkmi, prečo „veľký“ a ktoré sú prvé dva „veľké príbehy o nepochopenom Bohu?“
Každý zo 4 evanjelistov má svoje špecifiká a zachytáva udalosti, či výroky, ktoré iní nemajú. Aj keď najodlišnejší je Ján, aj medzi „synoptykmi“ – Markom, Matúšom a Lukášom je dosť rozdielov. K veciam, ktoré zachytáva len Lukáš patrí na prvom mieste podobenstvo o márnotratnom synovi (Lk 15, 11-32) a na druhom podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi (Lk 10, 30-37). Preto som si ich dovolil označiť za „Lukášove príbehy“. Veľké svojou krásou i hĺbkou. Inšpiratívne pre umelcov, svätcov, i obyčajných kresťanov. A zároveň trochu smutné oným nepochopením.
V prvom najskôr mladší brat nechápe otcove príkazy a zákazy a odchádza „do sveta“. Po jeho návrate zas starší brat nechápe otcovu odpúšťajúcu lásku a sám sa vyhlasuje za 100% syna, ktorého si otec neváži. Tento druhý je reprezentantom farizejov a zákonníkov, ktorí nechápali Ježišov ústretový postoj k hriešnikom. Pričom On bol i v tomto smere presný obraz Otca. Nepochopeného radiaceho i odpúšťajúceho Boha.
V druhom kňaz i levita idúci slúžiť do Jeruzalemského chrámu obchádzajú ťažko ranenú obeť lúpežníkov, aby sa rituálne neznečistili a mohli slúžiť Bohu. Nepochopili, čo pochopil Samaritán poskytujúci pomoc – že Bohu najviac slúžime v ľuďoch. Prvotným adresátom bol „znalec zákona“, ktorému Ježiš podobenstvom odpovedal na otázku „Kto je môj blížny? Druhotnými sú všetci „nábožní“, ktorí uprednostňujú obrad, rituál pred človekom a nechápu, neuvedomujú si božiu prítomnosť v ľuďoch, ktorí potrebujú pomoc, v blížnych.
No a dnes máme pred sebou tretí špecifický Lukášov príbeh. Vlastne prvý skutočný. Toto už nie je podobenstvo, obraz, toto je realita. Rozdielni sú aj adresáti. Sú to Ježišovi učeníci. Tí, ktorí s ním tri roky chodili, ktorým sa špeciálne venoval, ktorým toľko vysvetľoval božie cesty. A oni ich nechápu. A to je pre Majstra veľké sklamanie, z ktorého pramení výčitka: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ Tu však príbeh nekončí. Pokračuje a končí inak ako prvé dva – „happy-endom“, má šťastný koniec. Učeníkom sa otvárajú oči, spoznávajú svojho Učiteľa a – chápu…
Prečo? Určite hlavne preto, že On sa im dal spoznať a že im „otvoril mysle“, aby pochopili (tak to píše Lukášk o niekoľko veršov ďalej). Ale možno aj preto, lebo oni pochopili predchádzajúce príbehy a poučenie z nich vniesli do svojho života, svojich postojov. Mária Magdaléna nie je už hriešnica z ktorej Ježiš „vyhnal sedem zlých duchov“ (Mk 16,9), ale jedna „z našich“. Nenechávajú pocestného „ísť svojou cestou“, ale ponúkajú mu v Emauzoch svoj priestor. V tomto smere môžeme povedať, že ich srdcia „horeli“ nielen pri postupnom chápaní vecí božieho plánu týkajúceho sa Mesiáša, ale aj láskou k blížnym a teda k Bohu. V tomto smere už Boha pochopili. A On sa im následne dal pochopiť viac.
Kuriózne je, že ani tu príbeh nekončí. Lukáš hovorí, že „ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema“ k jedenástim. Mysleli i na ostatných, ktorým bolo treba odovzdať túto radostnú správu o Ježišovi i o sebe. Čo je ďalší prejav lásky k blížnym. Nasledovalo vzájomné zdieľanie, ktoré Ježiš podľa Lukáša znovu požehnal svojou prítomnosťou (Lk 24, 36-49).
Celý príbeh, ktorý sa odohráva na ceste nám teda okrem iných poučení ukazuje aj to, aká je cesta života človeka s Bohom, čo znamená žiť s Ním, v Jeho prítomnosti. Je to cesta, kde nás znovu a znovu oslovuje, dáva sa spoznať a volá ďalej. Ak chceme chápať a uskutočňovať Jeho slovo, ak v tomto smere máme otvorené srdce a pracujeme na sebe, má pre nás stále pripravené nové, krajšie, k Nemu bližšie perspektívy. Lebo je to nielen cesta s Ním, lež aj k Nemu, do Nebeského Jeruzalema, cesta k „svojim“, ktorí už o ňom všetko chápu, lebo sú u Neho.
Čo by povedal hlásateľ na záver? Možno toto: „Milí priatelia, sledovali ste záver Lukášovej trilógie o nepochopenom Bohu, ktorý však chce, aby sme ho chápali a zjavuje sa nám na našej ceste životom.“