VANCOUVER 18. marca (WEBNOVINY) – Predpisy sú na to, aby sa… tlačí sa mi slovko: porušovali, ale v Kanade to neplatí. To iba u nás žijeme v klame, že všetci môžeme všetko… a niektorí ešte viac.
Ak je napríklad na diaľnici medzi Whistlerom a Vancouverom obmedzená rýchlosť na 80 km, môžete si byť istí, že všetky (!) autá (aj tie veľké, aké u nás mávajú „magické“ číslo 666) držia osemdesiatku. Ak má chodec na priechode prednosť, môže pokojne naň vstúpiť bez strachu, že by nervózny vodič naňho trúbil a ťukal si na čelo (v tom lepšom prípade) alebo vyletel z auta, aby mu ručne vysvetlil, kto je tu „King“.
Včera ponáhľajúc sa na slávnostný ceremoniál odovzdávania medailí som si zabudol zobrať akreditačnú kartu. Zistil som to až vtedy, keď som sa pokúšal dostať sa novinárskym vchodom na Medals Plaza vo Whistleri. Nepohlo ani vysvetľovanie, že o niekoľko minút budú našim dvom lyžiarom odovzdávať zlaté medaily a že ja to musím (!) vidieť. „To je jednoduché,“ odzbrojujúco sa usmiala neoblomná dobrovoľníčka strážiaca dodržiavanie predpisov pri vchode. „Na druhej strane je vchod pre divákov, tadiaľ sa dnu bez problémov dostanete.“
Že musím obísť celé námestie? Že tadiaľto to mám k pódiu tridsať metrov a dookola hádam štyristo? Že to nemusím stihnúť? Že leje ako z krhly a ja nemám pri sebe ani dáždnik? Na všetky otázky mi odpovedal jej ďalší úsmev a gesto, ktoré som nemohol nepochopiť. Cez tento vchod môžu prejsť len tí, ktorí sa vedia preukázať novinárskou akreditáciou.
Stihol som to. Len tak-tak. Predpisy sú na to, aby sa … dodržiavali. A platia pre všetkých. Aj pre zábudlivých novinárov.
Dnes ráno som si na situáciu zo včerajška spomenul kráčajúc k lanovke, ktorou sa vyveziem do tlačového strediska v Creekside. Prechádzam niekoľkonásobnou kontrolou či mám oprávnenie vyviezť sa zhruba pol kilometra hore do priestoru cieľa všetkých paralympijských pretekov v zjazdovom lyžovaní. Hneď na prvom kontrolnom bode pri dvojici dobrovoľníkov stojí chlapík na svojej jedinej nohe opierajúc sa o barly a snaží sa ich presvedčiť, že sa mu stalo to, čo mne včera – niekde si zabudol akreditačnú kartu. Nepomáha ani to, že jeho „akreditáciou“ by mohlo byť jasne viditeľné telesné postihnutie.
Popoludní opäť prežívam „déjà vu“. Ku vchodu do priestoru pre vybrané osoby prichádza chlapík v parádnej červenej uniforme jazdeckej gardy na hlave s typickým klobúkom patriacim tejto skupine ľudí. Ani toto jasne hovoriace oblečenie ho však nezbavuje povinnosti preukázať sa kartou s povolením pre vstup. S úsmevom ho vyťahuje a až potom môže prejsť.
Našincovi by to mohlo pripadať azda absurdné. Spomínam si však na vtip spred viac ako dvadsiatich rokov:
Stojí muž so synom na štátnej hranici oddeľujúcej vtedajšie rozkvitajúce socialistické Československo od zahnívajúceho kapitalistického sveta. Chlapček sa zadíva na ostnatý drôt a pýta sa:
– Otecko, kto býva za tým plotom?
– My, synček. My.“
Nuž veru, nie Kanaďania, ale my žijeme v akýchsi absurdných predstavách, že predpisy sú na to, aby sa…
A že všetci môžeme všetko… a niektorí ešte viac…