SVITKO: Štípal som sa do líca, či sa mi to nesníva

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať
Svitko
azdec slovenského tímu na motoristickom podujatí Rely Dakar 2011 Štefan Svitko. Foto: SITA/Nina Bednáriková

Štefan, ako vnímali súperi fakt, že po vlaňajšom 13. mieste ste sa osem etáp držali opäť v popredí výsledkovej listiny a opäť ste úspešne atakovali stupeň víťazov. Špičkoví továrenskí jazdci z nadnárodných firiem vás už konečne brali ako seberovného súpera?

To neviem, lebo na Dakare sa po dojazde do cieľa každý v bivaku stará v prvom rade sám o seba. Usiluje sa rýchlo zmyť zo seba ten nepríjemný drobný piesok a prach, navečerať sa a pred zaľahnutím do spacáku ešte chce urobiť poznámky a analýzu rolbooku na ďalšiu etapu. Ak by som však v každej etape, ktorú som tento rok na Dakare odjazdil, skončil v prvej trojke, asi by si ma Marc Coma či Cyril Despres všímali viac. Ale ako hovorím, na Dakare má každý starosti sám so sebou a so svojou technikou. Tej sa musí viac venovať ako súperom na trati.

Tento rok technika aj vám poriadne zavarila. Až do ôsmej etapy všetko fungovalo tak, ako malo – a zrazu koniec. Motorka odmietla poslušnosť a vy ste museli predčasne skončiť. Ako ste tento fakt vnímali v okamihu, keď sa to stalo – a ako ho vnímate teraz?

Ani mi to nepripomínajte… Ešte aj teraz sa mi tlačia slzy do očí, keď si na to spomeniem. Keď si ten nešťastný okamih premietnem v mysli. Poviem pravdu, že vo chvíli, keď sa to stalo, sa mi nechcelo ani žiť. Bolo mi do plaču. Bol som z toho úplne zúfalý. Jednoducho som bol totálne na dne. Nechcel som veriť, že je to naozaj pravda. Štípal som sa do líca, či sa mi to nesníva…Či to nie je v tej púšti nejaká fatamorgána, či nejaké zlé videnie. A stále som si opakoval otázku, prečo sa to stalo práve mne. Prečo tá motorka už tých dvesto kilometrov nevydržala, aby som aspoň mohol dôjsť do cieľa. Tam by už technici ratovali, čo sa vtedy ratovať ešte dalo. Ale v púšti sa s pokazenou motorkou nedalo robiť absolútne nič.

Čo na tom momente bolo také šokujúce a neuveriteľné, že ste sa museli štípať do líca?

Skutočnosť, že sa mi počas rýchlostnej skúšky totálne rozsypalo plastické puzdro ložiska na kľuke. Keď som to zistil, vedel som, že Dakar sa tento rok pre mňa už skončil. Bola to porucha, ktorá sa v tom teréne a s tým náradím, ktoré som mal pri sebe, nedala jednoducho opraviť. Nová motorka s nižšou, ale pre mňa už povinnou kubatúrou, nevydržala tú enormnú záťaž, ktorú pre účastníkov pripravili organizátori Rely Dakar. Plast na tom puzdre sa jednoducho roztopil a guličky z ložiska sa rozsypali…

Svitko
Foto: SITA, AP

Dalo sa tejto vašej osudovej poruche nejako predísť? Dalo sa zistiť, že pri veľkej námahe a veľkých horúčavách hrozí rozsypanie spomínaného ložiska z plastickej hmoty?

Podľa mňa dalo. Aj podľa nášho skúseného mechanika Fera Hostinského. Lenže to by mám Rakúšania z KTM museli na rovinu povedať, prečo tento rok už po druhej etape menili motor Portugalčanovi Rubenovi Fariovi a prečo to isté urobili o deň neskôr aj Nórovi Ullevalseterovi… Lenže ľudia z KTM tieto poruchy nového motora v novej štyristopäťdesiatke pred nami zatajili. Nič nám o jeho poruchovosti nepovedali. Pre nich bolo všetko okolo motorov KTM 450 firemné tajomstvo. Myslím si, že v tomto smere zlyhal ľudský faktor a tajnosti z dielne KTM nás zbytočne pripravili o pekný výsledok. Preto som z toho všetkého rozčarovaný a nahnevaný. Rakušania nás jednoducho podviedli… Ak to poviem slušne a decentne. Škoda toho, lebo tento rok som mal šancu na dobrý výsledok a všetko je teraz fuč. To je na tom všetkom to najhoršie. Celá naša námaha a viac ako celoročné behanie za sponzormi a partnermi a namáhavé zháňanie financií vyšlo nazmar.

Naozaj ste boli v takej športovej forme, že ste si trúfali zlepšiť minuloročné výborné trináste miesto? Veď pred odchodom ste netajili určité obavy aj z toho, že ste neboli celkom fit po zdravotnej stránke? Bolelo vás predsa čerstvo zranené rameno?

Veril som si, že pri šťastnej konštelácii všetkých šťastných hviezd to dokážem. Áno je pravda, že niekoľko týždňov pred odchodom na Dakar som na pretekoch v Maďarsku spadol a dochrámal som si rameno, pre ktoré som dlho nemohol trénovať na novej motorke. Ale kým som nastúpil na štart v Buenos Aires, rameno sa dalo do poriadku a ja som mohol jazdiť bez problémov. Navyše nová slabšia motorka bola evidentne ľahšia a obratnejšia, nemusel som s ňou toľko zápasiť ako s minuloročnou šesťstodeväťdesiatkou, na ktorej tento rok išiel Radek Matoška. S menšou a ľahšou motorkou som mohol lepšie manévrovať v pieskových dunách a plusom tejto motorky bolo aj to, že som z nej bez väčších problémov dočiahol nohami na zem. To bola oproti KTM 690 veľká výhoda. Bolo radosťou na nej jazdiť. Ani raz som na nej počas ôsmich etáp nespadol. Nemal som s ňou žiadne problémy. Až do tej nešťastnej ôsmej etapy išla ako hodinky. Ťažko namáhané ojnice a piesty vydržali, hoci o ich životnosť sme sa v tých zložitých podmienkach báli tiež. Odišlo ložisko. Rozsypalo sa – a už nebolo pomoci.

Mohli ste s vašou novou motorkou napríklad rýchlostne konkurovať aj najväčším súperom, ktorí mali na Dakare 2011 logistickú podporu naozaj špičkového servisu?

S niektorými špičkovými jazdcami som sa bezhlavo do súbojov nepúšťal. Nemalo to zmysel. Nová motorka síce bola pomalšia po rovných úsekoch, ale ja som aj v takejto časti etapy radšej ubral plyn, ako by ju mal pretrhnúť. Najviac som na nej išiel 157 kilometrov za hodinu. To mi úplne stačilo, aby som prichádzal v prvej desiatke motocyklistov. Nemalo význam žmýkať z tejto motorky absolútny výkon. Na tie pozície v prvej desiatke som chcel útočiť trochu zo zadných pozícii. Až v posledných etapách som sa chcel usadiť vpredu, aby som tam zostal až do konca. Žiaľ, neopraviteľná porucha motorky všetky moje smelé plány pochovala

V tom čase, keď vás zradila motorka, ste boli na ôsmom mieste a úspešne ste útočili na prvú päťku celkového poradia. Môžete popísať prvú časť ôsmej etapy až do toho osudného zlyhania motocykla?

Už na štarte 8. etapy som veľmi dobre vedel, do čoho idem. Mal som to dobre spočítané a vedel som, o čo sa usilujem. Reálne som počítal s tým, že v tejto etape si môžem pozíciu v prvej osmičke ešte upevniť. Keď som na tankovačke dobehol jazdca, ktorý bol v priebežnom poradí tri miesta predo mnou, bolo jasné, že po tejto etape pôjdem veľmi vysoko. Len ju dokončiť… Niekde na 290 kilometri rýchlostnej skúšky som však registroval, že motorka vydáva nejaké čudné zvuky. Vtedy som už vedel, že je zle, lebo meraný úsek mal 509 kilometrov. Tak som sa začal modliť, aby som s božou pomocou šťastne došiel do cieľa. Ale už bolo neskoro… Zrazu som počul dve silné buchnutia a motorka mi skapala. Vedel som, že je zle. Pokúšal som sa s tým niečo robiť. Vymenil som sviečku, skontroloval zapaľovanie, prívod paliva, hľadal som dôvod, prečo mi zdochol motor, no keď som zistil, čo sa stalo, bolo mi do plaču. To sa opraviť nedalo. Šesť hodín som v tieni motorky čakal na asistenciu, ktorá ma stiahla z trate. Vtedy vám prídu na um rôzne myšlienky. A nie iba tie optimistické a radostné… Skúste niekde v púšti a mimo civilizácie čakať šesť hodín na to, či si vás niekto všimne a pomôže vám. Nebolo to nič príjemné. To mi môžete veriť. Jazdci sa pri mne zastavovali, aj Radek Matoška, ale pomôcť mi nemohli. Musel som čakať na auto organizátorov, ktorí ma odviezli na najbližšiu tankovačku a odtiaľ ma vrtuľník dopravil do nášho bivaku.

Bez názvu
Foto: SITA

Neboli ste jediný, čo tento rok predčasne skončil na Dakare. Dokonca teraz do cieľa v Buenos Aires neprišla takmer rovná polovica účastníkov – motocyklistov. Na štart sa ich postavilo stosedemdesiat a do cieľa prišlo iba deväťdesiatštyri. Na Dakare ste boli druhýkrát v živote, takže môžete porovnávať. Čím si vysvetľujete túto veľkú poruchovosť motocyklov, respektíve zraniteľnosť pretekárov na motorkách?

Aj to je Rely Dakar… Aj o tomto všetkom je Rely Dakar. Jeho organizátori každým rokom robia trať tejto najťažšej motoristickej rely sveta ešte ťažšou a náročnejšou. Aj preto je to naozaj súťaž, aká vo svete nemá obdobu. Iba na Dakare môže motocyklista ísť až na dno svojich fyzických a psychických síl. Navyše tento rok boli v Argentíne a Čile veľké horúčavy a všade bolo strašne veľa prachu. V takom prostredí sa veľmi zle jazdilo a úbytok pretekárov zavinili aj ich havárie. Lebo kým kamionisti a automobilisti boli predsa pri rôznych haváriách chránení karosériou a konštrukciou auta, motocyklista každý karambol, každý pád na trati, odniesol nejakým ľahším či vážnejším zranením. Každý ťažší pád s motorkou poznačil jeho telo. Motocyklista je na Dakare zo všetkých účastníkov najviac zraniteľný. Preto prišlo do cieľa iba polovica štartujúcich jazdcov. Buďme radi, že bol medzi nimi aj náš Radek Matoška.

Je pravda, že v Južnej Amerike pribúdajú odporcovia Dakaru a domorodci chcú, aby sa Dakar vrátil tam, kde sa pôvodne začal – do Afriky? Údajne nechcú, aby mnohotisícový konvoj, ktorý tvorí toto púštne dobrodružstvo, devastoval prírodné bohatstvo Argentíny a Čile? Stretli ste sa s takýmto názorom aj priamo v Južnej Amerike počas súťaže?

Nejaké hlasy v tomto duchu odzneli, ale že by to malo nejaký veľký dopad na počet divákov okolo trate pri našich rýchlostných skúškach to nemôžem povedať. Aj v Argentíne a v Čile však žijú rôzni ľudia. Tak ako aj na Slovensku. Aj medzi nami sú takí, čo Dakar uznávajú, aj takí, čo sú proti nemu. Ako v Amerike, tak aj na Slovensku sú dobrí, aj zlí ľudia… To je asi všade rovnako. S veľkými demonštráciami proti Dakaru som sa však tento rok v Argentíne nestretol. Navyše, mám taký pocit, že právo organizovať Rely Dakar má Argentína ešte na dva roky. Ak nie aj na tri. Takže nemám vedomosti o tom, že by sa Dakar mal sťahovať späť do Afriky. Skôr nie, ako áno. Pre Argentínu je to tiež veľký biznis, z ktorého má úžitok.

Práve pre ten veľký biznis prenikli aj také informácie, že organizátori Dakaru chcú toto podujatie rozšíriť aj do ďalších juhoamerických krajín. Nejaké etapy chcú situovať do Peru a do Brazílie, dokonca vraj aj do Bolívie. Nehovorilo sa o týchto ambíciách organizátorov aj počas tohoročnej súťaže?

To počujem prvýkrát. Hoci je to celkom reálne. Púšť Atacama zasahuje aj do Peru, takže by to nebola pre nás žiadna novinka. Ale teraz si spomínam, že, keď sme jazdili etapy v tejto púšti, organizátori pozvali na preteky aj nejakého ministra z Peru. Možno to bol začiatok tých rokovaní. Ale, že by Dakar išiel až do Brazílie a Bolívie, to sa mi nechce veriť. To by táto súťaž bola ešte dlhšia a najmä náročnejšia ako doteraz. Dva týždne v Južnej Amerike úplne stačia. Tri týždne to by bolo už veľa… Navyše, neviem, či sa Argentína svojho práva hostiť Dakar len tak z ničoho nič vzdá, že bude súhlasiť s jeho presťahovaním do Brazílie a Bolívie. Ja osobne sa Brazílie trochu obávam, lebo tam v čase Dakaru bývajú veľké povodne. Takže k prachu a piesku z Čile a mazľavému blatu z Argentíny by nám pribudlo ešte aj ďalšie blato, ale najmä rozvodnené rieky. Rely Dakar v Brazílii nevidím reálne, ale všetko môže byť… Vedel si pred rokom 2008 niekto predstaviť takú vec, že Rely Dakar sa bude namiesto Európy a severnej Afriky jazdiť v Južnej Amerike? A dnes majú tieto juhoamerické Dakary za sebou už tri ročníky. Preto, čo nebolo, môže byť. Peniaze a najmä záujmy veľkých automobilových firiem sú dnes naozaj všemocné. Brazília predsa pre nich predstavuje ohromne veľký trh. Takže sa necháme prekvapiť. Sám som zvedavý, aké novinky vymyslia pre Dakar 2012.

Aj keď už uvažujeme o Dakare 2012, vráťme sa ešte k Dakaru 2011. Čo vás na ňom najviac zaujalo alebo prekvapilo – milo, respektíve nemilo – pravda, okrem tej vašej smoly v ôsmej etape?

Poviem to, čo ma prekvapilo nemilo. Malé porcie jedla, čo sme tento rok na Dakare dostávali. Minulý rok všetci účastníci Dakaru dostali na ruku náramok alebo pásku a mohli sa stravovať bez problémov. Mohli chodiť aj na dupľu. Lenže našli sa medzi nami chytráci, ktorí si túto pásku dokázali dať dolu z ruky a posielali na stravu aj neakreditovaných ľudí. Spolu s nami chodili jesť aj ľudia, ktorí na to nemali právo. Organizátori si to všimli a tento rok vymysleli pre všetkých účastníkov súťaže čipy. Takže teraz sme už nemohli chodiť na dupľu ako v minulosti a tie porcie, čo sme dostávali, boli naozaj žalostne malé. Ja som sa z nich vôbec nenajedol. Skúste sa hladní a nevyspatí viezť každý deň na motorke päťsto – sedemsto kilometrov pomedzi ostré skaly alebo haldy piesku. Skúste okrem toho, že musíte mať stále oči na stopkách, aby sme netrafili na ceste nejakú dieru, myslieť aj na to, že ste hladní – a že nemáte šancu až do večere niekde po ceste si niečo kúpiť na jedenie. Musíme si vystačiť s tým, čo dostanete na tanier v bivaku. Takže šetrenie na strave a veľmi malé porcie pre pretekárov, to bola vec, ktorá ma nemilo prekvapila. A podľa toho, čo som počul od ostatných pretekárov, nebol som sám, komu tie porcie nestačili. Tento rok sme na Dakare jazdili hladní.

Radek Matoška v tejto chvíli ešte nevie, či by si Dakar na budúci rok chcel zopakovať. Ako je to s vami? Po tých ťažkých chvíľach, ktoré ste tento rok v Južnej Amerike prežili, máte chuť vrátiť sa opäť na juhoamerický kontinent – a opäť pokúšať šťastie?

Ale áno. Ja by som na Dakar chcel ísť aj na budúci rok. Láka ma to aj preto, že žiadny Slovák ešte túto súťaž úspešne dvakrát nedokončil. Chcel by som byť prvým, ktorému sa to podarí. Hovorí sa, že do tretice všetko dobré, tak verím, že by to mohlo vyjsť. Dúfam, že sa podarí opäť presvedčiť sponzorov nášho tímu Hant Logomotion Slovakia – a že u nich opäť nájdeme podporu. Bol by som rád, keby som názvy ich firiem mohol pyšne nosiť na oblečení aj budúci rok. Bolo by to nádherné a ja verím, že sa to podarí urobiť, že opäť nájdeme prostriedky a spôsoby, ako sa na Dakar vrátiť. Ja osobne tam mám po tohoročnom zlyhaní techniky nedokončenú robotu… Bolo by dobré, keby sa mi ju budúci rok podarilo dokončiť (smiech).

Zhováral sa Štefan Žilka

Ďalšie k téme

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať
Viac k osobe Marc ComaRadek MatoškaŠtefan Svitko