DUCHOVNÉ SLOVO: Na Veľkonočný pondelok

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať
Kríž
kríž Foto: SITA

Kresťania až dodnes trpia prenasledovaním vo väčšej, či menšej miere na rôznych miestach sveta. Túto skutočnosť asi nemôžeme odstrániť úplne, ale máme si ju pripomínať a to nie len z úcty k nespravodlivo prenasledovaným, ale i kvôli nám samým.

Ženy rýchlo vyšli z hrobu a so strachom i s veľkou radosťou bežali to oznámiť jeho učeníkom.

A hľa, Ježiš im išiel v ústrety a oslovil ich: „Pozdravujem vás!“

Ony pristúpili, objali mu nohy a klaňali sa mu.

Tu im Ježiš povedal: „Nebojte sa! Choďte, oznámte mojim bratom, aby šli do Galiley; tam ma uvidia.“

Keď odišli, prišli do mesta niektorí zo stráže a oznámili veľkňazom všetko, čo sa stalo. Tí sa zišli so staršími, poradili sa a dali vojakom veľa peňazí so slovami: „Tak vravte: ‚V noci prišli jeho učeníci a kým sme my spali, oni ho ukradli.‘ A keby sa to dopočul vladár, my ho uchlácholíme a postaráme sa, aby sa vám nič nestalo.“

Oni vzali peniaze a urobili tak, ako ich poučili. A toto sa hovorí medzi Židmi až do dnešného dňa.

Mt 28,8-15

Potešilo ma pozvanie do televíznej relácie, ktorá sa venovala spomienke nie len na konkrétny prípad prenasledovania, ktorý sa dotkol mňa osobne. Relácia bola venovaná všetkým nespravodlivo stíhaným, pre ktorých máme na Slovensku od roku 2000 vyhradený ich pamätný deň. Myslím, že je pre pamäť nášho národa veľmi dôležité poznať jeho temné obdobia, akým bola aj noc z 13. apríla 1950, keď bol zlikvidovaný život väčšiny mužských kláštorov u nás. Jej cieľ nebol zameraný len na kontrolu a zastrašenie mužských reholí, ale cez ne to bol útok na katolícku Cirkev a jej slobodu. Cieľ bol ten istý, aký býva aj dnes pri každom nespravodlivom prenasledovaní – teda zastrašovanie, ktoré má zabrániť ohlasovaniu spoznanej pravdy.

A sme pri hlavnej myšlienke dnešného evanjelia. Ženy spoznávajúce pravdu Ježišovho zmŕtvychvstania pociťujú nie len radosť z poznanej pravdy, ale aj strach. Zastrašovanie pre pravdu, ktorú stretli a bežali oznámiť ostatným, (u nás dostalo podobu folklórnych zvykov oblievačky alebo šibačky dievčat a žien) je realitou života kresťanov od počiatku. Prekonanie takéhoto strachu však prichádza silou Pravdy samej. Ona osobne ženám povie: „Nebojte sa! Choďte…“ a ony idú, posilnené láskou k Pravde.

Druhá časť evanjeliového úryvku je však dôkazom, že už v prvotnom spoločenstve veriacich vedeli skúmať a odhaliť skryté príčiny odporu voči pravde, ktorú mal vyvolený národ prijať. Hoci kresťania nemali zvláštny ústav pamäti, v ich pamäti a ústnom podaní sa jasne uchovávala úcta k tým, čo napriek strachu z prenasledovania ostávali verní hlásaniu pravdy. Šíritelia pravdy v tme popierania sú najdôveryhodnejší svedkovia. V kontraste s ich životom jasne vystupujú motívy druhej strany. Zotrvávanie v nepravde ignorovaním pravdy dejín a šírenie klamstva z pozície moci a peňazí je v tomto prípade praktika veľkňazov a starších. Je tu však oprávnená otázka, či sa s modernou podobou takýchto klamstiev nestretávame v dejinách a pamäti nášho vlastného národa. Neúcta nezáujmu voči svedkom pravdy aj v našom vlastnom národe vo mne vyvoláva dojem, že je aktuálne slovo evanjelia, podľa ktorého sú klamstvá o dejinách viery veľmi rozšírené až do dnešného dňa (por. Mt 28,15).

Múdrosť skutočného folklóru zvykmi vždy odhaľovala ľuďom – vnímavým na ich symboliku – pravdu. Tradícia veľkonočného pondelka nám pripomína silu svedectva slabých, akými boli aj ženy bez práva svedčiť (podľa vtedajších zákonov). Na stranu tmy alebo svetla sa staviame svojím záujmom, či naopak zabúdaním na týchto svedkov a to tak v osobnej pamäti, ale aj v pamäti nášho národa. Krv mučeníkov bola a bude semenom nových kresťanov vždy vtedy, keď si ďalšie generácie pripomenú ako bola vyliata a ako sa pre svedectvo pravde v dnešnom svete stále prelieva… až do dnešného dňa (por. Mt 28,15).

Ďalšie k téme

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať
Viac k osobe Ján Macej