Vysoké Tatry zasiahla pred 17 rokmi ničivá kalamita, lesníci stihli vysadiť viac ako 10 miliónov sadeníc

Les, Vysoké Tatry
Foto: ilustračné, www.gettyimages.com

Väčšinu územia Vysokých Tatier, ktoré pred sedemnástimi rokmi zasiahla ničivá vetrová kalamita, sa už lesníkom postupne podarilo obnoviť.

Uviedol to v piatok počas tlačovej konferencie pri príležitosti výročia víchrice Alžbety riaditeľ Štátnych lesov Tatranského národného parku (ŠL TANAPu) Ján Marhefka.

Milióny vysadených stromčekov

Podľa jeho slov sa obnova dotkla 5 200 hektárov lesných pozemkov, pričom lesníci vysadili viac ako 10 miliónov sadeníc stromčekov. Dve tretiny predstavovali ihličnany, tretinu listnáče.

Tatranskej bóre, ktorá bola zaradená medzi desať najničivejších európskych vetrových kalamít za posledných desať rokov, sa od roku 2005 venuje pokalamitný výskum. Ten podľa štátnych lesov potvrdil opodstatnenosť aktívneho manažmentu.

Najsilnejší vietor za 100 rokov

Veterná kalamita, ktorá sa Tatrami prehnala 19. novembra 2004, zničila celkovo 12 600 hektárov lesa, z toho 8 737 hektárov na území v správe ŠL TANAPu. Poškodila viac ako dva milióny metrov kubických drevnej hmoty.

Podľa Marhefku nemal takýto vietor minimálne za posledných sto rokov obdobu. Poukázal však na to, že ešte do konca roka 2005 sa lesníkom podarilo spracovať až 87,8 percenta kalamity.

Kritika rozhodnutia orgánov štátnej správy

Práce na odstraňovaní následkov víchrice Alžbeta definitívne ukončili v máji 2006. Štátne lesy už ale niekoľkokrát kritizovali rozhodnutia orgánov štátnej správy ochrany prírody, na základe ktorých museli niektoré lokality ponechať bez zásahu. Nespracovaná kalamita sa podľa nich stala potravnou základňou pre podkôrny hmyz.

Upozornili na to, že ten napadol na území národného parku viac stromov, ako dokázal vyvrátiť vietor v roku 2004. Naopak, v obnovených častiach územia rastie podľa Marhefku mladý, pestrý les, ktorý by mal v budúcnosti lepšie odolávať podobným extrémom počasia či prírodnými katastrofám.

Pokalamitný výskum

Opodstatnenosť aktívneho manažmentu potvrdil podľa riaditeľa štátnych lesov aj pokalamitný výskum, do ktorého sa zapojili experti z viacerých európskych krajín. Odštartoval v roku 2005. Vedecké tímy v rámci neho sledujú, ako pokračuje vývoj lesných ekosystémov na plochách so spracovanou i nespracovanou kalamitou.

Porovnávajú ich s tými, ktorým sa vietor vyhol, či územím, kde úradoval ničivý požiar v júli 2005, a tiež lykožrút. Práve počas tohto výskumu bola na Slovensku po prvýkrát použitá aj metóda na meranie uhlíkovej bilancie na zasiahnutých plochách s využitím veží.

Bez dlhodobého narušenia 

Podľa Zuzany Homolovej, vedúcej Výskumnej stanice a Múzea TANAP, sa síce ukázalo, že obe plochy dokážu viazať uhlík, no mierne priaznivejšia bilancia sa týkala plochy so spracovanou kalamitou.

„Ročne sa tam naviaže o 2,1 tony uhlíka viac, ako ho emituje do prostredia. V porovnaní s plochou ponechanou na samovývoj je to o 0,6 tony viac,“ vysvetlila.

V rámci výskumu sa tiež podľa nej zistilo, že z hľadiska spracovania kalamity nenastalo dlhodobé narušenie poskytovania ekosystémových služieb a diverzita bola na spracovaných plochách oveľa vyššia v porovnaní s plochami ponechanými na samovývoj.

Štátne lesy uviedli, že hoci výskum potvrdil, že takzvaný bezzásah najviac smeruje k pôvodným spoločenstvám, ukazuje aj riziká. A to nielen v podobe vysokého plošného zastúpenia smreka, čo podľa výskumníkov povedie opäť k vzniku porastových štruktúr náchylných k plošnému rozpadu pôsobením vetra alebo podkôrneho hmyzu, ale napríklad aj v podobe prerušenia kontinuity poskytovania ekosystémových služieb.

Zdieľať Zdieľať na Facebooku Odoslať na WhatsApp Odoslať článok emailom
Viac k osobe Ján MarhefkaZuzana Homolová
Firmy a inštitúcie Múzeum Tatranského národného parku (TANAP)Štátne lesy TANAPu