Michal, už vás prebolel bronz z olympiády v Londýne?
Ešte nie. A ten veru tak skoro ani neprebolí (dlhá odmlka). Mrzí ma to, že som na olympiáde v Londýne nebol lepší… Som smutný z toho, že na tom stupni pre víťazov som nestál vyššie. Z Londýna som určite chcel viac ako som tam nakoniec dosiahol. S týmto sa tak skoro nevyrovnám. Ako sa poznám, to ma bude škrieť veľmi dlho. Londýn je z môjho pohľadu premárnená šanca na oveľa väčší úspech ako som dosiahol (plachý úsmev).
Takže hojivou náplasťou na to vaše londýnske rozčarovanie a sklamanie nebolo ani to krásne a spontánne privítanie, ktoré vám rodáci a priaznivci vodného slalomu z Liptova a blízkeho okolia pripravili v rodnom Liptovskom Mikuláši?
To je predsa niečo úplne iné! Samozrejme, že privítanie v Liptovskom Mikuláši ma veľmi potešilo. Človeka predsa vždy hreje pri srdci, keď jeho priaznivci takto pekne ocenia jeho športový výsledok, ktorý dosiahne na veľkom a významnom športovom podujatí. Uznávam, bolo to pekné. Ale iba z ich strany… Teda zo strany organizátorov, aby sme sa rozumeli (dlhá odmlka). Ja som chcel z Londýna domov priniesť viac ako iba bronzovú medailu… A to sa mi nepodarilo. Preto som s mojim londýnskym vystúpením spokojný tak na 91 percent (plachý úsmev)
Aj keď je síce o vás všeobecne známe, že ste obdivuhodný maximalista v tréningu i v pretekoch, predsa len piata medaila z piatej olympiády v rade za sebou, to je predsa fantastický úspech, s ktorým sa doteraz nemôže pochváliť žiadny individuálny športovec na svete?
Práve preto hovorím, že som spokojný na tých 91 percent! Piata medaila na piatej olympiáde je pekná vec! To je pekný zápis do histórie. Pre športových historikov a novinárov. Ale ak by tá medaila bola o niečo cennejšia, tie percentá mojej spokojnosti by úmerne tomu rástli… Ak by bola tá najcennejšia, ja by som bol veľmi šťastný a veľmi spokojný! To by už bolo na plných 100 percent! Takto mi však niečo k tej úplnej spokojnosti chýba. Fakt, toto, čo teraz hovorím, myslím vážne. Preto má ten londýnsky bronz mrzí. A ešte dlho ma aj mrzieť bude.
Michal, ako ste potom vnímali expresívne hodnotenie vášho otca a trénera, že po takej pos…nej sezóne, akú ste tento rok spolu prežili, je aj bronz z olympiády veľkým úspechom?
A podľa vás, ako som to mal vnímať? Povedal to? Povedal. Tak tam už nič nevymyslíte… Registroval som to. Ale nesúhlasil som s ním. Od prvej chvíle nie. Je to jeho názor! Ja mu ho neberiem… Ale nie som s ním stotožnený. Ja som predsa tento rok mal dobrú sezónu. Vlastne nie sezónu, iba pol sezónu. Aj tá časť pred olympiádou bola dobrá! Neviem, v akom rozpoložení to otec novinárom vlastne povedal. Nechápal som ani to, prečo to takto tvrdo povedal. Čo ho k tomu viedlo. To sa musíte jeho spýtať. On najlepšie vie, prečo to povedal….
Takže vy nesúhlasíte s jeho vyjadrením? Nie ste stotožnený s jeho hodnotením celej olympijskej sezóny?
Samozrejme, že nie! Veď ja som mal dobrú časť tejto sezóny aj pred londýnskou olympiádou. Predsa som postúpil na piatu olympiádu za sebou. Vyhral som náročnú internú domácu kvalifikáciu, v ktorej sme s Matejom Beňušom o nomináciu bojovali až do poslednej možnej chvíle, prakticky až do záveru pretekov 1. kola Svetového pohára 2012, ktoré boli začiatkom júna v Cardiffe. Ak by som mal zlú sezónu, nebol by som predsa na olympiáde! Ale ja som predsa na nej súťažil! Takže hlavný cieľ, postúpiť na olympiádu, na čom som dosť intenzívne pracoval takmer štyri roky – už od olympiády v Pekingu – som vlastne splnil.
Michal, už dlhšie je predsa verejným tajomstvom, že v tejto sezóne ste mali veľké zdravotné problémy s poškodenou, či skôr s posunutou platničkou. Ak by niečo podobné postihlo obyčajného človeka – a k tomu nešportovca, mohol by chodiť bez nejakých väčších problémov?
Ja si myslím, že áno. Netreba to až tak veľmi dramatizovať. Nebolo to až také strašné (plachý úsmev). Každý človek má to svalstvo okolo chrbtice predsa inak vyformované a cvičením vypestované… A aj to položenie a umiestnenie medzistavcových platničiek má iné. Ak by tí obyčajní ľudia mali platničky tak opotrebované ako ja, chodili by normálne ako zdravý človek, ktorého z času na čas trochu bolí chrbát (plachý úsmev). Netreba zo mňa hneď robiť invalida (dlhá odmlka). Ja ešte niekoľko rokov chcem športovať na tej najvyššej úrovni! Ešte sa nechystám skončiť s vodným slalomom. Ešte sú predo mnou nejaké ciele, ktoré chcem splniť. Ešte s vodným slalomom nekončím. Mám predsa iba 33 rokov. Ešte jeden olympijský cyklus možno vydržím, ak ma moje zdravie nezradí (plachý úsmev).
Dobre, opýtame sa inak, mohol by obyčajný nešportovec s poškodenou či skôr s posunutou medzistavcovou platničkou tak intenzívne športovať ako ste s týmto vleklým a bolestivým zranením športovali vy? Mohol by toľko trénovať, koľko ste trénovali vy celý rok pred olympiádou?
To je tiež individuálne. Možno aj áno… A možno vôbec nie. Možno by sa stále vyhováral na to, že ho bolí chrbát (smiech). Ale vy ste už dnes povedali, že ma okolie chápe ako povestného maximalistu. A ja ním naozaj som. Ja si to jasne uvedomujem. A tiež viem, čo mám kedy robiť, respektíve čo chcem robiť. Chcel som ísť na olympiádu obhajovať prvenstvo z OH 2008 v Pekingu, tak som v príprave drel. Tomu cieľu som podriadil naozaj všetko. A mnohokrát som za týmto cieľom išiel aj cez veľmi intenzívnu bolesť. Iná cesta nakoniec ani nebola. Ja som už raz taký! Mňa už teraz, keď mám po tridsiatke, nezmeníte (smiech). To by ste museli začať oveľa skôr.
Po návrate z Londýna ste si od aktívneho súťaženia chceli oddýchnuť, no v dejisku finálového merania síl v Areáli Divoká voda v Čunove ste nechýbali. Dokonca ste sa tam predstavili v úplne inej úlohe, v akej sme vás doteraz poznali – v pozícii staviteľa trate pre piatkovú kvalifikáciu Svetového pohára. Ako ste sa k tomu vlastne dostali?
Dostal som takú netradičnú ponuku, tak som ju prijal. Povedal som si, že to skúsim. Aj tak som vždy patril ku kritikom ľudí, čo stavali trate, tak som teraz dostal šancu ukázať, ako by to malo vlastne vyzerať (smiech). Predstavitelia nášho zväzu necelé dva týždne pred pretekami v Čunove požiadali Medzinárodnú kanoistickú federáciu ICF, aby mi dali výnimku, aby som mohol postaviť trať. Funkcionári ICF s týmto nápadom súhlasili, len mali podmienku, že trať musia stavať dvaja ľudia z dvoch národných federácií. Že to nemôže robiť jeden človek. Tak nám dali na výpomoc Nemca Sörena Kaufmanna, s ktorým som dlhé roky súťažil v C1 na ME, MS a OH. On staval finálovú trať – a ja som mal na starosti rozmiestnenie bránok pre piatkovú kvalifikáciu Svetového pohára…
Ale pôvodná správa od organizátorov finálových pretekov Svetového pohára v Čunove predsa bola, že trať budete stavať iba vy – a finálovú! Ako to, že na poslednú chvíľu došlo k tejto zásadnej zmene? Kto to vlastne spôsobil?
V konečnom dôsledku asi ja (smiech). Keďže v Čunove prvýkrát tiekla voda na oboch tratiach, ktoré tam sú, ľudia z ICF nám povedali, že si máme každý postaviť jednu trať. Tak isto nám povedali, že sa máme rozhodnúť medzi sebou, kto bude stavať trať pre kvalifikáciu a kto pre finále. Keďže ako správny hostiteľ som chcel byť slušný a ústretový, navrhol som Kaufmannovi, nech si vyberie prvý. A on – ako taký typický Nemec – si vybral finále! Tak čo mi už potom zostalo (plachý úsmev). Nebudem sa predsa s ním naťahovať ako malé dieťa o hračku… Chcel som stavať trať pre finále Svetového pohára. Bol to taký tajný môj sen, ale čo už… Vyrovnal som sa s tým. Staval som iba v piatok. Počas finálového víkendu bol v akcii Sören.
Keď vám pred finále Svetového pohára navrhli, aby ste ešte s niekým mohli postavili trať v Čunove, nemohli ste si za partnera – a spolustaviteľa vybrať otca a trénera v jednej osobe, ktorý na rozdiel od vás staval už viackrát trate aj na pretekoch ME a SP?
Teoreticky som to mohol tak urobiť. Ale prakticky vôbec nie (dlhá odmlka). ICF dosť dbá o to, aby na takýchto veľkých pretekoch fungovala medzi účastníkmi medzinárodná kooperácia. Tak majú v pravidlách ICF zakotvené, že trať pre dosiahnutie čo najväčšej objektivity musia stavať dvaja zástupcovia z dvoch národných federácií. Preto mi dali na výpomoc Nemca Kaufmanna. A ako tá medzinárodná kooperácia s ním nakoniec dopadla, už viete (smiech). Nemci v Čunove týždeň pred Svetovým pohárom intenzívne trénovali, tak on staval finálovú trať.
Keď spomínate objektivitu a rovnaké šance pre všetkých pretekárov, o vás je predsa známe, že sa vám mnohé trate nepáčili preto, že mali na nich výhodu praváci – a ľaváci mali mnohé prejazdy cez bránku cez ruku…
Samozrejme, je to tak. Ak by však mali byť všetky trate postavené podľa môjho gusta, ICF by musela dosť podstatne zmeniť momentálne platné predpisy. Veď už iba skutočnosť, že protivodných bránok (červených, pozn.) musí byť na súťažnej trati sedem, svedčí o tom, že jedna strana je vyťaženejšia ako druhá. Podľa mňa postaviť v Čunove dobrú trať nebolo až také veľké umenie, no bolo treba tomu venovať trochu času a dať si na tom záležať (smiech).
Do vášho tréningového plánu patrí aj beh. Aký máte vzťah k behu? Čo sa vám na ňom páči a čo nie?
Beh je nevyhnutná súčasť mojej kondičnej prípravy. Bez behu by naháňanie fyzickej zdatnosti a kondície bolo oveľa ťažšie ako v skutočnosti je. Vzdialenosti, spôsob a intenzitu behu často mením. Tu treba povedať, že nie je to iba monotónne behanie a bezhlavé naháňanie kondície. Od jari do jesene rád behám v prírode, v zime automaticky prechádzam na bežky. Aj beh na lyžiach má pre mňa svoje čaro. Mám rád bežky. A čo sa mi na behu nepáči? Asi to, čo každému bežcovi… Poriadna svalovica, preťažené šľachy a boľavé nohy po výdatnom a namáhavom behu. A počas behu? Pichanie v boku a lapanie po dychu. Pichanie v pľúcach a pocit, že vám ich už – už roztrhne. Keď si dá človek počas nejakého cezpoľného behu v bohato členitom horskom teréne ako sú u nás napríklad Nízke Tatry poriadne do tela, je v cieli vyšmykaný ako citrón. Vtedy je normálne rád, že to už má za sebou (smiech).
Máte radšej šprinty a behy na krátke trate, alebo behy na dlhé trate a populárne cross behy?
Tak krátke šprinty absolútne nemusím! Ani v zime, ani na jar v hale, ani počas leta na štadióne. To nie je moja parketa, hoci pri rýchlostnom tréningu sa im tak úplne nevyhnem. Takže aj tie musím absolvovať. Pravda, keď ich otec zaradí do tréningového plánu (smiech). Radšej však behám v prírode. A tam sa dobre cítim najmä pri dlhých tratiach. Tie sú najlepšie na dôkladné vyvetranie hlavy. Pri nich si najlepšie overím hodnoty zvýšenej pulzovej frekvencie. A podľa toho si stanovíme intenzitu ďalšieho tréningu, ako aj maximálne hodnoty pulzovej frekvencie. Podľa tepu viem, na čo mám v ďalšom kondičnom tréningu zamerať svoju pozornosť. Kde sa musím zlepšiť, v ktorej činnosti mám zvýšiť alebo znížiť tréningové objemy a dávky.
Rád beháte na dráhe, na štadióne, alebo uprednostňujete bežecký tréning v okolitej prírode?
Behy na dráhe a na atletickom štadióne tiež nejako extra nemusím. V prírode veľmi rád behám najmä do vrchu. Mám rád chvíle, keď sa poldruha hodiny až dve hodiny trápim s nejakým členitým kopcovitým terénom. To je veľmi dobre pre náš šport. Najmä zaujímavejšie ako krúžiť po štadióne. Niekoľkokrát v sezóne si dám do tela pri behu na najbližší kopec nad Liptovským Mikulášom. Chodím behať na Poludnicu, ktorá má nadmorskú výšku viac ako 1500 metrov. Tam mám svoj cieľ. To je pekný kopec, ktorý mám už dobre zafixovaný v nohách (smiech). Prevýšenie trate na Poludnicu je okolo 900 metrov. Zo Závažnej Poruby je to pekný beh do kopca (smiech). Aj trénovanému turistovi táto trasa zaberie viac ako štyri hodiny!
Keď spomínate beh na Poludnicu, ak sa nemýlime, v minulosti ste sa venovali aj skialpinizmu v Nízkych Tatrách. Ešte máte na podobné doplnkové aktivity čas a chuť?
Áno, v minulosti som robil aj skialpinizmus. Nebolo to však nič vážne a plné adrenalínu. Bolo to v rámci našej mikulášskej vodnoslalomárskej partie. Chalani ma nahovorili na taký menší výstup na skialpinistických lyžiach na kopce, mne sa to zapáčilo, tak som to zaradil do programu zimnej prípravy. Skialpinizmus je tiež dobrá forma overenia si aktuálneho stavu trénovanosti. V zimných podmienkach je to dobrý test výkonnosti. A navyše, ak je pri tom aj dobrá partia a dobrá zábava, ľahšie sa do toho kopca ide, skôr ubehne doba výstupu. Je to také spestrenie zimnej prípravy uprostred krásnej zasneženej prírody. Naše Tatry majú predsa svoje čaro. Sú to krásne hory a my z Liptova máme blízko najmä do Nízkych Tatier, kde sú tiež pekné skialpinistické a lyžiarske terény. Dá sa na nich vyblázniť, aj si dobre zatrénovať.
Vieme o vás, že veľmi radi chodíte do Tatier? Kedy sa do nich chystáte najbližšie?
To ešte v tejto chvíli neviem presne povedať. Ešte to nemám premyslené do detailov. Ale určite tam pôjdem. Určite si v rámci chystanej regenerácie a rehabilitácie niekedy po sezóne pôjdem oddýchnuť aj do Tatier. Len neviem, či do Vysokých alebo Nízkych (smiech).
V závere olympijskej sezóny ste vynechali aj finálové preteky Svetového pohára 2012 v Čunove (27. augusta – 2. septembra) s odôvodnením, že si od súťaženia musíte už oddýchnuť. Na aký dlhý čas ste si chceli dať túto dobrovoľnú pauzu od vody, od pádla a od lode?
Pôvodne som si povedal, že dva – tri mesiace sa do lode vôbec hrnúť nebudem (plachý úsmev). Hoci musím povedať, že po návrate z Londýna som trochu na vode trénoval. Iba tak pre seba… Ja predsa nemôžem byť bez kontaktu s vodou (dlhá odmlka). Nemôžem úplne vypnúť, hoci regenerácia síl a celková rehabilitácia organizmu po ťažkej a dlhej sezóne je veľmi dôležitá. Najmä u mňa. Poznám to z minulých sezón a najmä z obdobia tesne po nich. Musím od vody vypadnúť. Aspoň na chvíľu. Dobre mi urobia nejaké liečebné procedúry v kúpeľoch a nerušený oddych s rodinou. Spoločná dovolenka, kde sme s rodinou všetci spolu – a kde predovšetkým nemám veľa povinností. Ale musím sa priznať, že aj v závere takejto vydarenej rodinnej dovolenky už začínam myslieť na návrat do tréningového procesu. Už si pomaly a postupne robím v hlave harmonogram najbližších výjazdov a tréningových pobytov.
Michal, vy ste jednoducho nezmar. Čo vás tak stále ženie dopredu? Prečo si po takej ťažkej sezóne nedožičíte viac oddychu? Čo je tou hybnou silou, ktorá vás neustále nabáda robiť na sebe, trénovať, usilovať sa byť najlepší? Je to vidina ďalšej olympiády v roku 2016 v Rio de Janeiro?
Máte pravdu. Áno, sú predo mnou ďalšie športové výzvy. Veľké výzvy! Aspoň ja to tak stále vnímam. Ale prečo každý spomína iba olympiádu o štyri roky v Rio de Janeiro? To je predsa ešte dosť ďaleko! Ale po londýnskej olympiáde predsa budú každý rok aj majstrovstvá sveta, majstrovstvá Európy a preteky Svetového pohára! Aj na tie sa predsa treba seriózne pripraviť. Konkurencia doma i v zahraničí nespí na vavrínoch. Stále do nášho športu prichádzajú mladší a dravší pretekári. Fyzicky zdatnejší ako som ja – a najmä menej opotrebovaní. Po tých doterajších 16 – 17 sezónach vo vodnom slalome sa na tieto veci musím pozerať aj z tohto pohľadu. A keď človek bude stále niekde hore v tom svetovom rebríčku, potom môže plánovať aj účasť na olympiáde 2016 v Rio de Janeiro. Musí dokázať s konkurenciou držať krok. A to je teraz môj hlavný cieľ. Vydržať tempo, ktoré nasadia mladí!
Michal, buďte k sebe úprimný. Viete si seba predstaviť v takej pozícii, že by ste celé tri mesiace do ničoho – obrazne povedané – nepichli, že by ste nepociťovali nutkanie pustiť sa opäť do tvrdého a systematického tréningu?
Tak to si naozaj neviem predstaviť (smiech). Ani úprimne, ani neúprimne…Bez ohľadu na to, ako sa na to všetko aktuálne dianie okolo mňa pozeráte. Ako toto moje snaženie vnímate (dlhá odmlka). Už som predsa povedal, že olympiádou v Londýne sa môj športový život neskončil. Aj po tejto olympiáde budú ďalšie svetové a európske šampionáty vo vodnom slalome. A predsa aj na tie sa treba veľmi zodpovedne pripraviť. So všetkou vážnosťou. A ku každému veľkému cieľu treba ísť postupnými krokmi. Aj to je jedna zo zásad, ktorými sa už dlhé roky riadim. K vytýčenému cieľu treba ísť systematicky a vytrvalo – z kroka na krok. Preto už teraz myslím na to, čo bude, čo ma čaká, keď sa skončí tento ťažký rok (dlhá odmlka). Napokon, môj avizovaný oddych je predsa už minulosťou. Obdobie ničnerobenia sa už predsa v mojom prípade určite skončilo (smiech). Už opäť sa pomaly vraciam do tréningu. Pomaly sa začínam hýbať. Začínam sa chystať na novú sezónu.
Hoci ste verejne sľúbili trojmesačnú pauzu, koniec novembra a začiatok decembra strávite v Spojených arabských emirátoch na krátkom sústredení. Prečo práve Arabské emiráty a prečo ste vlastne ten avizovaný oddych od vodného slalomu koncom roka prerušili?
Budem naozaj úprimný. Tri mesiace oddychovať, to nie je nič pre mňa! Takú dlhú pauzu v tréningu som dobrovoľne v kariére ešte nikdy nemal. Na tak dlho ma z tréningového procesu vyradilo iba vážne zranenie alebo nejaká choroba (dlhá odmlka). A to sú veci, ktoré by som v blízkej, či vzdialenej budúcnosti naozaj nechcel znova zažiť. Preto som bol teraz po londýnskej olympiáde bez vody iba necelé dva mesiace. Viac mi to už nedalo… Musel som ísť jazdiť. Veď som zdravý! A prečo Spojené arabské emiráty? Lebo je tam už rok a pol postavený moderný umelý kanál, ktorý si spolu s Hochschornerovcami chceme trochu vyskúšať. Hneď, ako sme sa o ňom z internetu dozvedeli, podnikli sme kroky, aby sme sa tam dostali. Kontaktovali sme sa s tamojšími ľuďmi a požiadali sme ich, či môžeme prísť k ním trénovať (smiech). Povedali sme im, že potrebujeme nový impulz do ďalších sezón (smiech).
Takže pôvodná informácia, že vás do Emirátov pozvali bohatí šejkovia, aby ste ich deti naučili jazdiť v novopostavenom kanáli, nie je celkom pravda. Ale ak sa nemýlime, vy ste však v tejto oblasti arabského sveta už boli na sústredení aj minulý rok? Alebo nie?
To bolo iba také zoznamovanie s novým vodným terénom. Také prvé testovanie ´novej´ vody. Oni ten kanál majú hotový prakticky už rok a pol a ešte na ňom neboli žiadne významné preteky…
Prečo tam ešte neboli žiadne preteky?
Lebo majú problém so správnym zavesením vodnoslalomárskych bránok! Preto tam doteraz robili iba raftingové súťaže. Raftérii jazdili iba na búrlivej vode – bez bránok. Ideme sa na to pozrieť. Pokúsime sa im pomôcť nájsť vhodné riešenie a popri tom si aj trochu zatrénovať. Bude to naozaj nová skúsenosť. Aj pre nás, aj pre ľudí, ktorí nás pri tréningu budú sledovať.
Máme tomu rozumieť tak, že žiadny nábor nových vodných slalomárov v Emirátoch nebudete tento rok ešte robiť?
Nenazval by som to náborom nových vodných slalomárov! To sa ani dobre nedá (smiech). K nášmu športu musí mať človek vzťah. Na vodu ho musí niečo ťahať… Musí sa na ňu tešiť. Inak to nejde (krátka pauza). Áno budeme tam prezentovať vodný slalom ako perspektívny olympijský šport, ktorý sa v tejto oblasti iba začína postupne presadzovať. Ak bude medzi domácimi záujem, budeme trénovať nejakých nových adeptov nášho športu… Ale osobne tomu nedávam veľkú šancu na úspech. My tam v prvom rade ideme trochu trénovať sami seba (smiech). Chceme zistiť, či sa v tejto oblasti bude dať v budúcnosti zorganizovať napríklad nejaký zimný výcvikový tábor. Ak by to vyšlo, bolo by to pre nás z Európy super.
Michal, v čom by to bolo pre Európanov super, keby sa vodný slalom ako šport ujal povedzme v tomto kúte arabského sveta?
Najmä v tom, že by sme v zime nemuseli jazdiť na prípravu až do Austrálie, ale že by sme vhodné klimatické i vodné podmienky našli už na polceste do Austrálie. To by sme si veľmi pomohli. Všetci. Ak by sme sa mohli pripravovať v Emirátoch, ušetrili by sme na cestovaní i na pobyte. Za dobrou vodou by sme už neleteli až tak ďaleko. A dnes, v tejto zložitej dobe, treba predsa veľmi dobre zvažovať, kam financie na prípravu investujete. A či ich dobre investujete. Ak by sa nám teraz podarilo zrealizovať tieto naše plány okolo spomínaného kanála v Emirátoch, mali by sme o veľmi vhodné miesto zimnej prípravy postarané.
Ako dlho budete v Spojených arabských emirátoch? Kedy sa vrátite na Slovensko?
Do Emirátov sme leteli v nedeľu 25. novembra ráno a podľa pôvodných plánov by sme tam mali byť do 3. decembra. Za ten čas chceme dobre spoznať nie iba nový kanál pre vodný slalom, ale aj celú infraštruktúru okolo neho a celé zázemie tohto nového športového areálu. Aby sme si potom doma v pokoji mohli naplánovať tie zimné sústredenia, na ktoré budúci rok chceme ísť. Uvidíme, či sa nám to podarí, lebo toto sú zatiaľ iba prvé plány. V Emirátoch však urobíme všetko pre to, aby nás tunajší ľudia k nim ešte niekedy v blízkej budúcnosti pozvali… Verím, že im pomôžeme vyriešiť aj ich starosti s ukotvením vodnoslalomárskych bránok. Nejaké skúsenosti sme už za tie roky, čo jazdíme po svete a po rôznych areáloch nazbierali. Možno sa nám podarí nájsť nejaké nové – ešte ´neokukané´ riešenie (smiech).
Zhováral sa Štefan Žilka