Prečo nemáme veľkonočné hity a ako pandémia zmenila sviatok jari. Najmä starší ľudia teraz cítia krivdu, hovorí etnologička

PhDr. Katarína Nádaská, PhD.
Etnologička PhDr. Katarína Nádaská, PhD. vysvetlila, ako pandémia koronavírusu ovplyvnila Veľkú noc a ako sú na tom Slováci s dodržiavaním zvykov a tradícií. Archív Kataríny Nádaskej

Pandémia nového koronavírusu sa preniesla aj do ďalšej jari. S týmto nepozvaným a nevítaným hosťom budeme musieť prežiť aj tohtoročnú Veľkú noc.

Zrejme na celom svete sú všetky veľké sviatky spojené s rodinou, návštevami známych a priateľov. Obmedzenia, ktoré majú pomôcť zastaviť šírenie vírusu však takéto bežné aktivity nedovoľujú.

Slováci tak budú musieť tráviť už druhé „sviatky jari“ zatvorení doma. Ako pandémia zasiahla slávenie Veľkej noci, ale aj o návrate k zvykom a tradíciám na Slovensku porozprávala pre Webnoviny.sk etnologička Katarína Nádaská.

Ako zmenila pandémia oslavu Veľkej noci na Slovensku?

Veľkonočné sviatky sú typické tým, že sa ľudia vracali do svojho rodiska, za príbuznými. Spoločne trávili najmä slávnostný obed na Veľkonočnú nedeľu a potom aj Veľkonočný pondelok. Práve toho sa vo veľkej miere dotýkajú obmedzenia, pretože ho nebudeme môcť sláviť tak, ako zvyčajne, teda so šibaním a polievaním dievčat mimo najbližšej rodiny.

Už druhý rok budú zatvorené kostoly a preto budú všetci kresťania sláviť sviatky veľmi netradične. Najmä starší ľudia to cítia ako akúsi krivdu, nespravodlivosť. Síce máme výhodu, že si môžeme pozrieť obrady v televízii, ale mnohým chýbajú živé obrady a účasť v chrámoch. Zatváranie chrámov sme nezažili ani počas španielskej chrípky, ani počas prvej svetovej vojny, čiže na takúto situáciu sme neboli zvyknutí.

Dodržiavali Slováci veľkonočné tradície pred pandémiou alebo dochádzalo k úpadku?

Zaujímavosťou je, že na Slovensku sa skĺbili na Veľkú noc dva veľké sviatky. Veľká noc je jeden z najdôležitejších sviatkov pre všetky najpočetnejšie vierovyznania u nás. Zároveň vidíme unikátny jav týkajúci sa Veľkonočného pondelka, ktorého oslavy spadajú ešte do predkresťanského obdobia. Šibanie a polievanie nemá s kresťanskou Veľkou nocou nič spoločné, ale ide o zvyk, ktorý sa udržal.

Pred pandémiou sa prakticky na celom území Slovenska dodržiavalo buď šibanie dievčat, typické najmä pre západné Slovensko, na strednom území sa šibalo aj polievalo a na východe dominovala viacej polievačka.

Zvyky a tradície sa na Slovensku dodržiavali. Na vidieku sa opätovne cez folklórne súbory a mladých ľudí obnovoval zvyk, že slobodní mládenci chodili šibať všetky slobodné dievčatá, teda tak, ako by to malo byť.

V mestách sa pred pandémiou objavil nový zvyk.

Ako sa menili tradície na Slovensku?

Kedysi bolo šibanie a polievanie určené len slobodným, no časom začali chodiť šibať napríklad malí chlapci s rodičmi, pričom šibali nielen slobodné dievčatá, ale aj vydaté ženy. Začali sa dávať čokoládové vajíčka a zajačiky. V druhej polovici 20. storočia k nám prišiel aj ďalší zvyk – darovanie peňazí.

V mestách sa pred pandémiou objavil nový zvyk. Šibanie bolo v Bratislave a Košiciach v menšine, no objavil sa fenomén „hľadania veľkonočného zajaca“, ktorý k nám prišiel zo západnej Európy, najmä z Nemecka a Francúzska. Za ostatných desať rokov sa tu udomácnil.

Najprv ho uplatňovali súkromne, keď sa rodičia s deťmi v pondelok ráno vybrali do vlastnej záhrady a deti v nej hľadali čokoládové dobroty, ktoré tam rodičia ukryli. V poslednej dobe sa do tejto akcie zapojili v Bratislave aj malé mestské časti a zvyk preniesli aj do verejných priestorov, kde sa organizovane hľadali čokoládové vajíčka a zajačiky. Táto aktivita sa stretla s veľkým úspechom najmä u rodičov s malými deťmi.

Myslíte si, že nastane po pandémii boom návratu ku zvykom? Budú si ľudia viac ceniť sociálny kontakt?

Dá sa predpokladať, že tieto zvyky, ktoré nám vydržali naozaj veľmi dlho, budú pokračovať. Je pravda, že vo veľkých mestách sa tradičné zvyky rýchlejšie menia, inovujú alebo aj zanikajú. Na vidieku naopak. Takže môžeme očakávať, že tento trend bude pokračovať, ale nemusíme sa obávať, že by dodržiavanie zvykov po pandémii zaniklo. Nútené prerušenie zvykov tu je, ale po návrate do normálneho života sa všetko stabilizuje.

Môžeme vnímať kulinárske tradície ako tie, ktoré pandémia neovplyvnila?

Kulinária nie je tak obmedzená ako iné zvyky. Veľkonočné sviatky sa začínajú veľkonočným trojdním. Na Zelený štvrtok sa podľa tradície varilo niečo zelené, ako špenát alebo lístky z mladej žihľavy v podobe prívarkov. Tento zvyk pretrval aj do súčasnosti a ľudia na vidieku i v mestách si uvaria niečo z toho, čo nám už príroda teraz ponúka.

Veľký piatok je pripomienkou na umučenie Ježiša Krista, veriaci si čítajú z Biblie a dodržiavajú pôst. Pre mnohých je to aj deň pracovného pokoja. Na vidieku a v mestách sa hrávali pašie, ktoré boli v stredoveku veľkým divadelným predstavením.

Biela sobota je typická návštevou božieho hrobu v kostole. Po západe slnka sa začínali slávnostné obrady Veľkej noci a pre mnohých sa už skončil pôst.

V nedeľu ráno chodievali na prvú svätú omšu dievčatá, ktoré mali v košíčku nachystanú šunku, vajíčka, klobásky, chleba, koláče i fľašu vína alebo pálenky, ktoré im kňaz posvätil a doma pre celú rodinu nachystali slávnostné raňajky.

Na obed piekli jahniatko, čo je zvyk, ktorý sa v poslednom období opäť vracia. Podobne ako na Vianoce, aj na Veľkú noc ľudia pripravujú jedlá, ktoré jedia naozaj len raz za rok.

Za posledných desať rokov je možné pozorovať veľký záujem najmä mladých ľudí o ľudové zvyky a tradície.

Poznáme aj nejaké typické veľkonočné piesne?

Veľmi dlho sa Európa riadila cirkevným kalendárom. Pred Veľkou nocou bol 40-dňový pôst, počas ktorého sa nekonali žiadne zábavy a bola zakázaná hlučná hudba, čiže nevznikla ani tradícia špeciálnych veľkonočných hitov. Odrazilo sa to aj v populárnej hudbe, v ktorej by sme možno našli zopár pesničiek, ale je to naozaj neporovnateľne menej s vianočným obdobím.

Čoraz častejšie môžeme vidieť návrat k ľudovým motívom v bežnom živote. Ako to vnímate?

Za posledných desať rokov je možné pozorovať veľký záujem najmä mladých ľudí o ľudové zvyky a tradície. Mnohí z nich napríklad zbierajú vo svojej obci ľudové výšivky alebo tradičný odev. Snažia sa pochopiť spôsob výroby, učia sa vyšívať.

Podobné je to aj vo vzťahu k ľudovej hudbe a tancom, kde sa snažia dodržiavať pôvodný folklór. Zbierajú ľudové povesti, ktoré sa viažu k lokálnym dejinám. Je to veľmi potešujúca správa, že sa o to mladí ľudia zaujímajú.

Výnimkou nie je ani ľudová architektúra. Mnohí nadšenci si obnovujú staré drevenice, a to šetrným, pôvodným spôsobom. Toto všetko sa nám prenáša do vysokej kultúry. Napríklad niektorí architekti sa vracajú k výstavbe nových domov starou technikou, kde používajú výlučne prírodné materiály, ako ovčiu vlnu na zatepľovanie.

Slovenskí módni návrhári sa inšpirujú ľudovými výšivkami a často ich zakomponujú do svojej tvorby. Rovnako je to u šperkárov. Vznikajú tak originálne produkty, ktoré sú inšpirované ľudovými motívmi.

Má to aj nejaké negatívne stránky?

Druhá stránka tohto javu je diskutabilná. Často vidíme, ako sa výšivky pridávajú na tričká, kabelky, tašky, čiapky a podobne. Keďže to nie je ručná, ale strojová práca, tak aj cena je oveľa prijateľnejšia a takéto veci sú dostupné pre široké vrstvy ľudí. Je to na každom človeku, či si priplatí za originálne, vkusné kúsky so zakomponovanými ľudovými motívmi alebo si zvolí lacnejší variant, ako napríklad tričko s potlačou.

Toto je ešte v poriadku, no ľudia často zoberú z internetu nejakú výšivku, ktorá sa im páči a dajú si ju povedzme na tričko. Chyba je v tom, že výšivka alebo vzor nemusí byť zo Slovenska, ale z Nórska, Českej republiky alebo inej krajiny, no oni ju propagujú ako slovenský vzor. To už v poriadku nie je.

Prečo je dobre uchovávať zvyky?

Naša slovenská kultúra je najmä roľnícka. Takmer všetky zvyky, ktoré pozorujeme po celý rok, sa týkali práve roľníckej kultúry, pretože každému roľníkovi záležalo na tom, aby mal dobrú úrodu. Niektoré zvyky sa nám môžu zdať smiešne, pretože si nevieme ani len predstaviť súvislosti. Avšak sú súčasťou našej histórie. Keď sa niekomu nepáči nejaký zvyk, tak ho nemusí dodržiavať, ale je celkom dobré vedieť, čo ten zvyk znamená.

Vidíme to aj v spojitosti s Veľkou nocou. Veľmi veľa mladých žien má v súčasnosti názor, že šibanie je ponižujúce, pretože ich muži bijú a polievajú studenou vodou. To však nie je princíp šibačky a ľudia ten skutočný význam často nepoznajú. Nevedia, že pôvodne mladíci nemali korbáč, ale vŕbový prútik, ktorým sa len dotkli ich rúk, aby sa im darilo okolo gazdovstva, dotkli sa bokov, aby dievčatá, keď príde čas, porodili veľa zdravých detí a dotkli sa nôh, aby boli zdravé.

Čiže to bola symbolika lásky, plodnosti, úcty voči žene. Preto sa dávala ako odmena ručne maľovaná kraslica alebo písanka, ako symbol nového života. Celý tento akt mal byť veľmi pozitívne vnímaný ako symbol jari, začiatku niečoho nového. Tento zvyk nám síce pretrval, ale je značne zdeformovaný. Preto je dôležité, aby sme zvyky poznali a vedeli, aký majú význam.

Treba povedať, že v minulosti sa štátne televízie a rozhlas snažili oveľa viac.

Líši sa zachovávanie zvykov podľa regiónov?

Áno, v najrýdzejšej podobe ich dodržiavajú na severe Oravy a Kysúc alebo na východe Slovenska, v regiónoch Spiš, Šariš alebo Zemplín. Určite ich dodržiavajú aj v iných regiónoch, kde majú na tom značný podiel folklórne súbory, ktoré sa snažia okrem dodržiavania zvykov aj revitalizovať tie, ktoré už zanikli. Napríklad si pripravia nejaké pásmo zvykoslovia obce a potom ho predstavia naživo pre obyvateľov, čo má veľký význam, pretože aj to je forma poznania pre ľudí.

Ako sa podieľa na zachovávaní zvykov a povedomia o tradíciách štát?

Treba povedať, že v minulosti sa štátne televízie a rozhlas snažili oveľa viac. Počas socializmu, ale aj po novembri ´89 bola ľudová kultúra štedro dotovaná, čo, samozrejme, súviselo s politikou v tom zmysle, že dotované súbory vystupovali pri štátnych príležitostiach. Počas socializmu to bolo úplne samozrejmé.

V súčasnosti má na podpore veľký podiel Slovenská televízia, i keď nie je dominantná. Pred niekoľkými rokmi vznikla televízia Folklorika, ktorá sa venuje vyslovene folklóru, zvykom a ľudovej kultúre a vysiela po celý deň. Pri veľkých sviatkoch sa v štátnych aj komerčných médiách dáva priestor odborníkom, ktorí vysvetlia históriu zvykov a tradícií.

Je tiež dobré, keď napríklad Slovenská televízia odvysiela film alebo dokument, ktorý je starý aj niekoľko desaťročí, pretože diváci si tak môžu porovnať, ako sa zvyky za tú dobu zmenili.

Zdieľať Zdieľať na Facebooku Odoslať na WhatsApp Odoslať článok emailom
Viac k osobe Katarína Nádaská