Slávime totiž 11. nedeľu v liturgickom roku, ktorý je označený písmenom C a rímskokatolícka cirkev nám ponúka možnosť stať sa súčasťou príbehu, ktorý nájdeme v evanjeliu, ktorého rozprávačom je evanjelista Lukáš, a ten v závere 7. kapitoly rozpráva príbeh o významnom človekovi svojej doby, o nie bezvýznamnom členovi „strany“ farizejov, ktorý sa volal Šimon.
Vo verši 36 čítame: „pozval ho, aby s ním jedol.
Bolo to v časoch keď sa to vo vzťahoch medzi Ježišom a farizejmi poriadne iskrilo. Možno aj medzi farizejmi bolo veľa takých, ktorí Ježiša pokladali za posadnutého zlým duchom, alebo ho nazývali pažravcom a pijanom, či priateľom ľudí, ktorí boli verejnosťou odsúdení. A Ježiš farizejov nazýval slepými vodcami, rozmarnými deťmi, ktoré nevedia, čo chcú…
Nechcem farizeja Šimona obviňovať z nejakých konkrétnych nekalých PR dôvodov, alebo skúmať akú diplomaciu tým sledoval, že Ježiša pozval k sebe ku stolu, ale keď si na chvíľu za tým stolom posedíme, alebo lepšie povedané, podľa vtedajších zvykov – poležíme, hneď nám udrie do očí rozporuplné správanie hostiteľa. Iste riskoval pozornosť vtedajšej verejnosti, ktorá Ježiša ostro sledovala, čo robí, kde chodí, s kým sa stretáva, a hneď sa roznieslo, že Ježiš bude hosťom v Šimonovom dome. Iste boli takí, ktorí sa zo zvedavosti nominovali na tú danú hostinu, čakajúc ako to dopadne. Vyhrotí sa spor medzi farizejmi a Ježišom? Alebo sa azda nejako dohodnú? Či sa dokonca zmieria alebo vytvoria dajakú koalíciu do budúcnosti?
Šimon nesúc riziko toho, že ho jedni vyhlásia za Ježišovho sympatizanta a druhí za agenta provokatéra, prijal Ježiša do svojho domu veľmi rezervovane. Porušil základné pravidlá slušnosti a zdvorilosti tej doby, ktorá mu prikazovala postarať sa o hosťa pri jeho príchode tak, aby mu boli umyté nohy, nakoľko bolo treba zmyť prach z vtedajších ciest. Vynechal aj tradičnú kvapku voňavého oleja, ktorým sa na privítanie zvykla pomazať hosťova hlava. A vyhol sa aj osobnému privítaniu hosťa, ktoré sa dialo tak, že hostiteľ položil ruku na plece hosťa a pobozkal ho na privítanie a želanie pokoja v ich vzájomných vzťahoch.
Zároveň pripravil pre Ježiša, ktorého mnohí pokladali za proroka, skúšku ohňom. Šimon nechal do svojho domu vstúpiť ženu, ktorá bola verejnou hriešnicou. Dovolil je pristúpiť k Ježišovi a so zvedavosťou sledovať, ako to všetko pred očami verejnosti dopadne.
Ježiš, ktorý prijal pozvanie Šimona, prijal aj službu, ktorú mu preukázala žena, ktorá mala povesť hriešnice. Tá totiž, ako čítame vo verši 38 s plačom pristúpila zozadu k jeho nohám, začala mu slzami máčať nohy a utierala mu ich svojimi vlasmi, bozkávala mu ich a natierala voňavým olejom.
Šimon si vtedy vydýchol a v duchu si povedal: Nie je to prorok, keby bol, prišiel by na to, kto je tá žena, čo sa ho dotýka. A možno si uvedomil, že Ježiša vlastne v očiach verejnosti skompromitoval.
Ale Ježiš Šimonovi práve vtedy ukázal, že On je niekým, kto pozná Šimonove myšlienky rovnako jasne, ako minulosť ženy, ktorá sa ho dotýka. Ba viac, urobil nahlas porovnanie ctihodného a váženého Šimona a odsúdenej či zavrhnutej ženy. Poukázal na Šimonovu sebaistotu, ktorá v ňom živila vedomie, že on nerobí chyby, nemýli sa, nepotrebuje si svoje názory korigovať, nepotrebuje, aby mu niečo niekto odpúšťal. Cítil sa bez viny. A poukázal na ľútosť ženy, ktorá hľadala odpustenie a plakala nad zbabraným životom a možno aj samotou, ktorú prežívala, pretože ju ľudia odsúdili. A Ježiš povedal žene, nie Šimonovi to, čo čítame v 48 verši Lukášovho evanjelia, 7 kapitoly: „Tvoje hriechy sú odpustené.“ A prepustil ju s tým, že jej povedal: „Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!“
A v tom vidím Ježišovo majstrovstvo. Ktoré vlastne odráža majstrovstvo Boha v ktorého verím. Majstrovstvo odpúšťania. Že teda Boh/Ježiš neodpúšťa preto, že je niekto dobrý, alebo až vtedy, keď je niekto dobrý. To by sme sa odpustenia nikdy nedočkali. Lebo – keď sa prestaneme hrať na bezchybného farizeja Šimona – a možno si priznáme, že sme nielen dobrí, ale aj často krát zlí, robíme chyby, mýlime sa, máme svoje slabosti, zlozvyky, a ešte ak chcete, páchame teda hriechy. Majstrovstvo odpúšťania Boha je v tom, že Boh nám odpúšťa, lebo ON je DOBRÝ!
Ježiš nehľadel na to, kto je v akej „strane“ vo význame v akom spoločenstve ľudí; ponúkal svoje odpustenie všetkým. Napriek tomu sa zdá, že to nie je jedno, v akom spoločenstve ľudí žijeme, či do akého sa zaraďujeme. Ono nás totiž môže ovplyvniť v akejsi bohorovnej istote, že my sme tí, ktorí to odpustenie NEPOTREBUJEME, ani sa nás to netýka.
Prajem Vám veľa radosti z futbalového majstrovstva ktoréhokoľvek tímu na prebiehajúcom šampionáte. To majstrovstvo má svoje prísne pravidlá, a tie sa nedajú obísť. Ale rovnako nám všetkým prajem veľa radosti z majstrovstva Boha, ktorý nám ponúka svoje odpustenie. Odpustenie, ktoré má tiež svoje pravidlá.
Dominik Markoš, farár v Sklabinej