Začiatkom decembra začali štrajkovať českí učitelia. Slovenskí školskí odborári vymenili vedenie, ktoré sa netají tým, že chce radikálnejšie kroky ako ich predchodcovia. Neobávate sa, že učitelia pôjdu do štrajku po vzore českých kolegov, tak ako lekári?
Je dôležité hovoriť o podmienkach aj platoch učiteľov racionálne. Na stretnutí s odborármi uvádzam príklad s rozdelením Československa a Juhoslávie. V oboch prípadoch bol obsah rovnaký – rozdelenie krajiny. Ale rozdielna bola forma, pretože v Juhoslávii to viedlo až ku genocíde. A v prípade platov, či už sú to učitelia, alebo lekári, som na sto percent presvedčený, že sa máme dohadovať na základe argumentov. Odborári cítili, že pokiaľ prišli s dobrými argumentmi, tak sme ustúpili a prijali sme nimi navrhované riešenie. Myslím si, že aj preto netlačili do štrajkov.
Doplatili na to, že boli slušní?
Verím, že aj oni vedia, že by bolo katastrofálne, keby sa Slovensko zmenilo na krajinu, kde by sa o platoch rozhodovalo na námestí. Alebo kde by najviac dostali tí, ktorí dokážu krajine spôsobiť najväčšiu škodu – to znamená nechať zomrieť pacientov, nezobrať cez deň deti do škôl, a teda rodičom zabrániť chodiť do práce, prestať súdiť, alebo prestať chytať zlodejov. Keby sme na základe takýchto vyhrážok zostavili rebríček platov, dôchodcovia a deti by nedostali nič. Nie je to dobrý princíp. Zatiaľ rozumiem mentalite alebo kultúre odborárov tak, že je zodpovedná. Ale to predpokladá, že vláda v iných prípadoch nezačne dávať viac tomu, kto sa viac vyhráža.
Aj minister Uhliarik sa zrejme spoliehal, že lekári budú konať zodpovedne a nastúpia do práce. Ale čo v situácii, ak učitelia naozaj jedného dňa neprídu do práce s tým, že nastúpia, až keď vláda splní ich požiadavky?
Treba robiť veľkú osvetu a opakovať, že krajina, v ktorej sa rozhoduje o platoch na námestiach a na základe vyhrážania, mieri do veľkej katastrofy. Ale ten princíp predpokladá, že nielen odborári, ale aj vláda rokuje rozumne a debatuje.
Zatiaľ rozumiem mentalite alebo kultúre odborárov tak, že je zodpovedná. Ale to predpokladá, že vláda v iných prípadoch nezačne dávať viac tomu, kto sa viac vyhráža.Eugen Jurzyca
Pred pár mesiacmi sa všetci smiali Grécku, kde ľudia vyšli do ulíc a napriek prázdnej štátnej kase žiadali vyššie platy. Čím to je, že tí istí ľudia majú zrazu rovnaké požiadavky? Je to davová psychóza?
Určite je to aj davová psychóza, preto opakujem, že úspešné krajiny sú také, ktoré majú dobré zákony, ale aj dobrú dušu, dobrú morálku. Preto vláda nemá vládnuť občanom, ale s občanmi. Včera som videl anketu z Talianska, kde robia tvrdé reformy. Motorkár tankoval oveľa drahší benzín, ale hovoril, že je ochotný zaplatiť viac, keď to pomôže zachrániť Taliansko. Ak si toto myslí kritický počet ľudí, a musí si to myslieť v ťažkých časoch, tak je tá krajina za vodou a zachráni sa. Ak si väčšina ľudí myslí, že vláda má zlatú baňu, z ktorej im zaplatí peniaze a ak nie, tak prestanú všetci robiť, tak tá krajina skončí zle. Keď zlyhá osveta, debata a racionálno, vláda má ešte možnosť ísť do stretu. No ale to už je dosť zlé.
Nevidíte chybu aj na strane vlády? Lekári argumentovali, že minister začal konať, až keď bola situácia vyhrotená. Aj školskí odborári, keď koncom novembra vymenili vedenie, oslovili otvoreným listom predsedov všetkých politických strán, aby sa vyjadrili k tomu, ako chcú podporovať školstvo a ako to plánujú deklarovať vo svojich volebných programoch. Nedostali absolútne žiadnu odpoveď.
Nedostali žiadnu odpoveď?
Stretli ste sa s nimi vy, ale žiaden z predsedov strán im na list neodpovedal.
Neviem, ako to bolo, to by sme si odkazovali cez médiá. Ale myslím si, že je povinnosťou politikov komunikovať v takýchto prípadoch.
Nové odborárske vedenie ide do rokovaní od nuly. Mandát na štrajk od 60 percent učiteľov však platí, prenášajú si ho ešte z funkčného obdobia starého vedenia. Ako vidíte pozíciu ministerstva nanovo naštartovať rokovania, keď sa nové vedenie nechce uspokojiť len s 5,7 percentným zvýšením miezd, ktoré čaká učiteľov od januára?
Rozpočet je schválený, teraz už sa dá ťažko niečo vyrokovať. Ale myslím si, že rokovať s odborármi treba. Treba vysvetľovať pozície aj zo strany politických strán. Stretol som sa s novým vedením a myslím si, že tá komunikácia je potrebná.
Čo vám dala a čo vzala politika za rok a pol?
Myslím, že každý člen vlády asi povie, že ubrala zo súkromia, to je jasné. Dala mi možnosť priamo pretláčať systémové zmeny, o ktorých si myslím, že sú dobré pre rezort školstva, vedy, výskumu a športu. To ma aj osobne baví, aj tomu verím, takže to považujem za prínos.
Keby ste sa mohli spätne oznámkovať za ten rok a pol?
Keby som sa mohol, tak by som sa opýtal, či sa aj nemusím. A ak sa nemusím, tak sa neoznámkujem.
Mohli by ste.
Toto je veľký rezort a pri jeho riadení treba robiť množstvo rôznych krokov, ktoré by som zoradil do kategórií. Pokiaľ ide o systémové zmeny, myslím si, že by to bola asi najlepšia známka z tých kategórií – možno dvojka. Pokiaľ ide o vysvetľovanie zmien, tak prinajlepšom tri mínus, pretože sme si rozložili sily tak, že najprv budeme vymýšľať systémové zmeny, potom ich budeme pretláčať a až potom budeme vysvetľovať. Pokiaľ ide o to pretláčanie, je to známka niekde medzi tými dvoma.
Keď premiérka Radičová hodnotila po roku jednotlivé rezorty, vyčítal vám pomalé, váhavé rozhodnutia. Do akej miery je odbornosť rozhodnutí ministra podriadená politike?
Nie je to tak, ako to vníma verejnosť, že politici robia najmä politické rozhodnutia. Každý chce robiť čo najviac odborných rozhodnutí, ale treba mať na to vybudované analytické kapacity, aby mal minister informácie a možno aj odporúčania odborníkov. Necítil som, že by sme mali predstavu o odbornom rozhodnutí a z politických dôvodov by sme ju nerealizovali. Toto nie je jav, ktorý by bol rozšírený v tejto vláde a rozhodne nie v tomto rezorte. Školstvo je osobitne citlivý rezort, kde by sa malo rozhodovať starostlivo. V minulosti bolo pekne vidno, že pri unáhlenom rozhodnutí sa môže stať, že zmiznú učebnice zo škôl, čo má potom negatívne dopady na celú generáciu žiakov. My sme sa chceli vyhnúť unáhleným rozhodnutiam, a tak sme sa snažili analyzovať až tak dlho, kým sme si neboli istí, že robíme dobre. Ale boli aj rozhodnutia, ktoré boli veľmi rýchle, napríklad pri zastavení menovania profesorov sme konali v priebehu hodín. Myslím, že sa aj na verejnosti sa ukázalo, že bolo dobré v niektorých prípadoch čakať dlhšie. Keby sme neboli čakali, tak by sme možno urobili chybné rozhodnutia.
Narážate na Planétu vedomostí?
Áno. Mnoho ľudí hovorí, že minister mal vedieť, aký je ten produkt. Ale ja verím, že v modernom svete ministerstvo nevládne občanom, ale vládne s občanmi. Svet už nevyzerá ako za faraónov v Egypte, kde faraón niečo povedal a ostatní ľudia, ktorí nevedeli nič o spravovaní spoločnosti, to jednoducho akceptovali. Dnes každý politik číta blogy, diskusie, noviny a jeho rozhodnutia vychádzajú z verejnej diskusie. Dobre informovaný občan môže spolu s ministerstvom dospieť k lepším rozhodnutiam.
Boli ste niekedy nútený urobiť rozhodnutie, s ktorým ste neboli celkom vnútorne stotožnený?
Možno dva-trikrát som bol v situácii, kedy som si nebol istý a vtedy som zobral do úvahy realitu. Ale nebolo to nikdy tak, že by som bol na 100 percent proti a musel by som sa prispôsobiť. Bolo to tak, že som si nebol celkom istý.
Ktoré to boli prípady?
To je na vnútornú diskusiu v strane. Keď si vydiskutujeme v strane, reprezentujeme už jeden postoj.
Ktoré momenty považujete za rok a pol vo funkcii za najťažšie?
Prvé tri mesiace boli také ťažké, že som to už ani nedokázal vnímať, aké sú ťažké. Bolo to množstvo problémov, ktoré prichádzali oveľa vyššou rýchlosťou, než sme boli schopní ich riešiť. Každý nahlasoval ďalší a ďalší problém. Bolo to v čase, kedy sme ešte celkom nemali vybudované dôveryhodné riadiace štruktúry.
Nebolo to ťažké preto, že dnes ste viac politikom, ako ste ním boli tie prvé tri mesiace?
Aj preto. Netajil som sa tým, že som neprišiel zvnútra školstva a potreboval som zvládnuť tú problematiku. Pomohlo mi, že prišli ľudia ako štátny tajomník (Jaroslav Ivančo, pozn. SITA), ktorí boli odborníci na školstvo, alebo poradca Peter Mederly.
Kde sa vidíte po marcových voľbách?
Už desiatky rokov sa zaoberám tým, čo treba zmeniť v systéme, aby fungoval lepšie. Tam ma to ťahalo, aj ťahá, aj bude ťahať. Po tejto funkcii ma to určite bude ťahať k ovplyvňovaniu toho, čo sa bude robiť v školstve. Vidím priestor pretláčať systémové zmeny cez politické štruktúry, v mojom prípade cez SDKÚ.
Pripravili ste viacero komplikovaných zákonov, ale pád vlády predstihol ich schvaľovanie. Je možné, že sa po voľbách opäť stanete ministrom a budete chcieť dotiahnuť tieto veci?
(Ticho.)
Usmiali ste sa, ako keby ste sa o tom už s niekým v SDKÚ rozprávali.
Žiadne rozhodnutie v tomto smere nie je, ale budem sa snažiť určite systémové zmeny pretláčať. To, z akej pozície, neviem odhadnúť. Posúvanie systémových zmien, tomu na sto percent verím, aj ma to baví. Rozhodujúce bude, ako sa vyvŕbi politická situácia.
Oľutovali ste niekedy, že ste odišli z mimovládneho sektora a vstúpili do politiky?
Neoľutoval. Je to pre mňa nová výzva, aj keď tretí sektor mi veľmi sedel. Boli dni, kedy som bol totálne preťažený, keď som si hovoril, tak toto by sa mi v INEKO nestalo, keď tu bolo strašne veľa problémov a nevedel som, ako s nimi pohnúť ďalej. Ale stále je to pre mňa výzva a určite som nevyčerpal všetky rezervy, ktoré v tej misii mám.
Vidím prínos Ivety Radičovej a osobne považujem to, že odchádza, za škodu. Ale tiež vidím to, že SDKÚ aj v inom zložení dokázala urobiť veľké veci.Eugen Jurzyca
Ako ste vnímali situácie, keď sa SDKÚ názorovo rozchádzala s premiérkou Radičovou, alebo keď jej parlament nevyslovil dôveru?
Z hľadiska rezortu mi to bolo ľúto, lebo viem, čo tu máme urobené a že to možno dlho nebude zrealizované. Ale bolo mi to ľúto aj z hľadiska vlády, lebo urobila kus práce s dobrým úmyslom ako napríklad zverejnenie zmlúv. Myslím, že iná vláda by ich nezverejnila. Vláda nedokáže všetko odkontrolovať, ale spolu s informovanými občanmi áno.
Ak by to bola vláda bez Ivety Radičovej, boli by to podľa vás iné rozhodnutia? Už len tým, že opozícia nikdy nehovorí o transparentnej SDKÚ, ale o „Madam Transparentnej“ Radičovej.
Myslím, že by tie zmluvy prešli, no je to veľká špekulácia. Ale veľký ťah na transparentnosť má aj Lucia Žitňanská. Aj ja som vstupoval do tohto volebného obdobia najmä s transparentnosťou. Neviem ako by to bolo dopadlo, ale povedal by som, že to bola vláda, ktorá takto uvažovala vo svojej väčšine.
Ako si myslíte, že teraz bude vyzerať SDKÚ bez Ivety Radičovej?
SDKÚ má aj históriu z obdobia, kedy tam nebola Iveta Radičová. Bola to strana, ktorá pretláčala vstup do EÚ v časoch, keď ešte väčšina ľudí nebola za vstup. Pretláčala aj vstup do eurozóny, do NATO. Presadila reformy, ktoré pomohli hospodárskemu rastu, aj znižovaniu nezamestnanosti. Boli to kroky dobré pre Slovensko, ale neboli podporované väčšinou. A mňa na tej strane veľmi priťahuje, že napriek tomu, že si to nemyslí väčšina, keď je strana presvedčená, že je to dobrý krok, tak ho urobí. Vidím prínos Ivety Radičovej a osobne považujem to, že odchádza, za škodu. Ale tiež vidím to, že SDKÚ aj v inom zložení dokázala urobiť veľké veci.
Keď hovoríte, že odchod Radičovej zo strany vnímate ako škodu, myslíte aj voličské hlasy?
Som nováčik v politike, toto neviem presne odhadnúť. Zo štatistík, ktoré sú k dispozícii vyplýva, že výsledky vo voľbách boli približne rovnaké aj predtým, aj potom, čo Iveta Radičová viedla stranu. Z programového hľadiska si myslím, že nebude veľká zmena. Časti programu, ktoré ma priťahujú, tam boli aj budú.
Zhovárala sa Andrea Štefanová